Jana Homolová

Nemá rada okázalosť a&nbsp;už vôbec jej nevoňajú nadnesené slová o&nbsp;sláve a&nbsp;prestíži. Patrí k&nbsp;hĺbavým a&nbsp;bádajúcim herečkám, a&nbsp;keďže jej význam spomínaného slova prestíž dlhodobo nevoňal, dala si vypracovať jeho etymologickú podstatu. S&nbsp;prekvapením zistila, že toto slovo pôvodne súviselo s&nbsp;pompéznosťou a&nbsp;so zlým vkusom, malo teda negatívny význam. Koreň slova prestíž totiž pochádza z&nbsp;latinského „præstigum“, čo znamená klam alebo trik. Ide teda o&nbsp;snahu človeka niekoho oklamať. Herečka Božidara Turzonovová je pravým opakom tohto slova bez ohľadu na to, že v&nbsp;priebehu vekov už v&nbsp;spoločnosti nadobudlo pozitívny zmysel. Jej ľudská rýdzosť je nielen pre starších kolegov, ale najmä pre mladé generácie hercov, ktorí sa k&nbsp;nej za roky pedagogickej činnosti hrdo hlásia, veľmi inšpiratívna.

Dnes ostrieľaná profesionálka však v&nbsp;samých začiatkoch hereckej kariéry o&nbsp;sebe pochybovala, dokonca až tak, že v&nbsp;treťom ročníku VŠMU chcela odísť zo školy. „Doma nastali problémy. Otec sa rozčúlil a&nbsp;povedal, že semester musím dokončiť. Problém bol, že som zlyhávala v&nbsp;‚partnerine‘. Mala som zábrany ísť blízko k&nbsp;partnerovi. Okamžite som bola nesústredená… My sme boli úplne iná generácia. Neboli sme takí uvoľnení ako dnešní mladí ľudia,“ priznala v&nbsp;minulosti s&nbsp;tým, že tento veľký problém jej pomohol prekonať životný partner, ktorého v&nbsp;tom čase spoznala a&nbsp;do ktorého sa zamilovala, herec Jozef Adamovič&nbsp;(†74). „Tým, že som s&nbsp;Jozefom hrala milenecké roly, veľmi mi to pomohlo, aby som sa viac uvoľnila a&nbsp;akoby stratila zábrany,“ doplnila. Doslova sa dá povedať, že vďaka stretnutiu s&nbsp;Jozefom Adamovičom štúdium napokon veľmi úspešne ukončila a&nbsp;spolu s&nbsp;ním bola okamžite prijatá do Činohry SND, ktorej členkou je od roku 1963, teda takmer 60 rokov.

Božidara bola nielen talentovaná, ale po svojej mame aj ne­smierne krásna žena. Po nástupne do divadla o&nbsp;ňu prejavil záujem napríklad známy zvodca František Zvarík&nbsp;(†87), čo však Dača, ako ju rodina a&nbsp;kolegovia familiárne oslovovali, od začiatku považovala za milý divadelný flirt. „Nebrala som to vážne,“ zverila sa so smiechom v&nbsp;jednom rozhovore. Okrem toho bol jej častým partnerom na divadelných doskách vlastný manžel, ale často hrala s&nbsp;ďalším idolom žien – so Štefanom Kvietikom&nbsp;(88). Ten na margo kolegyne priznal: „Jeden pán, zhodou okolností to bol Dačkin manžel, mi až tak veľa nedovolil, aby som bol jej hereckým partnerom. Repertoár našej spolupráce mohol byť väčší, keby nebolo švárneho šuhaja, ktorý mi ju v&nbsp;niektorých rolách zobral z&nbsp;rúk,“ priznal Š.&nbsp;Kvietik a&nbsp;dodal: „Ale obom som im to veľmi prial a&nbsp;musím povedať, že to bol skutočne veľmi pekný pohľad, keď oni dvaja stáli vedľa seba na javisku.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Záujem-nezáujem, herečka celý život patrila jedinému mužovi –&nbsp;Jozefovi Adamovičovi. „On zo mňa urobil ženu, matku, naučil ma ‚partnerine‘, vďaka nemu som sa profesionalizovala a&nbsp;stratila som bloky, ktoré som mala. To, čo ma však najmä naučil a&nbsp;za čo ho budem obdivovať až za hrob, je, že napriek tomu, že zažil absolútnu slávu, nestratil pre ňu hlavu, ale pred ňou unikal, a&nbsp;to mi imponovalo.“ Herec totiž v&nbsp;roku 1960 nakrútil film Valčík pro milión, ktorý zožal vo svete obrovský úspech. Tri týždne ho promoval na Kube a&nbsp;ešte niekoľko rokov po tom mu do bývalej budovy Činohry SND prichádzali kopy listov od obdivovateľov. Napriek tomu zostal pri zemi, rovnako ako jeho manželka, ktorá niečím podobným prešla o&nbsp;dvadsať rokov neskôr vďaka filmu Božská Ema v&nbsp;réžii Jiřího Krejčíka. „Film sa dostal do USA a&nbsp;mal veľký úspech. Chodila som po Manhattane a&nbsp;všetci sa mi páčili. Hovorila som si – ja tu mám byť teraz hviezda? Bol to veľkolepý zážitok, ale mala som sa na pozore. Nechcela som sa zblázniť zo slávy, lebo to nemalo význam,“ priznala po rokoch otvorene.

Keďže obaja boli pracovne veľmi vyťažení, v&nbsp;domácnosti im pomáhala gazdiná. „Ona viedla domácnosť a&nbsp;bolo to veľmi dobré. Najprv sme mali jednu dcéru a&nbsp;neskôr druhú. Problém nastal, až keď gazdiná musela náhodou niekam odísť. Raz sa stalo, že šla tuším na pohreb svojej sesternice, a&nbsp;už bol oheň na streche. S&nbsp;manželom sme sa škriepili. Povedal mi: ‚Dole ma čaká auto a&nbsp;na pľaci 30 ľudí!‘ A&nbsp;ja som mu povedala: ‚Aj mňa čaká dole auto a&nbsp;na pľaci 40 ľudí!‘ Občas to bolo dosť problematické, práve preto bolo úžasné, že všetko zabezpečovala gazdiná.“ Tá dokonca z&nbsp;času na čas vyťažených hercov zaskakovala na rodičovskom združení.

Ich domácnosť, ako obaja priznali, bola do výraznej miery zasvätená divadlu. Texty sa učil každý vo svojej izbe a&nbsp;dialógy spoločne. Nie vždy však takáto práca prinášala dvojici potešenie. Občas chceli režiséri z&nbsp;ich vzájomného vzťahu a&nbsp;náklonnosti vytĺcť viac, ako by bolo potrebné. „V&nbsp;ateliéroch sme nakrúcali hru o&nbsp;donovi Juanovi. Pri jednej scéne si režisér zaumienil, že musím byť hore bez. Nesúhlasila som, ale naveľa ma presvedčil, že predsa hrám so svojím mužom. Ležali sme s&nbsp;Jozefom v&nbsp;posteli, scéna sa nasvecovala, prišla ostrá, ja som povedala svoje texty a&nbsp;zrazu nastalo ticho. Pozriem sa vedľa a&nbsp;Jožo spí… Mňa to tak strašne urazilo, lebo sa na tom potom všetci smiali, že zaspal vedľa nahej herečky,“ povedala Božidara po rokoch so smiechom v&nbsp;relácii RTVS Takí sme boli.

Samozrejme, vzťah dvoch silných osobností nebol vždy úplne ideálny. Azda najviac problémov manželom prinieslo neúspešné podnikanie s&nbsp;kozou farmou. Tej na prelome 70. a&nbsp;80. rokov predchádzala rakovina Jozefa Adamoviča, z&nbsp;ktorej sa dostal samoliečbou spojenou s&nbsp;pitím kozieho mlieka z&nbsp;kozy, ktorú si choval doma na balkóne. Umelec, idealista, chcel prospešné účinky kozieho mlieka dostať medzi ľudí, a&nbsp;tak začiatkom 90. rokoch rozbehol veľkolepé podnikanie. To ho, žiaľ, dostalo do vážnych finančných problémov. „Museli sme s&nbsp;Božidarou všetko predať, chatu, autá, čo sa len dalo…“ priznal herec pred rokmi. Napriek nepríjemnostiam sa nevzdali a&nbsp;stáli jeden vedľa druhého. „Manželstvo je ťažké zamestnanie. A&nbsp;najmä v&nbsp;našej brandži je to problém. Veľa však závisí od vášho rozhodnutia. Hoci by mohol človek každý pondelok začínať nový život, keď má raz rodinu, nesmie vymýšľať,“ uviedla herečka.

Posledné roky herec trávil najmä pedagogickou činnosťou v&nbsp;Trnave, Banskej Bystrici a&nbsp;v&nbsp;Košiciach. Umelkyňa okrem divadla a&nbsp;nakrúcania seriálu Panelák venovala čas pedagogickej činnosti. Po manželovej smrti v&nbsp;auguste roku 2013 priznala: „Chýba mi, i&nbsp;keď sme počas tých 51 rokov žili veľmi intenzívny profesionálny život na jednom a&nbsp;druhom konci republiky, vždy sme boli mentálne previazaní.“ Radosť jej robí šesť vnúčat a&nbsp;ich rodiny. Zamestnáva ju stále divadlo aj občasné seriály&nbsp;(naposledy Hranica na TV Joj).

Do súčasnej televíznej tvorby ju uviedol herec Andy Kraus&nbsp;(54) prostredníctvom seriálu Panelák. Odvahu osloviť ju nabral preto, že Božidara sa jednak poznala s&nbsp;jeho mamou&nbsp;(počas jej svadby hrala a&nbsp;spievala na organe v&nbsp;kostole) a&nbsp;neskôr bol jej žiakom. „Dačku si vážim ako svoju profesorku v&nbsp;škole aj ako herečku a&nbsp;pracovať s&nbsp;ňou bola pre mňa česť aj radosť zároveň,“ priznal nám. „K&nbsp;jubileu jej srdečne gratulujem. Želám veľa zdravia, úspechov a&nbsp;šťastia,“ doplnil A.&nbsp;Kraus.

Okrem toho sa herečka stále venuje pedagogickej činnosti. Ako externistka prednáša na Paneurópskej vysokej škole v&nbsp;Bratislave na fakulte masmédií, ktorej dekankou je bývalá premiérka Iveta Radičová. Tá, mimochodom, cez víkend nechýbala na predstavení Ruské denníky v&nbsp;Národnom divadle, ktoré bolo venované práve okrúhlym narodeninám úspešnej herečky. V&nbsp;publiku sa objavil aj český herec a&nbsp;režisér Jan Kačer&nbsp;(85), kolegyne Milka Vášáryová&nbsp;(80), Kamila Magálová&nbsp;(71) či Ingrid Timková&nbsp;(55). Divadelné predstavenie si v&nbsp;spoločnosti svojej mamy Anny&nbsp;(84) prišiel pozrieť predseda NR SR Boris Kollár aj premiér Eduard Heger s&nbsp;manželkou Luciou.

Zaujímavosťou je, že hru Ruské denníky si herečka počas svojho jubilejného večera vyberala ešte v&nbsp;čase, keď vôbec netušila, aké veci sa vo svete udejú. „Túto hru som si vybrala, lebo je veľmi múdra,“ ozrejmila nám. Predstavenie malo tri a&nbsp;pol hodiny s&nbsp;jednou prestávku, náročnú tému ani únavu spojenú s&nbsp;pokročilou nočnou hodinou nebolo na umelkyni vôbec badať. Po záverečnej klaňačke sa slova chopila riaditeľka Činohry SND Miriam Kičiňová, ktorá na adresu jubilantky uviedla: „Je to vždy nádherné, keď môžeme jubileum našich kolegov a&nbsp;kolegýň osláviť tu na javisku, a&nbsp;o&nbsp;to vzácnejšie je to pri takých ženách, akou je aj Božidara Turzonovová. A&nbsp;ja by som jej v&nbsp;mene Činohry SND chcela veľmi poďakovať. S&nbsp;vami sa mi spája jedna zásadná veta. Vždy hovoríte: ‚Národné divadlo musí byť na prvom mieste.‘ A&nbsp;vo vašom prípade je to tak od roku 1963, odkedy ste jeho členkou. U&nbsp;vás je divadlo vždy na prvom mieste v&nbsp;prístupe, v&nbsp;nastavení, v&nbsp;láskyplnosti, vo výchove mladšej generácie a&nbsp;v&nbsp;podstate všetkých generácií… Ďakujeme za všetky dni, hodiny na javisku a&nbsp;za celý váš prístup. Všetko najlepšie k&nbsp;narodeninám!“

Tajomný dar od Borisa Kollára! Čítajte na ďalšej strane...

Okrem nej sa slova chopil generálny riaditeľ SND Matej Drlička, ktorý herečke povedal: „Dovoľte aj mne nielen za tých, čo tu stojíme, ale v&nbsp;mene všetkých 830 kolegýň a&nbsp;kolegov SND vám poďakovať za to, s&nbsp;akou bravúrou a&nbsp;láskou stvárňujete postavy, ktoré vám zverujú režiséri a&nbsp;režisérky na doskách SND. Máme vás veľmi radi a&nbsp;prajeme vám všetko najlepšie k&nbsp;vašim narodeninám!“ Vo svojej gratulácii bol podstatne osobnejší predseda parlamentu Boris Kollár, ktorý Božidare Turzonovovej okrem krásnej kytice ruží priniesol tajomný dar. „Dnes tu nie som ako predseda NR SR, ale ako syn 84-ročnej mamy, ktorú mám strašne rád, a&nbsp;prišiel som spolu s&nbsp;ňou pozrieť si toto krásne predstavenie a&nbsp;pri tejto príležitosti vám chcem popriať všetko dobré k&nbsp;vašim narodeninám, aby ste boli stále zdravá, krásna a&nbsp;aby ste nás bavili ešte veľa rokov. Veľmi pekne vám ďakujem za všetko, čo ste za tie roky pre našu kultúru urobili.“

K&nbsp;jeho slovám sa pridal premiér Eduard Heger, keď uviedol: „Vážená pani Turzonovová, milá oslávenkyňa, je mi veľkou cťou, až mám trému, že vám môžem v&nbsp;mene vlády Slovenskej republiky zagratulovať, a&nbsp;dovoľte, aby som vám pri tejto príležitosti povedal pár vecí. Ste naozaj klenot slovenského filmového aj divadelného umenia. A&nbsp;myslím si, že každý autor, keď zistí, že jeho rolu budete stvárňovať vy, je ne­smierne poctený a&nbsp;šťastný, lebo to, čo sme mohli vidieť aj dnes, sme videli v&nbsp;mnohých rolách, ktoré ste stvárnili, a&nbsp;naozaj ste svoje umenie previedli do dokonalosti. Vo všetkých rolách ste zachovali svoju srdečnosť a&nbsp;dali ste do toho svoju vlastnú osobu. Za to vám nesmierne ďakujem. Ste úžasným príkladom nielen pre vašich mladších kolegov, ale pre každého občana Slovenskej republiky. Prajem vám veľa zdravia, radosti na pódiu. Všetko dobré!“

Po búrlivom potlesku Božidara Turzonovová adresovala úprimné slová predovšetkým publiku, keď uviedla: „Vrúcne vám ďakujem, pretože v&nbsp;týchto zaujímavých časoch, v&nbsp;ktorých žijeme, som si uvedomovala viac ako kedykoľvek predtým –&nbsp;a&nbsp;nielen ja, ale myslím, že aj všetci moji kolegovia&nbsp;–, ako veľmi vás tu potrebujeme a&nbsp;ako veľmi-veľmi sme od vás závislí. A&nbsp;bude to pre nás, pre mňa, pre mojich kolegov naozaj hrejivým zadosťučinením, keď to isté budete k&nbsp;nám cítiť aj vy. Veľmi vám ďakujem!“

Raut po predstavení sa niesol vo veľmi podobnom duchu ako oslava Milky Vášáryovej, ktorá je od Božidary staršia iba o&nbsp;desať dní. Kolegovia jej dokonca prichystali navlas rovnaké luxusné darčeky. „Bolo veľmi prezieravé, že ste nám dali obidvom rovnaké dary,“ vtipne okomentovala milé pozornosti od divadelníkov Božidara. Tá napriek ôsmemu krížiku priznala, že hoci starnutie nie je veľmi príťažlivé, predsa len je do istej miery pre človeka oslobodzujúce. „Už mi je ľahostajná súťaživosť, dokonca nemusím chodiť vo vysokých podpätkoch, takže je tam viacero príjemných vecí. Pamätám si však, ako moja mama hovorievala, že staroba je trápna, pretože telo začína byť škaredé a&nbsp;navyše aj bolí.&nbsp;(Smiech.) Ale na javisku sa zrazu cítim voľne, mám nadhľad nad všetkým…“