Heribanovej radila v kľúčových momentoch života VILMA JAMNICKÁ: Tak pred týmto ju varovala?

To nemôže byť náhoda! ALENA HERIBANOVÁ prosila o radu: Predpoveď Vilmy Jamnickej sa naplnila

Proroctvo VILMY JAMNICKEJ: Heribanová prosila o radu, takýto sled udalostí nečakala

Jana Homolová

Ako sa začalo vaše priateľstvo s&nbsp;Vilmou Jamnickou?

Oslovila som ju, ale už si presne nepamätám, v&nbsp;ktorom roku to bolo, na hosťovanie v&nbsp;relácii Anjeli strážni. Bola mi nesmierne sympatická, napríklad v&nbsp;slávnej inscenácii Kubo, v&nbsp;ktorej hrala Rómku. Zaujala ma aj v&nbsp;divadelných hrách, aj v&nbsp;menších úlohách. Pre mňa však bolo zaujímavé, že aj do týchto malých rolí dokázala vložiť veľký kus hereckého majstrovstva. V&nbsp;časoch socializmu, keď sa veľmi o&nbsp;duchovných hodnotách a&nbsp;astrológii nehovorilo, bola už známa svojím serióznym záujmom o&nbsp;štúdium astrológie. Aj vďaka nej sa neustále vzdelávala, veľa čítala, rozširovala svoje vedomosti a&nbsp;stretnutia s&nbsp;ňou boli už vtedy nesmierne zaujímavé.

Po zmene režimu v&nbsp;roku 1989 nastal úplný boom v&nbsp;poznávaní mystiky. To, čo bolo predtým nedostupné – knihy o&nbsp;tibetskom lamaizme, budhizme, duchovných bytostiach, anjeloch, som si najskôr chodila kupovať do Rakúska a&nbsp;potom, keď aj u&nbsp;nás začali vychádzať v&nbsp;slovenskom preklade, som trávila hodiny v&nbsp;kníhkupectvách, študovala som a&nbsp;kupovala. Vilma sa tejto oblasti venovala aj vďaka svojim znalostiam cudzích jazykov dávno predtým. Mala bohatú knižnicu diel o&nbsp;astronómii, kozmológii, kvantovej fyzike, pohybe vesmírnych telies... Bola typ človeka, ktorý sa veľmi prísne opieral o&nbsp;čo najexaktnejšie poznatky z&nbsp;tejto oblasti.

Pamätám si na naše prvé stretnutie, keď sme pripravovali jej hosťovanie v&nbsp;mojej tolkšou Anjeli strážni. Fascinovala ma svojimi vedomosťami, skúsenosťami a&nbsp;ne­smierne priateľským, dobráckym prístupom k&nbsp;všetkému, čo sme spolu preberali. A&nbsp;keďže ma zaujala nielen z&nbsp;profesionálnej stránky a&nbsp;bolo nám spolu dobre, dohodli sme sa, že sa ešte stretneme. Potom už aj relácia odznela, ale my sme si ešte vždy opakovane našli dôvod na stretnutia. Chodievala som k&nbsp;nej na taký krásny vŕšok, kde žila v&nbsp;domčeku akoby na stračej nôžke. Zdola sa vám zdalo, že ten dom je neuveriteľne vysoko, a&nbsp;keď ste vystupovali po schodoch až k&nbsp;nej, bolo to ako schody do neba… Pod nami Dunaj, nad nami modré nebo... Všade vôňa kvetov a&nbsp;byliniek, zopár milých kocúrikov a&nbsp;usmiata pani Vilma... Ona si tam takto žila v&nbsp;pokoji s&nbsp;mačkami, vyhrievala sa na slniečku. Bola vždy plná rozvahy, pokoja, lásky k&nbsp;životu, k&nbsp;svetu okolo.

Často sme ju pozývali do našich povestných Herial Ladies Clubov, ktoré sme organizovali pre naše dámy. Boli to komunity výnimočných žien z&nbsp;oblasti umenia, biznisu, médií, športu a&nbsp;ona bývala pravidelnou hostkou práve preto, že bola pre ženy veľkou inšpiráciou. Vo všetkom nachádzala iba dobro. Žiaľ, to, čo žijeme dnes, postkovidové obdobie, vojna na Ukrajine, to všetko spoločnosť paralyzuje, spôsobuje napätie, stres, neistotu z&nbsp;budúcnosti... Človek často nemá chuť ani si zapnúť televíziu, počúvať rádio, lebo vie, že sa stretne so samými tragédiami, smútkom, nedostatkom, neistotami. V&nbsp;čase, keď som poznala Vilmu, nebol svet taký doráňaný, ale nedostatky a&nbsp;problémy boli. Vilma však dávala veciam v&nbsp;živote veľa lásky, dobroty, poriadku, pokory, múdrosti, niečo, čo vytváralo harmóniu, zmysel a&nbsp;nádej, a&nbsp;to mi na nej nesmierne imponovalo. Stretávali sme sa často, dokonca aj v&nbsp;takých kritických momentoch, ktorými som v&nbsp;živote prešla. Videla ma uplakanú, vysmiatu aj zvedavú a&nbsp;vždy mi dobre poradila.

To znamená, že sa na váš osud pozerala aj z&nbsp;hľadiska postavenia hviezd?

Áno. Urobila mi horoskop podľa presného dátumu a&nbsp;miesta narodenia a&nbsp;vždy, keď som ju poprosila o&nbsp;radu, zobrala si ho a&nbsp;vyrátala, v&nbsp;akej konštelácii hviezd sa práve nachádzam. Spomínam si napríklad, že som k&nbsp;nej raz išla s&nbsp;malou dušičkou. Bolo to v&nbsp;roku 2001 po teroristickom útoku na Svetové obchodné centrum v&nbsp;New Yorku. Celý svet bol v&nbsp;šoku, lietadlá menili letový poriadok, letiská obsadili ozbrojenci a&nbsp;ja som mala o&nbsp;desať dní nato letieť do Káhiry, kde sa konal jeden veľký koncertný program k&nbsp;výročiu otvorenia Suezského prieplavu. Mali tam účinkovať aj slovenskí umelci, ja som mala koncert moderovať a&nbsp;všetci sme mali panický strach z&nbsp;letu. A&nbsp;tak som navštívila Vilmu s&nbsp;prosbou o&nbsp;radu, či nám nič nehrozí... Ona dlho študovala hviezdne konštelácie, môj horoskop, a&nbsp;odporučila mi letieť s&nbsp;tým, že si mám dávať pozor na ostrý predmet – hrozí úraz.

V&nbsp;Káhire prebiehalo všetko dobre, na podujatie prišlo mnoho vzácnych hostí z&nbsp;celého sveta. Večer sme trochu posedeli v&nbsp;záhrade hotela a&nbsp;mňa začalo náhle bolieť oko. Ľubica Vargicová, ktorá na koncerte spievala, si všimla, že ho mám zapálené, ale až ráno prišiel šok: oko bolo zaliate krvou, úplne bordové, Nevedela som, čo robiť. Večer ma čakal veľký program a&nbsp;moderovať ako pirát z&nbsp;Karibiku s&nbsp;jedným obviazaným okom bola hrozná predstava. Išla som teda hneď do nemocnice a&nbsp;lekár, ktorý ma vyšetroval, mi povedal, že má pre mňa dobrú aj zlú správu. Povedala som mu, že chcem najskôr počuť tú zlú. Dozvedela som sa, že liečba oka zaliateho krvou bude trvať najmenej desať dní a&nbsp;dobrá správa bola, že to bol podľa jeho slov len „ostrý predmet“, ktorý mi padol do oka a&nbsp;spôsobil poranenie. Náhoda? (Smiech.) Tak som šla okamžite do obchodu s&nbsp;parochňami, kúpila som si krátku červenú pony parochňu, nasadila som si ju na hlavu, prehodila som jeden prameň ofiny cez boľavé oko, dohodla sa s&nbsp;kameramanom a&nbsp;režisérom na veľkých záberoch, aby na plátne nebol detail tváre, a&nbsp;odmoderovala som to. (Úsmev.)

Na vašich spoločných stretnutiach vám Vilma povedala aj niečo, čo sa možno nevyplnilo hneď, ale až o&nbsp;pár rokov?

Áno, bolo to v&nbsp;období, kedy sme všetci chceli začať podnikať. Každý mal nejaký obchod, butik, módnu značku a&nbsp;mňa oslovili, aby som sa stala tvárou luxusného kaderníctva. Vtedy som sa s&nbsp;ňou šla poradiť. Pamätám si, že sa na mňa zadívala a&nbsp;hovorí mi: „Počúvaj ma, veď ty si sama bosorka, ty vieš, čo máš robiť.“ (Smiech.) A&nbsp;neskôr som sa dozvedela, že aj spisovateľke a&nbsp;novinárke Marike Eisler Studeničovej, ktorá o&nbsp;Vilme napísala už tretiu knihu, povedala, že všetky ženy, ktoré majú zelené oči, boli bosorky. (Smiech.)

To znamená, že po jej slovách ste sa začali viac riadiť vlastnou intuíciou?

Priznávam, že situáciu s&nbsp;kaderníctvom som potom konzultovala aj s&nbsp;exaktným múdrym marketérom aj s&nbsp;jednou priateľkou, ktorá občas veští, a&nbsp;obaja ma od podnikania odradili a&nbsp;urobili dobre.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Do kníhkupectiev sa dostáva tretia kniha o&nbsp;Vilme Jamnickej od Mariky Eisler Studeničovej s&nbsp;názvom Pondelky s&nbsp;Vilmou. Túto knihu ste mali možnosť v&nbsp;predstihu prečítať. Čo o&nbsp;nej môžete prezradiť?

Ako bola Vilma výnimočná žena, herečka, astrologička, tak je výnimočná aj táto kniha. Žila plnohodnotne, dlho, zázračne a&nbsp;plodne. Veľa vecí vedela vopred predvídať. Knihu som si prečítala v&nbsp;predstihu, lebo som mala tú možnosť, a&nbsp;je skutočne výborná. Sú v&nbsp;nej krásne zmapované Vilmine kapitoly života cez detstvo, rodičov, sťahovanie na Slovensko, začiatky v&nbsp;SND, jej prvú a&nbsp;najväčšiu lásku k&nbsp;doktorovi Jánovi Jamnickému, bolestný rozchod, rozvod... Je to jedna obsiahla kronika mimoriadneho človeka.

Napriek tomu, že bola veľmi pozitívna, polovicu života prežila sama, no na svoju lásku Jána Jamnického vždy spomínala v&nbsp;dobrom.

To je pravda a&nbsp;toto ma na nej fascinovalo tiež. On bol pre ňu vždy doktor Jamnický, nielen preto, že bol vyštudovaný lekár, bola to jej forma veľkej úcty. Ich láska bola niečím nadpozemským, pretože bola založená na vysokých duchovných hodnotách. Zbožňovala ho až tak, že keď jej povedal, že sa musia rozísť, vôbec neodporovala a&nbsp;chápala ho, zbožňovala ho až za hrob. Rozprávala o&nbsp;ňom vždy veľmi krásne, hoci ju opustil a&nbsp;v&nbsp;inom vzťahu by pre ženu stelesňoval prinajmenšom diabla. Lenže u&nbsp;nej to bol vždy anjel. (Úsmev.)

A&nbsp;presne si pamätám aj na deň, keď v&nbsp;televízii odznelo, že Vilma Jamnická zomrela (11. 8. 2008, pozn. red.). Krátko predtým sa 8.&nbsp;8. 2008 o&nbsp;8. hodine 8. minúte a&nbsp;8.&nbsp;sekunde začali v&nbsp;Pekingu letné olympijské hry, ktoré boli úžasne úspešné pre Slovensko najmä vo vodných športoch, v&nbsp;kanoistike a&nbsp;vo vodnom slalome. Elena Kaliská získala zlato, bratia Hochschornerovci dve zlaté medaily, Michal Martikán zlato… Všetci sme oslavovali v&nbsp;slovenskom dome v&nbsp;Pekingu ich triumfy a&nbsp;do toho ako kulisa bežala TA3. Naraz sa na obrazovke objavila známa tvár Vilmy Jamnickej. Všetci sme stíchli a&nbsp;sledovali sme smutnú správu, že už nie je medzi nami. Nikdy na to nezabudnem.

Pamätám si veľmi dobre, že som sa od mladých rokov podobne ako Vilma zaoberala myšlienkou, že vek je iba číslo, že človek by nemusel so stresom prijímať starobu, žiť a&nbsp;mať obavy z&nbsp;pribúdajúcich rokov. Brala som si príklad zo svojho ocka, ktorý do 92 rokov života chodil pravidelne plávať, denne čítal noviny, zaujímal sa o&nbsp;život okolo, bicykloval sa... Skrátka, že človek sa môže nastaviť na nejaký modus neustáleho a&nbsp;svojim možnostiam prispôsobeného pohybu telesného aj neustálej duchovnej obnovy.

Vilma ma inšpirovala v&nbsp;tom, že pravidelne cvičila, liečila sa bylinkami, harmonizovala sa s&nbsp;prírodou, a&nbsp;uvedomila som si, že táto cesta k&nbsp;zmierneniu pocitu staroby existuje. Vďaka nej som si uvedomila, že my ľudia sme súčasťou prírody, kvitneme, občas vädneme... Môžeme sa duchovne napojiť na slnečnú oblohu, vône kvetín, meditovať, čerpať silu zo zeme... Toto všetko ona robila a&nbsp;ja podľa nej. (Úsmev.)

A&nbsp;praktizujete to aj v&nbsp;súčasnosti?

Áno, robím to doteraz. Cvičím každé ráno zostavu jogy a&nbsp;sedem Tibeťanov. Pred pár rokmi som sa bola liečiť na Srí Lanke, kde som sa okrem iného aj v&nbsp;joge zdokonalila, mimochodom, aj som sa vyliečila z&nbsp;mnohých ochorení. Snažím sa prijímať a&nbsp;rozvíjať pozitívne videnie a&nbsp;riešenie úloh života, to negatívne vnímam, ale nerozvíjam a&nbsp;nešírim ďalej. Môžeme zvíťaziť len dobrom, nikdy nie šírením zla. Nie sme vládcovia, sme súčasťou prírody. Veď napríklad povodeň alebo zemetrasenie nám vždy ukáže, kde je naše miesto… Človek by mal v&nbsp;prírode nachádzať partnera na život. To je cesta, o&nbsp;ktorej Vilma vedela.

Krstu knihy o Vilme Jamnickej ste sa ako moderátorka veľmi pekne zhostili a zároveň ste všetkých prítomných obohatili o informácie z jej života. Pripomenuli ste fakty z minulosti, ktoré je dobré nezabúdať. Keď som vás počúvala, uvedomila som si, že tento typ vzdelaných, skúsených moderátorov je v mediálnom priestore už málo zastúpený. Ako dnes vnímate svoju profesiu a mladšie kolegyne? Ďakujem vám. Teším sa, že máme na Slovensku mladé krásne začínajúce moderátorky, a&nbsp;veľmi im držím palce, aby sa im profesia stala poslaním a&nbsp;doživotným štúdiom, aby nebola iba imidžom pre sociálne siete. Ale mám rada aj skúsenosť zrelých tvárí z&nbsp;obrazovky, ktoré ma obohatia o&nbsp;vedomosti, skúsenosti, o&nbsp;skvelé nápady, citáty múdrych.

Takže táto práca znamená celoživotné vzdelávanie.

Určite. Ako takmer každá profesia, ktorú milujeme. Veľa čítam beletriu aj rôzne osvetové knihy. Napríklad teraz knihu Živena – 150 rokov spolku slovenských žien, ktorá je venovaná vzácnym slovenským ženám, národným buditeľkám. Rada čítam literatúru faktu, biografie, nedávno ma inšpirovala knižka o&nbsp;profesorovi Milošovi Jurkovičovi, ktorý hosťoval v&nbsp;relácii Anjeli strážni. Hrával džez, sprevádzal Evu Pilarovú, bol „bigbiťák“, rektor univerzity, revolucionár. V&nbsp;mojich očiach absolútny frajer. (Úsmev.)

Už o&nbsp;pár týždňov po troch rokoch končí televízna Trojka. Ako to vnímate?

Podľa mňa je to škoda, pretože televízny archív je nesmierne bohatý na úspešnú televíznu tvorbu, diela, ktoré by ľudia ešte mohli vidieť a&nbsp;už ich neuvidia. V&nbsp;archívoch sa ukrýva obrovský poklad, je to škoda.

Na Trojke ste už nemali pozíciu hlásateľky, ale hostiteľky. Predsa len prinavrátením hlásateliek už nebola televízia neosobná, ale akoby ožila.

Áno, hostiteľka večera alebo moderátorka besedy, tolkšou, jednoducho dáma, ktorá divákov privíta a&nbsp;sprevádza programom, je veľké oživenie a&nbsp;udržanie dynamiky programu. Sledujem mnohé rakúske a&nbsp;nemecké televízne programy, ktoré sú takmer sústavne moderované, uvádzané, sprevádzané – moderátorom, hostiteľkou. Aktuálne besedy k&nbsp;situácii v&nbsp;politike, v&nbsp;kultúre, v&nbsp;spoločenskom dianí, jedna moderovaná relácia za druhou... Málokedy vidíte film alebo zábavný súťažný program. To je asi tá nová rola hlásateľky, ktorá už dnes v&nbsp;tej pôvodnej funkcii neexistuje.

Úplne na záver ma zaujíma, keď­že ste Vilmu Jamnickú poznali, boli ste priateľky, čo z&nbsp;jej života by mohlo byť akýmsi odkazom pre dnešnú dobu?

Dobrota, pokora, láska k&nbsp;človeku. Buďme k&nbsp;sebe pozorní, láskaví, hľadajme porozumenie, toto vyrieši veľmi veľa konfliktov. Rada citujem zo svojho obľúbeného filmu Nekonečný príbeh: Nikdy neprestaň snívať, lebo svet zachváti ničota.