Ako ste sa dostali k reštaurovaniu zlatníckych pamiatok?

Po návrate z českých štúdií, už ako zamestnanec bratislavského Zlatokovu, som sa zoznámil s doktorkou Evou Toranovou, najlepšou slovenskou vedeckou pracovníčkou v oblasti starých zlatníckych diel. Napísala o nich doteraz neprekonanú knihu Zlatníctvo na Slovensku, s ktorou som mal česť jej odborne pomáhať.

Pri príležitosti výstavy Zlatnícke cechy na Slovensku si ma otestovala, keď mi dala zreštaurovať viaceré menej poškodené pamiatky. Mal som vrodenú pracovnú puntičkársku dôslednosť a tá sa mi pri reštaurovaní hodila. No a dobré výsledky na týchto prácach mi pomohli k prijatiu do Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

S akými poškodeniami predmetov sa stretávate najčastejšie?

Často bývajú začiernené nečistotami a patinou, skorodované, pokrivené, popraskané, nalomené či úplne zlomené. Kovové ozdoby i drahokamy sú uvoľnené, odpadnuté, chýbajú. Emailové ozdoby sú rozbité, popraskané a časti z nich chýbajú. To všetko by sa síce dalo opraviť aj bežnými zlatníckymi spôsobmi, no pri záchrane pamiatok sa musia dodržovať pamiatkarské a reštaurátorské zásady, pracovné postupy a metodika.

Samotnému reštaurovaniu predchádzajú aj nejaké iné úkony?

V niektorých prípadoch musí byť najprv vykonaný umelecko-historický výskum a pamiatkarmi vypracovaný pamiatkový zámer. Dosť času mi pred reštaurovaním zaberá písanie reštaurátorskej dokumentácie, ktorá obsahuje aj popis pamiatky, stav pamiatky a hlavne návrh na reštaurovanie.

Pre nenahraditeľnosť vzácnych pamiatok či ich častí sa v ňom väčšinou nepripúšťa použitie riskantných pracovných operácií a nevhodných materiálov. Dopĺňanie chýbajúcich častí na starých zlatníckych prácach sa pri reštaurovaní pripúšťa hlavne v prípadoch, keď je to nevyhnutné pre ich ďalšiu životnosť, pre spevnenie predmetu. Pochopiteľne, že svojvoľne nemôžem doplniť ani to, čo by bolo pre mňa ako zlatníka maličkosťou.

Aké sú najťažšie práce pri reštaurovaní?

Najťažšie sa reštaurujú tie zlomy, ktoré už boli neodborne zacínované mäkkým spájkovaním so zhubnou kyselinou chlorovodíkovou. Stretol som sa aj s menej skúsenými majiteľmi predmetov, pamiatka ktorých bola po cínovaní rozožieraná zničujúcim chloridovým tzv. strieborným morom, no oni kládli na prvé miesto len vyleštenie predmetu.

Chápal som ich a ľahko by som im mohol vyhovieť, no musel som ich presvedčiť o nutnosti ťažkej reštaurátorskej záchrany veľmi „chorej“ základnej hmoty pamiatky.

Vysvetlite, prosím, pojem strieborný mor a čo je jeho príčinou?

Strieborný mor je chloridové napadnutie povrchu a vnútra kovu, ktoré strieborné predmety, plechy či drôty pomaličky mení na tvrdú lámavú až práškovú hmotu. Reštauroval som Silášiho kalich, na ktorom chloridy vyžrali v hrubom plechu nohy veľkú dieru. Menších dierok už boli desiatky.

Strieborný mor sa nachádza na väčšine strieborných predmetov, ktoré boli v nedávnej minulosti po zlomení neodborne spájané mäkkým spájkovaním, cínovaním pomocou kyseliny chlorovodíkovej nasýtenej zinkom. Práve tá kyselina, respektíve z nej vytvorené chloridové soli pomaly a dlhodobo leptajú aj vnútro tak babrácky opravovaného pamiatkového predmetu a menia ho na kôpku sivého či čierneho strieborného prachu.

Stačilo by pritom, aby cínovač namiesto spájkovacej vodičky použil kolofóniu a život množstva strieborných predmetov by nebol ohrozený. Takých vzácnych pamiatok je u nás, žiaľ, ešte množstvo.

Vo svojej reštaurátorskej praxi som už zažil viaceré prípady, keď zreštaurovanie pôvodného poškodenia pamiatky tvorilo len asi 10 percent mojej práce a 90 percent práce bolo odstraňovanie následkov neodbornej opravy.

V posledných rokoch som strieborný mor objavil azda na všetkých mnou reštaurovaných strieborných prácach a ako som pred chvíľou naznačil, „vyliečenie“ reštaurovaných vzácnych aj gotických predmetov z tejto takmer skrytej „choroby“ považujem za najväčší význam svojho reštaurovania.

Je niekedy potrebné zaistiť špeciálne podmienky, aby nedošlo k ďalšiemu poškodeniu či zničeniu predmetu?

Súčasťou záveru reštaurovania je vždy konzervovanie predmetu. Vykonáva sa chemická pasivácia a prípadne sa naň nanáša aj ochranná vrstva – napríklad lakovaním. Každý predmet má svoje špecifiká, a preto ku každej svojej reštaurátorskej dokumentácii, k protokolu po reštaurovaní, prikladám upozornenia a poučenia o ďalšom používaní.

Napríklad pri predmetoch, ktoré obsahujú aj materiál, ktorému škodí vlhko, je poučenie, aby boli v zime (z kostola na faru) prenášané teplo zabalené. Pri vyšších monštranciách je zas nutné zabrániť ich kývaniu či kmitaniu pri prevoze v správnej polohe a hlavne musia byť správne zabalené.

Niekedy je to dosť náročné. Balil som už množstvo vzácností. Keď boli slovenské zlatnícke gotické diela vystavené vo francúzskom zámku Cluny, balil som ich na cestu tam a v Paríži aj na spiatočnú cestu.

Pracujete na reštaurovaní len vo svojej dielni? Alebo aj in situ, v teréne?

Mnohé časti veľkej zlatnícko-reštaurátorskej výbavy sú ťažko prevážateľné pre vysokú hmotnosť alebo riziko poškodenia. Ako som práve naznačil, všetko sa dá dobre zabaliť, no rýchlejšie a ľahšie je zabaliť a previezť reštaurovaný predmet. Väčšinou mi ho dováža majiteľ. Reštaurovanie takýchto hnuteľných pamiatok trvá skoro vždy dlho, a to je hlavný dôvod, prečo reštaurujem len vo svojej dielni.

Odkiaľ pochádzajú predmety, ktoré sa k vám dostanú na reštaurovanie?

Vymenovať všetky miesta a predmety by bol asi nezáživný, dlhý zoznam. Uvediem však aspoň to, že som mal česť reštaurovať napríklad najvýznamnejšie a najväčšie slovenské gotické monštrancie z Bratislavy, zo Starej Ľubovne i najvyššiu z Popradu (Veľká), za ktorej záchranu som získal aj vtedy najvyššie ocenenie za reštaurovanie na Slovensku – cenu Pamiatky a múzeá.

Reštauroval som aj cibóriá, navikuly, pacifikály, obetné misky, relikviáre, hodinky s poškodenými emailovými miniatúrami a hlavne množstvo kalichov z kostolov a múzeí na Slovensku.

Ako špecialista na maľované emailové miniatúry som zreštauroval celý rad prác nášho najvýznamnejšieho barokovo-rokokového levočského zlatníka, emailéra, miniaturistu Jána Silášiho.

Pre slovenské múzeá, hlavne pre Slovenské národné múzeum – Historické múzeum na Bratislavskom hrade – som okrem iného zreštauroval aj množstvo malých až miniatúrnych strieborných a zlatých historických šperkov.

Každá z reštaurovaných pamiatok je nepochybne vzácna a má nevyčísliteľnú historickú hodnotu. Ktorá je vašou srdcovkou?

Dlho som za svoju srdcovku považoval zreštaurovanie monštrancie Jána Silášiho z Levoče. Po dokončení bola dlhé roky vystavená v Kostole sv. Jakuba, neďaleko prác Majstra Pavla. Pred jej reštaurovaním som bol vystrašený, pretože som musel prvýkrát reštaurovať aj maľované emaily. Okrem iného mi dovolili domaľovať chýbajúcu vrchnú polovičku tela apoštola vrátane hlavy.

Nedávno sa mojou novou srdcovkou stalo reštaurovanie najväčšej gotickej monštrancie z Katedrály sv. Martina v Bratislave, do ktorej som vložil všetko najlepšie, čo som sa od roku 1960 naučil na SUPŠ v Turnove, v Zlatokove Bratislava a pri reštaurovaní desiatok zlatníckych diel.

Nie je mojou srdcovkou len preto, že je na Slovensku najkrajšia a najmohutnejšia, ale je mi blízka aj preto, lebo som sa na ňu v „mojom“ Dóme sv. Martina s úctou a obdivom pozeral už v detstve, keď som ešte, samozrejme, nemohol tušiť, že ju raz rozoberiem. A to na vyše stopäťdesiat kúskov.

Pociťujete pri práci akési napätie, adrenalín? Môže reštaurátor urobiť pri reštaurovaní chybu?

Kedysi som v reštaurátorskej literatúre čítal, že dobrý reštaurátor je ten, ktorého majstrovstvo je väčšie než majstrovstvo autora reštaurovaného diela. Takže priznávam, nie som dobrý reštaurátor.

Stredoveké a novoveké reštaurované zlatnícke diela boli vytvorené celou širokou škálou rôznych zlatníckych techník a postupov. Mnohokrát v úžase špekulujem ako taký zlatnícky učeň, ako bolo to dielo, jeho časti, vlastne vytvorené a obdivujem vysoké majstrovstvo špecialistu v použitej technike.

Aj ja som v niektorých technikách špecialista a niektoré, napríklad rytie a cizelovanie, ovládam len priemerne. Za svoju výhodu považujem to, že ovládam azda všetky súčasné, stredoveké, staroveké i praveké zlatnícke techniky. Jednu „úplne novú“ pravekú techniku som nedávno dokonca objavil a popísal, s archeológmi zo SAV v Nitre to pripravujeme na publikovanie.

Vedomosti mi pri reštaurovaní pomáhajú neurobiť chybu, po ktorej by na pamiatke mohli zostať trvalé stopy. Ako som už uviedol, riskantné pracovné operácie sa takmer nepripúšťajú.

Preto takmer, lebo napríklad na poslednej reštaurovanej monštrancii som pre stopercentné dokonalé odstránenie strieborného moru musel z postihnutých strieborných obrúb vybrať desiatky zasadených už popraskaných drahokamov a vybrúsených sklíčok.

Násilne vyberať zvetrané, krehké, brúsené, pôvodné malé sklíčka a neskôr ich do ošetrených obrúb znova zasadzovať bola práca plná napätia, adrenalínu. V takomto prípade bolo zvolené riskovanie menším zlom než úplne neodstránený strieborný mor.

Venujete sa aj vlastnej zlatníckej a šperkárskej tvorbe?

Áno, po rokoch budovania školského zlatníckeho oddelenia v Kremnici som sa k nej však dostal až v roku 1974. Prvú etapu svojej tvorby som nazval „filigránovou“, podľa často využívaného strieborného filigránového drôtu.

Pohyblivé odrazy objektov na vysoko vyleštených zrkadliacich kovových konkávnych a konvexných plochách dali mojej druhej etape názov „kinetická“. Tretia „niellová“ etapa a štvrtá „granulovaná“ etapa dostali názov podľa mnou používaných, na mojich šperkoch prevažujúcich zlatníckych techník.

Základom techniky „niello“ je na striebornom povrchu vypaľovaná čierna prášková hmota podobná emailu, ktorý, mimochodom, tiež využívam. Pri granulácii sa šperky alebo iné predmety vytvárajú alebo zdobia malými kovovými, najčastejšie zlatými alebo striebornými guľkami.

So synom Jánom sa mi darí vyrábať a hlavne v šperkoch, medailách a na obrazoch zmysluplne využívať aj najmenšie strieborné guľôčky na svete.

Venujem sa tomu už desiatky rokov a sledujem aj priebeh vedeckého zisťovania najmenších veľkostí u doterajších, dávnych svetových rekordérov v miniatúrnosti zlatých guľôčok – starovekých Etruskov.

V literatúre dlhé roky uvádzali, že najmenšie guľky vedeli zhotoviť s najmenším priemerom 0,20 mm. V minulom desaťročí však historici a vedci na etruských šperkoch objavili guľky s priemerom 0,12 mm a ešte neskorší taliansky objav mal priemer len 0,10 mm.

Doteraz najmenšiu etruskú guľku pred pár rokmi objavili (objav bol publikovaný v roku 2013) nemeckí vedci na šperku v Berlíne. Jedna guľka má priemer len 0,07 mm. So synom však bežne vyrábame a využívame množstvá aj ešte o trochu menších guľôčok. Na meracom mikroskope v Bratislave nám zistili a vedecky potvrdili guľky s priemerom okolo 0,05 mm.

Na guľku s priemerom 0,048 mm nám bol udelený certifikát o rekorde. Iste však vieme urobiť aj menšie. No nejde nám tak o rekordy, ale hlavne o zmysluplné využitie miniatúrnych guľôčok vo výtvarných dielach na znázornenie pozadia z najmenších svietiacich hviezdičiek na nočnej oblohe. Pre neexistenciu takých guliek to bolo doteraz vo výtvarnej tvorbe nemožné.

Dnes sa už reštaurátorstvu venujete menej, je za tým váš vek?

Ukončenie pre mňa nebude ani v tomto veku ľahké, veď viem, že by ma potrebovalo ešte veľa zlatníckych pamiatok, ktorých reštaurovanie som v posledných mesiacoch už, žiaľ, musel odmietať. Hlavnou príčinou však je fakt, že pri reštaurátorskom zaujatí si neviem nájsť dosť času na dokončenie svojej knihy.

Bude to publikácia o základoch puncológie. Puncológia je veda o využití puncov výzdoby kovových pamiatok. Pomáha pri určovaní a upresňovaní miesta vzniku, datovaní pravekých, starovekých a stredovekých klenotov, mincí, medailí, pečatidiel, pečatí, vyznamenaní, plastík, zbraní, nástrojov a iných kovových prác. Známejším puncovníctvom a puncovými značkami na drahých kovoch sa zaoberá len okrajovo.

Som o knihe neskromne presvedčený, že archeológom, múzejníkom, historikom v oblasti šperkárskych, ale aj iných – zlatníckych a strieborníckych, medikováčskych, kováčskych, cizelérskych, pasiarskych, minciarskych a medailérskych – prác pomôže o zachovaných pravekých až novovekých starých kovových prácach odhaliť množstvo doteraz na nich existujúcich, no nevyužívaných informácií.

Ako sa dá zistiť autorstvo na historických kovových prácach?

Takmer každá praveká či staroveká práca má v múzeu, u zberateľa či v archeologickom depozitári údaj o viac či menej presnom datovaní, o mieste nálezu a menej často o lokalizácii miesta vzniku. Ak z toho obdobia nie sú známe mená tvorcov, samozrejme, nie je možné skúmať ani mená ich autorov. To pri predmetoch z drahých kovov prichádza do úvahy až v stredoveku.

Existovali už vtedy puncové značky?

Už starí Rimania značkovali rôzne druhy výrobkov. Značkovali tiež zliatky drahých kovov, a to by sa dalo považovať za jedny z najstarších puncových značiek na drahých kovoch. Nie je však punc ako punc. Je treba rozlišovať medzi overovacími puncovými značkami a puncovaním vyrazenými ozdobami. Moja kniha Základy puncológie bude práve o týchto ozdobných puncoch.

Bude to prvá publikácia tohto typu?

Literatúru o ozdobných puncoch na drahých ani iných kovoch nepoznám a z viacerých príčin som presvedčený, že taká ani neexistuje.

Ako dlho na nej pracujete?

Vyše dvadsať rokov s dlhými prestávkami. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som vypracoval prácu Doplňujúce spôsoby určovania autorstva zlatníckych diel pre Komoru reštaurátorov, v ktorej som po prvýkrát popisoval aj možnosť puncologického porovnávania odtlačkov puncovacích nástrojov.

Takže to bude prelomová kniha?

Peter Mišík ovláda súčasné i praveké zlatnícke techniky, v zdobení zlomil rekord starovekých Etruskov

Plus TV

Ivana Gáborík a jej príprava na Vianoce: Takto doma vypekajú s dcérkami!

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 19. decembra 2024

Nezničiteľný Maroš: Trikrát porazil rakovinu, no prišiel o nohu! Dnes zdoláva Spartan preteky

Výber pre vás