Sochy Jána Ťapáka stelesňujú odvahu, bojovnosť, vytrvalosť, česť či fyzickú, ale aj duševnú silu človeka.

Sochár Ján Ťapák sa narodil v roku 1962 v známej umeleckej rodine. Jeho otec Martin je významný slovenský režisér, brat Marek zasa herec. Stretli sme sa v rozľahlom ateliéri v Slovenskom Grobe len krátko po jeho návrate z Paríža, kde momentálne vystavuje svoje diela. Už od brány nás vítali obrovské železné monumenty dotvorené ťažkým kameňom.

„To, ako sa vyjadrovali môj otec i brat, mi celkom nesedelo, tiež som však mal nutkanie niečo povedať, tak ani neviem ako, začal som kresliť, strúhať, formovať tvary. Neinklinoval som k výtvarnému umeniu celkom odmalička, ale počas základnej školy ma ‚chytilo‘ vyrezávanie. Veľmi ma v tom podporoval Sveťo Stračina, skladateľ z Lúč- nice, ktorý patril k veľkým zberateľom insitného umenia. Môj otec s ním veľa a často spolupracoval, navštevovali sme sa a práve on mi ukázal, ako môže byť zhmotnená myšlienka. Tak som sa teda vybral tou cestou,“ hovorí o sebe Ján Ťapák.

V ateliéri v Slovenskom Grobe.
Zdroj: Henrieta Ďurovová

„Drevené sošky som robil odmalička, ujal sa ma dokonca taký ľudový umelec hudobník Vilo Meško z Terchovej, a práve vďaka nemu a Stračinovi som šiel študovať na strednú umeleckú školu. Tam to už všetko začalo nadobúdať vážnejšie kontúry, hoci som stále nevedel, či budem pokračovať v štúdiu, bavilo ma majstrovanie, manuálna práca. Čoraz viac som rozmýšľal nad významom a obsahom sochy, myšlienky.“ Vyštudoval teda strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, odbor rezbárstvo, a neskôr absolvoval štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. „Na výšku som sa dostal na druhý pokus a tam ma čakala drezúra sochárskeho štúdia. Musím povedať, že som si z tej školy strašne veľa zobral, to, čo som sa naučil, používam dodnes. Od keramiky, železa, odlievania bronzu až po kreslenie, ktoré mám doteraz rád.“

Bronzový svet

Sochárstvom žije už dvadsať- šesť rokov. Nebráni sa však ani maľbe či dokonca grafike, ku ktorej „pričuchol“ vďaka kamarátovi grafikovi Mariánovi Komáčkovi. „Okrem práce samotnej sa snažím veľa relaxovať, najmä športovať. S manželkou sme bývalí tanečníci z Lúčnice, takže sa snažíme stále udržiavať aj vo fyzickej forme,“ smeje sa Janko Ťapák. „Väčšinu svojich sôch robím ako ateliérovú tvorbu, vystavujem. Práve na základe toho ku mne prídu klienti, ktorí si u mňa sochu objednajú. Umenie je o slobode, nebránim sa teda robiť aj veci na objednávku, snažím sa však vždy zostať sám sebou.“

Medzi obľúbené sochárove motívy patrí aj Barakuda.
Zdroj: Henrieta Ďurovová

Gro Ťapákovej tvorby tvorí bronz. „Doteraz som robil na niekoľkých okruhoch, niektoré sošky sú sólo jedinci a nepatria do žiadnej kolekcie,“ hovorí o svojej tvorbe. „Mojou najpočetnejšou zbierkou boli sochy a téma samurajov, ktorú mi vnukli slávne Kurosawove filmy. Nezaoberám sa však technikou ich krvavého boja, ale skôr sa snažím zachytiť ich silu, koncentráciu, duchovno. Samuraji sú veľmi výtvarní, snažím sa zachytiť aj ich drsný tvar, nielen myšlienku. Námety tiež čerpám z gréckej mytológie, napríklad tu mám sochu Ajaxa a Achilla, ktorí hrajú spolu kocky. Slávni bojovníci, ktorí často jeden druhému zachránili život, prišli z výjazdu, sadli si a zahrali si spoločenskú hru. Je to preštylizovaná maľba z gréckej amfory, kde sú zobrazení, a mňa títo dvaja tak očarili, že som sa ich pokúsil premeniť na sochu. Veľmi rád mám aj zvieracie sochy – býky, antilopy či barakudy v spojení s človekom.“

Ján Ťapák patrí medzi najvýznamnejších
Zdroj: Henrieta Ďurovová

Známy po celom svete

„Sochárstvom doslova žijem, nie je to len práca, ktorou sa živím,“ pokračuje a dodáva, že tak ako iní, aj on musí popri všetkom stíhať aj svoju rodinu. „Máme tri deti, ani jedno sa však nevybralo mojou cestou. Syn Jakub ‚Citrón‘ je napríklad tanečník u Laciho Strika, vyštudoval FTVŠ. Manželka je vyštudovaná kunst- historička, ale v tejto brandži nepracuje. Dcéry sú zasa jazykovo nadané, študujú cudzie jazyky. Robia nám radosť. Podobnou cestou ako ja sa vydal sestrin syn Radovan, môj synovec, ktorý skončil dizajn a práve vonku zvára nejaké stropné svietidlo.“

Ťapákove umelecké diela, vrátane obrazov, sú súčasťou rôznych súkromných zbierok doma i v zahraničí. „Nie sú to len samotné zbierky, robím napríklad aj diela do hotelov, kde ich vidia ľudia z celého sveta. Od roku 1990 som realizoval celý rad samostatných výstav a zúčastnil sa na mnohých kolektívnych doma i v zahraničí. Absolvoval som aj niekoľko sympózií a podarilo sa mi vytvoriť architektonické diela, napríklad v Hannoveri či dokonca v africkom Nairobi.“ Ján Ťapák a jeho diela patria medzi súčasnú slovenskú špičku. Jeho bronzové sochy sú očarujúce, útočia na zmysly divákov, predstavivosť i myslenie, sú vždy schopné naplno očariť a upútať a podmania si takmer každého.

Diskusia