Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Ako vznikla myšlienka realizovať výskum o&nbsp;opatrovateľkách v&nbsp;Rakúsku?</h3>
<p>Výskum je súčasťou väčšieho projektu, jeho názov by sme mohli voľne preložiť ako Generácia lock­downu. Organizácia Amnesty International (AI) sa v&nbsp;rámci neho plánuje sústrediť na&nbsp;špecifické skupiny pracujúcich. V&nbsp;Spojenom kráľovstve a&nbsp;vo Francúzsku by to mali byť ľudia, ktorí upratujú či roznášajú jedlo. Prvým výstupom z&nbsp;tohto projektu týkajúceho sa pracovných práv je výskumná správa Chceme len svoje práva!, ktorú zverejnila AI začiatkom júla 2021. V&nbsp;Rakúsku sme sa sústredili práve na&nbsp;opatrovateľky. Hovorím v&nbsp;ženskom rode, pretože všetky rozhovory sme viedli so ženami. Je pravda, že túto prácu vykonávajú aj muži, ale v&nbsp;porovnaní so ženami je to mizivý počet. V&nbsp;Rakúsku pracujú ako opatrovateľky ženy z&nbsp;rôznych krajín bývalého východného bloku, napríklad Maďarky, Češky, Bulharky. Do&nbsp;roku 2017 tomuto sektoru dominovali slovenské ženy, dnes túto prácu vykonávajú najmä ženy z&nbsp;Rumunska. V&nbsp;rámci výskumu sme sa rozprávali spolu s&nbsp;32 ľuďmi – so zástupcami a&nbsp;zástupkyňami občianskych združení, s rakúskymi ministerstvami či so sociológmi a&nbsp;sociologičkami. Súčasťou výskumu boli aj rozhovory so samotnými opatrovateľkami najmä zo Slovenska a&nbsp;z Rumunska. Výskum sme realizovali od&nbsp;novembra 2020 do&nbsp;mája 2021. Rozhovory prebiehali pre pandemické opatrenia online.</p>

<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Môžete povedať aj niečo bližšie o&nbsp;samotných opatrovateľkách? Napríklad o&nbsp;ich rodinnom zázemí?</h3>
<p>Boli to ženy vo veku od&nbsp;40 do&nbsp;60 rokov. Prácu opatrovateľky vykonávajú dlhodobo – v&nbsp;niektorých prípadoch vyše desať rokov. Na&nbsp;Slovensku boli zväčša nezamestnané a&nbsp;často mali problém nájsť si v&nbsp;regióne, kde bývajú, uplatnenie, a&nbsp;to aj vzhľadom na svoj vek. V&nbsp;našej krajine totiž stále vládne na&nbsp;pracovnom trhu veková diskriminácia, hoci oficiálne by to malo byť neprípustné. Slovenské opatrovateľky, s&nbsp;ktorými sme sa rozprávali, vo väčšine prípadov mali už dospelé alebo dospievajúce deti a&nbsp;ni­kto z&nbsp;ich rodiny nebol odkázaný na&nbsp;ich opateru. Treba však povedať, že toto bola situácia skutočne veľmi malej vzorky žien a&nbsp;rozhodne nevypovedá o&nbsp;situácii väčšiny. Na&nbsp;jednej strane hovoríme o&nbsp;slobodnej vôli – veď sa samy rozhodli pre túto prácu, ale na&nbsp;druhej strane, pokiaľ sa vám dlhodobo nedarí zamestnať sa a&nbsp;jediné východisko zo situácie – v&nbsp;mnohých&nbsp; prípadoch ohrozujúcej existenciu – vidíte v&nbsp;práci opatrovateľky v&nbsp;Rakúsku, neviem, nakoľko môžeme hovoriť o&nbsp;slobodnom rozhodnutí. To je však na&nbsp;inú debatu.</p>

<h3>Váš výskum nie je prvý, veď napríklad Miloslav Bahna zo Slovenskej akadémie vied spolu s&nbsp;výskumníčkou Martinou Sekulovou sa výskumu o&nbsp;opatrovateľkách venovali niekoľko rokov. Okrem toho slovenských opatrovateliek je v&nbsp;Rakúsku z&nbsp;roka na&nbsp;rok menej.</h3>
<p>Napriek tomu alebo možno práve preto má náš výskum zmysel. V&nbsp;Rakúsku stále pracuje okolo 20-tisíc žien zo Slovenska. Sú to niečie matky, partnerky, dcéry, vnučky. A&nbsp;problémy, ktoré dokazujú aj predchádzajúce výskumy, stále pretrvávajú. Naším cieľom bolo doplniť ich o&nbsp;ľudskoprávny rozmer, a&nbsp;to najmä v&nbsp;kontexte globálnej pandémie. Práve počas pandémie sa totiž prehĺbili problémy, diskriminačné praktiky a&nbsp;nerovnosti, ktoré tu už boli, a&nbsp;to v&nbsp;akejkoľvek oblasti vrátane 24-hodinového opatrovania. Pandémia teda zhoršila aj pracovné podmienky opatrovateliek.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Počas pandémie k&nbsp;nám prenikali správy, že opatrovateľky sú za­vreté v&nbsp;rakúskych domácnostiach, nemôžu sa vrátiť domov. Zrejme ste počúvali aj dramatické príbehy.</h3>
<p>Je to tak. Opatrovateľky nám rozprávali o&nbsp;tom, že obvyklé dvojtýždňové turnusy si predlžovali na&nbsp;šesť aj viac týždňov. Rumunské opatrovateľky z&nbsp;dôvodu vzdialenosti od&nbsp;Rakúska cestujú až na&nbsp;mesačné turnusy. Keď slovenské opatrovateľky mohli konečne cestovať domov, v&nbsp;začiatkoch pandémie nasledovala na&nbsp;Slovensku karanténa v&nbsp;štátnom zariadení. Opatrovateľky majú bežne počas svojej práce v&nbsp;Rakúsku minimum sociálnych kontaktov. Pandémia to zhoršila a&nbsp;ich už aj tak malý počet príležitostí porozprávať sa či sa stretnúť s&nbsp;niekým iným než so svojím klientom či klientkou sa ešte znížil. Kým predtým im prišli v&nbsp;niektorých rodinách aspoň raz do&nbsp;dňa pomôcť napríklad s&nbsp;polohovaním chorého či chorej rakúski príbuzní, počas pandémie táto pomoc odpadla. Treba brať do&nbsp;úvahy, že v&nbsp;nejednom prípade je ležiaci klient ťažší než samotná opatrovateľka. Opatrovateľky nám hovorili o&nbsp;pocitoch samoty, zúfalstva, ktoré vyúsťovali do&nbsp;depresií. Potom to boli zdravotné problémy s&nbsp;chrbticou, ramenami. Boli psychicky aj fyzicky úplne vyčerpané. Pracovná záťaž bola príliš veľká a&nbsp;zároveň sa často nemali na&nbsp;koho obrátiť. Jedna z&nbsp;rumunských iniciatív s&nbsp;názvom DREPT sa túto absenciu podpory rozhodla vyplniť a&nbsp;v&nbsp;prípade potreby ju mohli opatrovateľky kontaktovať. Táto podpora však bola určená predovšetkým pre rumunské opatrovateľky.</p>

<h3>Dôverovali vám natoľko, že vám rozprávali aj o&nbsp;svojich intímnych pocitoch?</h3>
<p>Myslím si, že áno. Hovorili nám, že často plakali, boli osamelé a&nbsp;cítili sa ako vo väzení. Rozprávali nám o&nbsp;svojej práci, odhliadnuc od&nbsp;pandémie. Dva týždne sú v&nbsp;Rakúsku, pričom sú celé dni a&nbsp;noci k&nbsp;dispozícii chorému klientovi či klientke s&nbsp;tým, že na&nbsp;oddych majú denne možno dve hodiny, najčastejšie v&nbsp;čase, keď si ich klienti a&nbsp;klientky poobede pospia. Dva týždne sú doma, ale nie je to plnohodnotný oddych. Čaká na&nbsp;nich vybavovanie administratívy. Potom je to vlastná domácnosť, v&nbsp;ktorej sa treba postarať o&nbsp;členov rodiny a&nbsp;pokúsiť sa dobehnúť zameškaný čas s&nbsp;nimi. Tie dva týždne na&nbsp;Slovensku sú pre nich akoby ďalšia pracovná zmena. Keď začínali s&nbsp;opatrovaním, mnohé ženy nevedeli, do&nbsp;čoho idú. Niektoré opatrovateľky si na&nbsp;začiatku vraveli, že si na&nbsp;samotu, cestovanie a&nbsp;náročné pracovné podmienky zvyknú. Nemyslím si, že by si ktokoľvek mal na&nbsp;takúto situáciu zvykať. Táto práca si zaslúži náš rešpekt a&nbsp;úctu. Nemôžeme sa po&nbsp;vyše desiatich rokoch od&nbsp;jej legalizačného procesu stále rozprávať o&nbsp;nároku na&nbsp;prestávku a&nbsp;o jej dĺžke.</p>
<h3>Videli opatrovateľky, takto izolované v&nbsp;domácnostiach počas pandémie, nejaké svetlo na&nbsp;konci tunela?</h3>
<p>Počas dlhých týždňov vyčerpávajúcej práce sa to svetlo na&nbsp;konci tunela vidí ťažšie. Situáciu im uľahčilo, keď Rakúsko začalo uznávať slovenské antigénové testy a&nbsp;keď sa upravili podmienky prechodu cez hranice pre pendlerov.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Dočkali sa tieto ženy nejakej či už morálnej, alebo ekonomickej satis­fakcie z&nbsp;rakúskej strany?</h3>
<p>Počas prvej vlny pandémie, keď sa zatvárali hranice, si Rakúsko uvedomilo, že sektor opatrovania je závislý od&nbsp;žien z&nbsp;centrálnej a&nbsp;východnej Európy. Táto práca totiž nie je atraktívna pre domáce opatrovateľky pre nízke ekonomické ohodnotenie. Rakúsko zaviedlo počas pandémie formu finančnej pomoci pre malých podnikateľov (Härtefallfond), čo zahŕňalo aj väčšinu opatrovateliek, keďže asi 98&nbsp;percent žien túto prácu vykonáva na&nbsp;živnosť. Lenže do&nbsp;istého času mali opatrovateľky zo zahraničia problém dostať sa k&nbsp;týmto peniazom. Keď chceli požiadať o&nbsp;príspevok, museli disponovať rakúskym daňovým číslom či mať zavedený bankový účet v&nbsp;rakúskej banke, prípadne uviesť adresu výkonu živnosti. To sú však podmienky, ktoré nie sú nevyhnutné na vykonávanie tohto typu opatrovateľskej práce. Opatrovateľky cestujúce za&nbsp;prácou do&nbsp;Rakúska nemajú povinnosť podávať <strong><a href="https://tj-legal.com/vratenie-dani/vratenie-dani-z-rakuska" target="_blank" rel="noopener">daňové priznanie</a></strong>, keďže ich príjmy neprekračujú hranicu ročného príjmu (11-tisíc eur). Na&nbsp;tieto diskriminačné praktiky upozornili aj rôzne iniciatívy zastupujúce opatrovateľky, čo v&nbsp;auguste minulého roka viedlo k&nbsp;akceptovaniu bankových účtov vedených vo všetkých členských krajinách Európskej únie. Mnohé opatrovateľky napriek tomu hovorili o&nbsp;dlhom čakaní na&nbsp;tento príspevok. Rakúsko je spolková republika. Každý kraj má v&nbsp;prístupe k&nbsp;opatrovateľkám iné praktiky. V&nbsp;niektorých regiónoch mali opatrovateľky problémy napríklad s&nbsp;poskytovaním ochranných pomôcok či preplácaním testov.</p>

<h3>Slovenské ženy pracujú v&nbsp;Rakúsku ako opatrovateľky niekedy od&nbsp;začiatku 90. rokov. Spočiatku pracovali načierno, domáci či agentúry ich vyplácali na&nbsp;ruku. Dnes sú „aspoň“ živnostníčky, za&nbsp;ten čas vznikli rôzne stavovské organizácie. Napriek tomu opatrovateľky stále bojujú s&nbsp;vážnymi problémami.</h3>
<p>Postupný proces legalizácie tejto práce nastal až niekedy v&nbsp;rokoch 2006 až 2008 s&nbsp;cieľom zamedziť rôznym nekalým praktikám. Práca opatrovateliek by mala byť dôstojná a&nbsp;v&nbsp;prípade ohrozenia by tu pre ne mali byť inštitúcie, na&nbsp;ktoré sa s&nbsp;dôverou obrátia. Veľmi málo hovoríme napríklad o&nbsp;zvýšenom riziku chudoby v&nbsp;starobe, ktorej sú v&nbsp;dôsledku nedostatočného začlenenia do&nbsp;sociálneho systému vystavené. Hrozí im, že napriek množstvu odpracovaných rokov budú mať veľmi nízky dôchodok. Stále sú sporné praktiky niektorých agentúr, ktoré opatrovateľkám sprostredkúvajú prácu. Pre agentúry bol zavedený systém certifikácie s&nbsp;cieľom zlepšiť, regulovať a&nbsp;kontrolovať ich prácu. Táto certifikácia je však dobrovoľná. Cieľom nášho výskumu je aj apelovať na&nbsp;príslušné štátne úrady, aby zaviedli opatrenia na&nbsp;odstránenie diskriminácie voči pracovníčkam zo zahraničia a&nbsp;zábezpeky a&nbsp;podporné služby zamerané na&nbsp;predchádzanie zneužívaniu a&nbsp;vykorisťovaniu.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Opatrovateľky vykonávajú svoju prácu na&nbsp;živnosť. Je to síce pokrok, veď v&nbsp;minulosti to bola práca načierno. Na&nbsp;druhej strane ich nechráni Zákonník práce.</h3>
<p>Na&nbsp;túto tému sa vedú veľmi intenzívne diskusie. Čo sa týka živnosti, rôzne iniciatívy majú odlišné postoje, predsa len – ich spoločným záujmom je zlepšiť situáciu. Záujmové zastúpenie opatrovateliek IG-24 bojuje za&nbsp;zamestnanecké zmluvy a&nbsp;ochranu i&nbsp;pracovné benefity, ktoré z&nbsp;takejto pracovnoprávnej formy vyplývajú. Iné poukazujú na&nbsp;to, že keby sa to stalo, rakúske rodiny by si z&nbsp;finančných dôvodov nemohli dovoliť zamestnať opatrovateľky. Hrozilo by, že množstvo žien aj zo Slovenska by tak stratilo možnosť takto si na&nbsp;živobytie zarábať. Skupina s&nbsp;názvom Vzbura opatrovateliek žiada zavedenie minimálnej výšky denného honoráru, minimálny rozsah voľného času a&nbsp;finančné zohľadnenie práce počas sviatkov. Dnes na&nbsp;opatrovanie rodinného príslušníka určitou sumou prispieva štát. Niektoré agentúry spolu s&nbsp;hospodárskou komorou sa aktívne zasadzujú za&nbsp;to, aby štát zvýšil príspevok až na&nbsp;trojnásobok. Popri mnohých iných odporúčaniach žiada organizácia AI zaviesť ochranu pred predlžovaním pracovného času a&nbsp;rozšíriť zákon o&nbsp;minimálnej mzde aj na&nbsp;opatrovateľky, hoci sú živnostníčky.</p>
<h3>Ako ďalej naložíte s&nbsp;výsledkami výskumu?</h3>
<p>Správu predložíme rakúskej vláde a&nbsp;parlamentu s&nbsp;požiadavkou, aby sa zaoberali situáciou, v&nbsp;ktorej sa opatrovateľky dlhodobo nachádzajú. Na&nbsp;jeseň plánuje Amnesty International Rakúsko a&nbsp;Amnesty International Slovensko stretnutie s&nbsp;relevantnými rakúskymi štátnymi orgánmi a&nbsp;aktérmi a&nbsp;aktérkami, akými sú iniciatívy zdola, odborové organizácie či samotné opatrovateľky.</p>

Zúfalé opatrovateľky: Výskum odhalil, čo musia zažívať Slovenky pracujúce v Rakúsku

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Zúfalé opatrovateľky: Výskum odhalil, čo musia zažívať Slovenky pracujúce v Rakúsku

Erika Szalayová

Súvisiace články

Prehovorili prví Slováci ZAOČKOVANÍ SPUTNIKOM. Prečo si vybrali neregistrovanú vakcínu?

Pápež František nás poctí svojou návštevou. OČKUJTE SA! Odkazuje známy lekár Slovákom

Hrozia ďalšie mutácie? Analytik hovorí o dĺžke ochrany po očkovaní aj o tretej vlne pandémie

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás