Jeho šatník je väčší ako izba. Prevažne v ňom však visia modely, ktoré navrhol. Sám náročný nie je. „Mám dvanásť košieľ rovnakej značky a farby. Nečudujem sa, keď si ľudia myslia, že chodím stále v tej istej,“ smeje sa módny návrhár Boris Hanečka. Hovorí tomu rezervovanosť. „Som rád v úzadí. Ako na barokových obrazoch, kde sa autor namaľuje v pozadí a objavia ho až o tristo rokov neskôr. Som radšej, keď za mňa hovorí samotné dielo.“ Priznáva však, že extravagantným doplnkom nepohrdne. Má rád náhrdelníky či farebné topánky.

Návrhárom? Nikdy! V detstve by mu to vraj nikdy nenapadlo. Posadnutosť módou prišla až neskôr. „Rád som sa hrával na scénografa. Podľa vzoru Aztékov som si postavil obetné miesto, na ktorom som upaľoval fi gúrky z plastu,“ spomína. Už vtedy mu však učarovali mamine svadobné šaty. „Boli pre mňa fetišom. Ušité boli z ťažkej bavlnenej čipky. Fascinovali ma ako umelecký artefakt.“ Kým však začal kresliť vlastné návrhy, na strednej škole sa učil vyrábať keramiku a porcelán. Od čajových servisov až po krištáľové svietidlá. „Získal som tam základy umenia a kresby. Návrhár musí vedieť kresliť. Šiť nemusí. Stačí mu model našpendliť a zručná krajčírka ho už zošije,“ vysvetľuje Hanečka. Na textil ho po skončení štúdia keramiky ani nechceli zobrať. „Od profesorov to bol risk. Nevedel som šiť, ale mal som chuť sa to naučiť. Hlásili sa tam prevažne dievčatá. Tie sú dnes menej známe, ženy sa totiž radšej nechajú obliecť od muža,“ myslí si. Prečo, vysvetliť však nevie.

S príčeskom „Chcel som sa zviditeľniť už na vysokej škole. Myslím si totiž, že čo nie je vidieť, to neexistuje.“ Spoločný sen ho spojil s fotografom Jakubom Klimom. Pred otvorením bratislavského mosta Apollo na ňom fotili modelku Lindu Nývltovú oblečenú v Borisových šatách. Dvojicu si všimli médiá a cesta ku kreatívnej spolupráci sa mohla začať. Klimo dnes fotí Borisove modely, ku ktorým návrhár dotvára príbeh. Ten nechýba ani na móle. „Prehliadka je pre mňa spojením divadla, sochy, módy, ženskej krásy a komercie. Modelky sú ako sochy, ktorých chôdza sa ponáša na tanec, a to, čo na móle predvádzajú, vyvoláva u divákov emócie. Dôležitý je aj výber hudby. Je to, akoby som vyberal látku na svoje šaty.“ Preto šokuje. Naposledy si za miesto prehliadky vybral Kostol klarisiek, inokedy modelky chodili po móle čelom vzad. Raz sa dokonca objavil v úlohe modelky sám. V dámskych lodičkách a s príčeskom. Boris totiž nie je návrhár, ktorý len strihá látku a špendlí ju na fi guríne. Jeho modely majú v sebe všitý kus svojskej fi lozofi e. Snaží sa pritom, aby boli vhodné na bežné nosenie i na prehliadku do galérie. Šaty skôr predá fakt, že sú originálom, v ktorom zákazníčky zažiaria. Hoci len na jeden večer.

Rázny Podľa cudzích návrhov Boris nešije. „Odmietnem, ak mi zákazníčka prinesie návrh, podľa ktorého si želá ušiť šaty. Vtedy jej dám odporúčanie na krajčíra. Za zákazkové šitie plat neberiem,“ vysvetľuje. Do pomykova dostal aj zákazníka, ktorému ponúkol viac návrhov naraz. „Ľudia skôr prijmú, ak som vo svojej práci rázny. Dajú mi voľnosť a ja navrhnem to najlepšie, čo si myslím. Vedome nechcem predsa nikomu ublížiť.“ Ľahko zvláda i problematické postavy. „Je to potom dvojnásobná radosť, keď sa dielo vydarí,“ tvrdí. Vraj keď si ako návrhár uvedomí klady, vyvaruje sa záporom. Funguje to aj pri látkach, ktoré pri šití používa. V zahraničí ich nakupuje skôr výnimočne. Ponuka látok mu v slovenských obchodoch vystačí, hoci je určite menšia ako v Paríži. Boris však tvrdí, že práve v nedostatku spí kreativita. „Po vojne boli modely strohé, gombíky boli na predpis a manžety sa pre veľkú spotrebu látky nešili. Ženy si vtedy vymysleli klobúky, používali na ne kartóny, záclony, nepoužité rybárske siete. A aké boli úžasné,“ myslí si návrhár.

Šaty do orieška Na módnych políciách v časopisoch sa dokáže Boris zasmiať. Odborná kritika na Slovensku podľa neho chýba. „Malo by tu byť viac ľudí, ako je Dana Lapšanská. Tá vie správne pomenovať každý detail na šatách a zdôvodniť ho.“ Sám si vraj na ulici všíma oblečenie ľudí a s taktom vie na nedostatky upozorniť. Smiešne mu je aj násilné kopírovanie módnych trendov. „Neexistujú žiadni špeciálni vizionári, ktorí by určovali diktát módy. To len my si ich predstavujeme. Skôr je to tak, že návrhári zareagujú na určitú náladu doby, a náhodou sa stane, že sa modelmi zhodnú,“ vysvetľuje. To sa stalo i jemu. „Raz som napríklad ušil celé šaty z gombíkov. Také vytvoril aj francúzsky návrhár Jean Paul Gaultier. Ťažko sa obhajovalo, že som ich neodkopíroval. Mal som k nim však svoju fi lozofi ckú rešerš. Robil som šaty pre Popolušku, ich jedna časť zložená z látky a gombíkov sa dala vložiť do škrupiny od orecha.“

Na splátky Medzi Hanečkove zákazníčky patria prominentné dámy. Šaty si uňho objednáva napríklad modelka Denisa Dvončová, herečka Zuzana Fialová, moderátorky Adela Banášová, Vera Wisterová, Eva Pribylincová či jeho kamarátka Lucia Hablovičová. Róbu od neho vlastní aj speváčka Dara Rolins a herečka Kristína Farkašová. Zo známych mužov sa v jeho obleku predviedol moderátor Bruno Ciberej. Napriek bohatému zoznamu celebrít tvrdí, že šaty od neho si môžu dovoliť i priemerne zarábajúce ženy. „Pre svoju dcéru si u mňa objednal šaty aj robotník. Hoci to bolo na splátky. Ale ak si niekto dovolí kúpiť auto, sochu či obraz, nie je preňho problém zaplatiť moju prácu,“ hovorí.

Nezbohatne Boris si však nemyslí, že je bohatý. „Dúfam, že najdrahšie šaty ešte len ušijem,“ smeje sa. Cenu nebuduje na svojom mene. Doteraz si najviac vypýtal sedemdesiattisíc korún. „Od Valentina by mala zákazníčka šaty s čipkou, odo mňa boli z pätnástich metrov hodvábu,“ vysvetľuje. Nie je síce opovážlivý, ale materiál a krajčírov musí zaplatiť. „Každý si predstavuje návrhára po boku celebrít na červenom koberci. Ja sám pomáham a nosím pred prehliadkou šaty na vešiaku. Keď snívaš o veľkých veciach, musíš aj trpieť. Je to ako pôrod, po ktorom prichádza už len radosť. Na móde človek veru tak ľahko nezbohatne,“ vysvetľuje. Veľké ideály si preto nekladie. Rád by každý rok uviedol dve svoje kolekcie. „Stačí mi tridsať modelov a vízia, podľa ktorej ich odprezentujem.“ Roboty má však stále dosť, nestíha ušiť šaty ani vlastnej mame. „Ponosuje sa, že si ich objedná u Fera Mikloška,“ prezrádza s úsmevom. O zahraničí zatiaľ nesníva, vraj by svoju značku musel budovať od nuly. Hoci s jeho talentom to vôbec nemusí byť zlá investícia.

Boris Hanečka: Potrebuje šokovať

Výber pre vás