Nie z vlastnej viny, staršiu generáciu od nového repertoáru elegantne odstavili. Skúšať nové hry vraj budú len mladí. Herečka si však z toho ťažkú hlavu nerobí. Vždy akčná sa rozhodla prihlásiť na intenzívne kurzy angličtiny, pomáha partnerovi Braňovi Kostkovi a nakrúca nový seriál.

Pred pár dňami ste sa vrátili z dvojtýždňového pobytu v Piešťanoch. Chodíte tam už piaty rok. Má v tom prsty Marína Kráľovičová?

Iste. Niekto musí niesť štafetu, tak som sa rozhodla, že budem jej pokračovateľkou v Piešťanoch.

Išli by ste tam teda bez ohľadu na to, či vám operovali, alebo neoperovali koleno?

Určite. Ľudia idú do zahraničia na dovolenku a nevedia, čo ich tam čaká. Ja si zaplatím a viem, čo ma čaká. Päťhviezdičkový hotel s osadenstvom, s masérmi, ktorých všetkých poznám, viem, čo dostanem, poznám procedúry, viem, čo mi robí dobre, mám tam svojich kamarátov lekárov. Keď prídem, vítajú ma s veľkou bukrétou a celkovo je tam veľmi príjemne. Schádzame sa tam už taká stabilná spoločnosť, Adika Straková, Marína, Janko Štrasser s manželkou, ktorý tomu prišiel na chuť vlani, v tom istom termíne tam máva Peter Dvorský svoj kurz, vždy ideme na následný absolventský koncert. Žijeme tam spoločenským životom, každý večer máme „dejchánky“ na terase. Popíjame vínečko, rozprávame sa.

Partnerovi Braňovi Kostkovi pomáha v skupine Fragile.

Čo vám tento pobyt robí s dušou, je jasné. A s telom?

Prejaví sa na celej telesnej schránke. Jednoducho súhlasím s tým, čo hovorí Marína: Žijem preto, lebo chodím 35 rokov do kúpeľov. Myslím si, že je veľmi dôležité venovať sa istý čas v roku len sám sebe; dať sa masírovať, hladkať... Ja idem ráno na hodinku do fitka, dám si dve procedúry, naobedujem sa, dám si ďalšie dve procedúry, „preblajznem“ všetky obchody v meste, cítim sa tam ako doma. Viem, čo za tie peniaze dostanem, a nik dy nie som sklamaná.

Nikdy. Bola som tam aj v máji, išla som po meste, vošla som do obchodu a predavačka sa ma pýta: Ako ste spokojná, lebo ľudia si sťažujú... Hovorím, to je typická ľudská vlastnosť, všetci si sťažujú. Ja sa nechcem sťažovať na nič. Ja idem pozitívne predpojatá a to sa mi vždy vráti. Nie ako niektorí. Doma nemajú nič noblesné, nie sú noblesní ani bohatí, ale niekam prídu a hneď začnú: Prečo nemáme toto a hento? Aby vyvolali zdanie, že sú niečo viac, potrebujú frflať. Vidíš, ako je tá teta „oháknutá“, na sebe tie úbohé tenké zlaté retiazky zo socializmu, ale navešané ich má na krku všetky, ide s nimi aj do bahna, aby bolo vidno, že je bohatá. Vyvolať dojem, že nie je spokojná so službami, veď ona si predstavovala niečo iné. Ja nie som ani panička, ani človek, ktorý by nechcel služby na úrovni, ale ja sa naozaj nemám na čo sťažovať. Bahno je stále rovnaké, voda je stále rovnaká, tak čo?

Partner Braňo Kostka chodí s vami?

Veľmi rád. Tak tomu prišiel na chuť, že keď som sa ho pred letom spýtala: Branko, kam ideme na dovolenku?, odpovedal: Jasné, že do Piešťan. Vždy tam totiž dostane priestor, kde si rozloží aparatúru a začne chystať ďalšie cédečko Fragile. Ohromné je to v tom, že nemá pocit, že stráca čas. Najhoršie je s chlapom, keď má pocit, že ho stráca, lebo všetci štyridsiatnici majú pocit, že keď nebudú robiť, zastaví sa zemeguľa. Branko je tam úplne happy, miluje procedúry, veľký bazén i miesto, kde môže komponovať.

Keď ho kopne múza, predpokladám, že vy beriete do rúk knižku.

Samozrejme, že beriem knižky, bez toho nežijem. Tu je to v pohode, ak mám málo a dočítam, zbehnem do kníhkupectva. Horšie je to v zahraničí. Za tri dni prečítam všetky knižky a potom Braňa otravujem: Rozprávaj sa so mnou, a on že, však čítaj, a ja že – nemám čo :).

Ženskú literatúru nie. Dá sa však povedať, že som teoreticky lekár, prelúskala som všetkých Cookov, Grishamov, Crichtonov a momentálne ma absolútne fascinuje Franz Schätzing a rovnako mladý anglický autor, ktorý absolvoval vysokú školu v roku 2001 a píše príbehy z obdobia stalinizmu či obdobia vlády Chruščova s takou znalosťou problematiky, že namiesto nudných hodín dejepisu vrele odporúčam čítať Toma Roba Smitha.

Herečku pravidelne pozývajú na Ples v opere. Dvakrát ho dokonca moderovala.

Napriek knižkám, neliezla vám dlhá rekonvalescencia na nervy?

Nie, lebo ja stále niečo robím. V rámci festivalu Viva musica! sme urobili s Fragile koncert pre deti, ktorý súvisel s knižkou, ktorú som napísala pre deti, a s cédečkom, na ktoré som príbehy nahrala. Branko napísal hudbu, Martin Sarvaš texty a potom k nim urobil ešte „prepajáky“ medzi pesničkami. Tak sa to ujalo, že Braňo začal robiť výchovné koncerty pre deti. V Martine mal napríklad do 1 200 ľudí, čo je úžasné. Pre druhý stupeň základných škôl ich robí viac edukatívne, ako sa napríklad tvoria tón, harmónia, aby decká pochopili, čo je a capellová vokálna muzika. Je to veľmi užitočné a milé a tešíme sa z toho.

Čo bol spúšťací mechanizmus, že ste sa pustili do knižky pre deti?

Povedala som si, že Fragile musí mať projekt pre deti. Istým spôsobom ma nakopla jedna Brankova fanúšička, telesne postihnuté dievčatko. Jej mama je ohromná, organizuje vozičkárov po Slovensku a Braňo pre nich robieva koncerty. To dievčatko Paulínka bolo aj v Modrom z neba u Vila Rozborila, možno ste to videli. Býva na poschodí v dome a Vilo sa jej pýtal, čo má rada, a ona že Fragile. Chcel, aby ho pustila, ale vežu mali dole, tak zakričala na mamu, kde už bola nastúpená kapela, ktorú ona nevidela. Hneď však zistila, že to nie je cédečko, ale živý Fragile. Bolo to veľmi dojemné, Braňo prišiel domov s vyplakanými očami ako angorák, a vtedy som si uvedomila, že keď má tá kapela pre niekoho takú silu, že dokáže byť liekom, terapiou, musíme ten potenciál využiť.

Odkedy vás poznám ja, vždy ste boli normálna, teda baba od podlahy so zdravým rozumom. Empatiu k druhým ste mali vždy, alebo sa prebudila vekom?

Vekom sa to prehlbuje. Keď je človek mladší, je egoistickejší, viac zameraný na seba a ja som nebola iná. Čím je však starší, ak je normálny, isté veci naňho doliehajú viac, a ja si myslím, že povinnosťou každého mediálne známeho človeka je konať dobro, pomáhať. Lebo ľudia k tebe vzhliadajú. Keď som bola mladá herečka, tiež som k niektorým vzhliadala a potom, keď som zistila, čo je to za charakter, cítila som to ako osobnú stratu. Preto keď mám páky na to, aby som pomohla, dokonca si myslím, že mám aj marketingové schopnosti, je mojou povinnosťou robiť to.

Vo voľnom čase rada pomáha formácii Fragile, pre ktorú vymyslela, napísala a nahrala projekt pre deti.

Vy tú pomoc robíte cez Fragile. Nechceli by ste mať niečo, obrazne povedané, na Studenkovú?

Nie, takto cez Fragile je to najlepšia cesta. Voči charitatívnym spolkom môžu mať ľudia nedôveru, ale tu je jasná spätná väzba. A možno keď budem ešte trošku staršia a nebude taký problém ma zakceptovať, napíšem knihu. Ale ten náš provinčný bulvár ma ešte stále preberá. Čo je na mne také zaujímavé? Veď tu máme toľko mladých, 20-, 30-ročných. Ja už som pomaly v dôchodkovom veku. A vlastne – ani starnutie sa v našom tzv. šoubiznise neodpúšťa.

Napriek tomu ste stále viditeľná a zaujímavá.

Celkovo sa tu dáva priestor nezaujímavým kontroverzným ľuďom a málo priestoru tým, čo majú názor. Niekedy sa čudujem, koľko je všelijakých celebrít, ktoré denne vídam na fotkách, ale ešte nikdy som s nimi nečítala zmysluplný rozhovor. Neviem, čo si myslia, čo cítia, čo vedia, čo majú radi. Viem len to, že každé tri mesiace sú do niekoho na smrť zaľúbení, po troch mesiacoch sa to skončí a za dva dni nájdu novú lásku svojho života. A to ma fascinuje. Veď keď človek žije v normálnom vzťahu a investuje sa doň, tak keď sa ten vzťah zruší, musí sa aspoň pol roka oplieskavať z jednej strany na druhú a nevie sa z toho spamätať alebo sa už nespamätá nikdy. To je o nastavení.

Súhlasím, ale v tejto chvíli ste určite pár ľudí naštvali. Vždy hovoríte, čo si myslíte, a potom sa dostanete do problémov. Naposledy ste takto poriešili rómsku otázku a oni riešili vás...

Stojí vám to za to? Nebolo by pohodlnejšie zahrať to do autu?

Ja si za tým stojím. Dennodenne neriešime v správach nič iné, len rómsku otázku, a budeme ju takto riešiť donekonečna. Jeden veľmi dobrý právnik povedal: Všetko by sa vyriešilo, keby na Rómov platili rovnaké zákony ako na bielych – Neplatíš? Odpojím ťa! Neplatíš? Neješ! Neplatíš? Nevozíš sa! Hotovo, nič iné. Ako to, že vypália Krásnu Hôrku a od nich tam nevidíš ani nohu? Prečo tam nie je nastúpená celá dedina tých, čo nemajú čo robiť a že nerobotujú osem hodín denne, a potom: Chceš príspevok v hmotnej núdzi? Odpracoval si si? Nech sa ti páči! Veď podpálili kultúrnu pamiatku nevyčísliteľnej hodnoty, spratkovia! Zasrani nám ničia majetok, ako to, že sú nepostihnuteľní? A rodiča nenájdeš. KDH sa tu stále oháňa právom na život. Prečo nemá každý z ich strany adoptovaných po desať cigánskych detí? A nedávno sme sa od ministra financií dozvedeli, že si chce požičiavať od občanov. Parlament prvý by mal vložiť všetky svoje peniaze do tohto projektu. Vzorovo. Potom sa možno pridám. Na všetky problémy existujú recepty, len treba začať hore od nich navrchu, a nie odspodu.

Lebo odspodu je to pohodlnejšie. Oni sa predsa majú dobre. Práve sme prešli jedny obsiahlejšie televízne noviny :). Asi sa vytáčate pri každých správach ako ja.

Každý deň čítam noviny a pozerám správy, lebo chcem byť informovaná, v akom kontexte žijem. Branko sa ma pýta, baví ťa to, že sa staráš? Jasné, nechcem byť sliepka, čo ide k voľbám a nevie. Istým spôsobom chcem rozhodovať o svojej existencii tak, že si aj poviem.

Máte na podobné debaty pravidelného sparingpartnera v divadle? Koho?

Divadlo a kultúrna obec je tak predsa odjakživa nastavená, sleduje, čo sa deje, a herci sa vždy snažili usmerniť verejnú mienku. My tak debatujeme či už s Milkou Vášáryovou, Robom Rothom, so Zuzkou Fialovou, s Riškom Stankem, sú to ľudia, čo kontextujú, snažia sa obsiahnuť svoje okolie, zorientovať sa a mať jasno v hlave.

Keď vás človek vidí v televízii, ani mu to tak nedochádza, ale vás sa zmeny politických garnitúr v divadle tiež priamo dotýkajú, všetko sa hneď mení...

To je katastrofa, ja nechápem. Keď sa mal niekto stať riaditeľom Parížskej opery, vedel to štyri roky dopredu – taká bola prax pred pár rokmi. Ten, čo mal nastúpiť, sa postupne oboznamoval s touto ohromnou inštitúciou, potom ju prevzal tak, aby držal kontinuitu, aby tá inštitúcia mala smerovanie, dramaturgiu. A u nás? Jeden čihi, druhý hota.

Takže v praxi to vyzerá ako?

Každý jeden šéf, ktorý nastúpi, má svoju predstavu a chce si ju uplatniť. Mali sme napríklad istého šéfa, ktorý bol za KDH, a zrazu vymizli z nášho repertoáru hry, kde by bol farár v nejakej akože dehonestujúcej pozícii a tak ďalej.

Vážne? Veď to je ako za socíku...

Ja si myslím, že herci sa nemajú čo kafrať do politiky v tom zmysle, že sú straníckymi príslušníkmi alebo sympatizantmi až takým spôsobom, že sú o tej ideológii hlboko presvedčení. Lebo potom nie sú schopní sa od toho odosobniť. Ideológia tej či onej vládnucej strany nemá čo v divadle robiť. Ja som bola šťastná, keď nastúpil Emil Horváth – jedinečný šéf, človek s názorom, ktorý vie hrať aj režírovať, takže chápe obe pozície. Za dva mesiace zostavil dramaturgický plán, čo nebol predchádzajúci šéf schopný dať dohromady skoro za rok, a zrazu tu už ten Emil zase nebude. Možno by po každých voľbách mali vymeniť aj celý súbor, či? Minulú sezónu som mala tri premiéry po sebe, táto sezóna je nastavená tak, že celá naša generácia, stredná a staršia, vôbec neskúša. My všetky – Magálová, Kocúriková, Studenková atď., stojíme, neskúšame. Ale nevadí. Ja som sa už rozhodla, idem na intenzívny kurz angličtiny, doliečim si koleno vhodným cvičením. Ja si svoju sezónu poriešim.

S Jozefom Vajdom väčšinou hrávali pár, v novom seriáli televízie Markíza Horúca krv budú stáť proti sebe.

Nejaký film sa nerysuje?

Dajte pokoj! Ja už nechcem hrať vo filme, pokiaľ nebudem točiť film ako Cunninghamove Hodiny. Nechcem.

Prečo? Veď to chcú všetci herci.

Naposledy som točila scenáristicky úžasne pripravený film od Slavěny Liptákovej, Ženy môjho muža sa, tuším, volal. Napriek tomu to dopadlo katastrofálne a nebojím sa povedať, že „vďaka“ režisérovi, ktorý do toho nemiestne zasahoval. Nakoniec z toho vyšlo niečo, čo keď mi poslali na DVD a uvidela som to, rozplakala som sa a povedala: Už nechcem hrať v žiadnom filme, nechcem sa do ničoho investovať, nechcem vstávať ráno o piatej, chodiť na toaletu do toiky. Za toto nechcem. Budem si robiť svoje seriály, divadlo, prípadne iné veci, ale nebudem točiť filmy, kde netuším, čo z toho vylezie.

Ordinácia sa vám skončila, čo bude teraz?

Už točíme ďalší seriál, máme hotových osem častí nového. Volá sa Horúca krv z prostredia slovenského vidieka, taký vyšší level, dve rodiny proti sebe v konflikte takmer shakespearovskom, kde funguje prepojenie i rozdelenie cez deti. Ja hrám matku jednej z tých rodín, vdovu s tromi deťmi. Výnimočne, po rokoch, stojíme s Jožkom Vajdom, s ktorým sme boli vždy partneri, proti sebe.

Vás seriály bavia, mnohí herci v nich doteraz odmietajú hrať.

Tak nech nehrajú. Ja si len stále kladiem otázku, čo chcú. Televízne inscenácie sa už nevrátia, nie každý môže hrať vo filme, a to, či bude seriál dobrý, alebo zlý, závisí od toho, čo doň herci vložia. Keď do toho vkladajú to, že prídu ráno a v maskérni sa učia texty, nech sa páči. Ja chodím na pľac pripravená, texty si dokonca strážim, lebo ich píšu viacerí scenáristi rôznymi jazykmi. Preto ho korigujem, aby moja postava nešla od mantinelu k mantinelu a nehovorila každý týždeň inak. Tváriť sa povýšenecky na seriály je len z núdze cnosť. Tých, ktorých neoslovia. Mňa to baví, zaujíma, počas Ordinácie som bola v rámci prípravy na stáži pri pôrodoch, dokonca aj pri kliešťovom.

Krátka pupočná šnúra, omotaná okolo krku, dieťa treba nejako vytiahnuť, keď je už neskoro na cisársky rez.

Podľa spovedí rodiacich celebrít som mala pocit, že cisársky je bežný štandard.

Veru nie je. Tie baby si vôbec neuvedomujú, aké nebezpečné je podstúpiť ho oproti normálnemu pôrodu. Len aby netrpeli. Tu ma pichá, tam ma bolí, nechcem o tom ani vedieť, dajte ma do spánku a ukážte mi až krásne zabalené bábätko. Mňa doktori milujú, lebo ja vydržím ako železobetónový človek. Hanba mi nedovolí.

Na fotenie ju česal Lubo Birošík a líčila Alena Schultzová.

Keď sme už pri deťoch, vy máte dcéru Simonu. Nosíte jej šperky, ale nikam ju netlačíte...

... ježiš, to neznášam. A hlavne ona.

Chodíte spolu takto na kávičky, obedy?

Zriedkavo, moja dcéra je úplne inak nastavená. Ona sa nerada ukazuje, má svoj okruh kamarátov, našla sa vo firme, kde pracuje...

Softvéry do navigácií. V tej robote je happy, veľmi spokojná. Miluje hudbu, ale tak ako je svojím spôsobom hluchá a nevie spievať, z čoho som bola veľmi nešťastná, keď som na to prišla, tak miluje hudbu, rozumie jej, má napočúvané a o literatúre ani nehovorím. To, čo má ona načítané, prečíta niekto za desať životov. Číta len v angličtine, je to intelektuálka po tatkovi.

Vy ste zase boli mimo herectva povestná majsterka vo vyšívaní richelieu.

To už nerobím, už to nemá zmysel. Predtým sa to ešte občas niekde prestrelo, ale dnes?

Mám velikánsku stometrovú terasu. V dome sme mali v záhrade trávu, ale som alergik, tak som do nej ani nechodila. S Brankom sme sa hádali, kedy už pokosí trávu, čo urobil väčšinou až vtedy, keď sa v nej stratil pes ☺. Ale teraz mám terasu k bytu a som vo svojom živle. Sadím, robím postreky, vyživujem, čekujem susedov. Kým oni choré stromy vyhadzujú, ja ich často uzdravím, naučila som sa to. Pestujem si aj kvetiny a v obrovskom kvetináči som nasadila pár koreňov cherry paradajok a každé ráno zbieram voňavú úrodu...

Našla by sa aj nejaká exotická méta?

Nie, nemám, ale keď niečo chcem, tak si to kúpim. Méty mám skôr vo vážnej hudbe. Napríklad, že musím vidieť všetkých troch tenorov naživo – Pavarottiho, Carrerasa a Dominga. Podarilo sa. V apríli som zase bola na Rolandovi Villazónovi v Mníchove. Takéto skvelé odrody si, žiaľ, doma v kvetináči pestovať nemôžem :).