Jana Homolová

V&nbsp;našom predošlom rozhovore ste mi povedali, že máte v&nbsp;pláne skončiť s&nbsp;herectvom a&nbsp;chcete sa venovať niečomu inému. Stále to platí?

Ten plán stále mám a&nbsp;pracujem na jeho realizácii. Viac k&nbsp;tomu nebudem hovoriť.&nbsp;(Úsmev.) Viete, nie všetci ľudia sú prajní. Za trinásť rokov, čo žijem opäť na Slovensku, som, tak ako som už spomínal, zažil všeličo a&nbsp;nie vždy to bolo príjemné.

Keď vás počúvam, neľutujete, že ste sa po rokoch v&nbsp;zahraničí vrátili domov?

Nie, vrátil som sa, aby som sa postaral o&nbsp;rodičov. Dlho som bol preč, ale podarilo sa mi s&nbsp;nimi stráviť posledné chvíle ich života, rozlúčiť sa s&nbsp;nimi a&nbsp;zároveň ich pochovať.

Aký to bol pre vás pocit – byť s&nbsp;nimi v&nbsp;ich posledných momentoch?

Absolútne najviac, pretože človek sa vo všeobecnosti bojí smrti. Keď však smrť zažijete zblízka –&nbsp;a&nbsp;ja som mal to šťastie, no zároveň sa moji rodičia veľmi netrápili, pretože ich nezožierala dlhodobá choroba –, prestanete z&nbsp;nej mať strach. Smrť som videl na vlastné oči a&nbsp;dnes môžem povedať, že sa odchodu na večnosť vôbec nebojím.

Neprevalcoval vás smútok z&nbsp;ich straty?

Ja sa nerád trápim. O tom som už veľakrát hovoril, ale zopakujem to: mnoho vecí v živote som sa naučil prijať také, aké sú. Napríklad moji chlapci teraz končili školu. Predtým chodili na Slovensko dvakrát do roka, ale bol kovid a&nbsp;nedalo sa veľmi cestovať. Janka som nevidel asi päť rokov, Lajka štyri, ale povedal som si, že sa preto nebudem trápiť, pretože aj ja som odišiel zo Slovenska, keď som mal rovnaký vek ako oni. Nemôžem im vyčítať, že urobili to isté, čo som v&nbsp;rovnakom veku spravil ja. Prijal som to ako fakt. Keď budú chcieť, prídu, veď vedia, kde som. Okrem toho sa s&nbsp;nimi vidím cez telefón každý deň.&nbsp;(Úsmev.)

<strong>Roman Luknár otvorene o kolegoch z brandže. Slovami nešetril! Celý rozhovor nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Život v predaji od 4.8.2022</strong>