Zažil som trému
Mama ich zase viedla k náboženstvu a vodila ich do kostola. Juraj Bača patrí k tým verejne známym osobám, ktoré sa otvorene hlásia k viere. „Naša mama veľmi skoro prišla o svoju mamu. Keď jej zomrela, mamina si uvedomila, koľko vecí sa jej nestihla spýtať, že vlastne ani nevie, ako navariť nedeľňajšiu polievku. Starú mamu, nagymamu, som nezažil, mama nás však učila, že sa k nej môžeme priblížiť cez vieru. Keď som v živote neistý, modlím sa a som presvedčený, že nás všetkých stráži. Viera je jediná istota v mojom živote, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Pred veľkými koncertmi, konkurzmi či dôležitými rozhodnutiami si na nagymamu vždy spomeniem a zrazu sa vnútorne upokojím, lebo viem, že na to nie som sám. V puberte však prišlo obdobie vzdoru, kostol ma nebavil, dával som prednosť skejtbordu a bicyklu. Mama to tolerovala, do ničoho ma nenútila. Cestu späť som našiel vďaka hudbe. Na gitare som vedel hrať iba pár akordov, napriek tomu ma brat inšpiroval, aby som hrával v kostole. Druhý gitarista Marián ma ochotne doúčal, čo bolo treba.“
Juraj a jemu podobní ľudia dokonca založili tradíciu a v Galante každoročne organizovali charitatívne koncerty. Z roka na rok malo toto podujatie väčší cveng a na juhozápad Slovenska prišli pre dobrú vec spievať umelci a umelkyne zvučných mien, napríklad Sisa Sklovska či Nela Pocisková. „Tie charitatívne koncerty boli pre mňa prvé verejné vystúpenia. Zažil som trému aj stuhnuté prsty, keď som hral na gitare.“
Dobré skutky
Keď je reč o Jurajovej rodine, práve k rodičom „odkladá“ svoje psy, keď musí kvôli práci cestovať. Príbeh Niki a Popíka pripomína rozprávku s dobrým koncom. Obaja sú najdúsi. Niki Juraj našiel na čerpacej stanici pohonných látok zanedbanú a vyhladovanú. Išlo o psiu tuláčku bez domova. Naložil ju do auta, ujal sa jej, dokonca už spolu účinkovali aj v českom filme. Dobrých skutkov však nikdy nie je dosť. „Dnes mám doma čierno-bielu psiu dvojicu. Na ceste v okolí Nových Zámkov mi takmer do jazdnej dráhy vošiel malý čierny pes, kráčal si po stredovej čiare. Zastal som, naložil som ho do auta a odviezol k veterinárovi. Dúfal som, že sa iba niekomu stratil, hoci bol veľmi zanedbaný, špinavý, a že podľa čipu nájdeme majiteľa. Lenže nemal žiadny čip, a tak ostal u mňa. Popík má asi jeden rok, od hladu jedával aj malé kamienky, vylomil si preto dolné predné zuby. Nikinka sprvoti na nového psieho člena rodiny žiarlila, ale dnes sa už spolu hrávajú.“
Článok pokračuje na následujúcej strane.
