Jana Homolová

Po dvojročnom pandemickom zovretí nás v&nbsp;susedstve straší vojnový konflikt, s&nbsp;ktorým sú spojené rôznorodé vyostrené názory v&nbsp;našej spoločnosti. Ako túto situáciu vnímate?

Čo sa týka samotnej vojny, tú veľmi odsudzujem a odsudzujem aj činy, ktoré prezident Putin pácha na nevinnom ukrajinskom obyvateľstve, čím zároveň ubližuje svojmu národu. Začiatkom vojny na Ukrajine ma prepadol strach, ktorý je v mojom živote vlastne nepretržite prítomný. Zvládať mi ho pomáha moja aktívna činnosť. Veľmi obdivujem všetkých našich dobrovoľníkov – ľudí, ktorí boli ochotní okamžite pomáhať rôznymi zbierkami alebo priamo utečencom na ukrajinskej hranici. Uvedomujem si aj to, že táto nezmyselná vojna vnáša do spoločnosti veľké rozpory. Často čítam na sociálnych sieťach komentáre typu „tak treba Ukrajincom – zaslúžili si to“ a&nbsp;hneď za tým príspevok mladého ruského vojaka, ktorý píše domov: „Bože môj, odišiel som z&nbsp;domu na vojenské cvičenie, ale veď to je ozajstná vojna! Mama, bojím sa.“ Nedokážem pochopiť, že v&nbsp;21. storočí môže jeden diktátor, chorobne túžiaci po absolútnej moci a&nbsp;nerešpektujúci princípy demokracie, spôsobiť toľko nešťastia, keď vyhasínajú mladé životy, umierajú malé deti a&nbsp;dospelí strácajú svoj domov.

Ako situáciu okolo vojny vnútorne prežívate?

Smutne a&nbsp;ťažko. Aj keď u&nbsp;nás sa nebojuje zbraňami, hospodárske a&nbsp;duchovné následky tejto vojny bude naša spoločnosť (a&nbsp;nielen naša) cítiť ešte mnoho rokov.

Čo vám v&nbsp;tejto súvislosti najviac trhá srdce?

Zbombardované mestá bez vody, elektriny, bez kúrenia a&nbsp;potravín. Mŕtvoly, ležiace na uliciach a&nbsp;obrovský chaos. Vtedy si človek uvedomí, čo je to mier, láska a&nbsp;rodina. Samozrejme, za túto vojnu nemôžeme viniť celý ruský národ, ale história a&nbsp;ďalšie generácie si budú Rusko pamätať ako agresora.

V&nbsp;relácii Svokra ste vedeli ľuďom poradiť v&nbsp;zložitých životných situáciách. Viete si samu seba predstaviť na mieste utekajúcich Ukrajincov?

Myslím, že každý jeden človek by sa mal snažiť predstaviť si seba samého v takejto tragickej životnej situácii. Zároveň by si mal položiť otázku: „Čo by som robil ja na mieste týchto ľudí utekajúcich pred hrôzami vojny?„ Hneď by sme prestali brať ako samozrejmosť jedlo v chladničke, dostatok pitnej vody, tepla, všetky technické vymoženosti, lebo o to môžeme zo dňa na deň, z minúty na minútu prísť presne tak ako ľudia na Ukrajine. Áno, aj ja sama si kladiem túto otázku a&nbsp;úprimne vám poviem, že naozaj neviem, ako by som v&nbsp;mojom veku prežila, keby som prišla o&nbsp;strechu nad hlavou. Neviem si ani predstaviť, čo by som obliekla deťom a&nbsp;čo by som dala do tašky, keby som musela opustiť svoj domov pri zaznení sirény uprostred noci. Moja babka mi raz povedala: „Ty prežiješ aj na ľadovej kryhe!“ Som totiž typ, ktorý sa vie prispôsobiť, ale aj na toto treba mať kondíciu, energiu a&nbsp;najmä vek.

<strong>Čo radí Gizka ľuďom, ktorí prepadajú strachu z vojny? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Napriek rozporuplným reakciám a&nbsp;názorom našich ľudí Slováci ukázali veľké srdcia a&nbsp;pomohli buď finančne, materiálne alebo poskytli ubytovanie utečencom.

Som nadšená, že predsa len v&nbsp;tomto sme sa takmer všetci zjednotili. Až na malé výnimky, veľká väčšina máme tendenciu pomáhať. Aj ja, keď som odohrala koncert, povedala som si, že som za dve hodiny zarobila mesačný plat ukrajinského učiteľa, a&nbsp;nerobilo mi problém vzdať sa celého svojho honorára a&nbsp;poslať ho na podporu utekajúcich Ukrajincov. Zo dňa na deň sa všetko okolo nás prehodnotilo.

Nedávno ste naspievali pieseň o&nbsp;mieri. Bol to zámer?

Pesnička Lásku, mier pre krásnu zem vznikla ešte v&nbsp;čase, keď bola adresovaná len pre Slovensko. Keď som ju nahrala, vtedy som myslela na to, že pokoj a&nbsp;mier chcem priať všetkým v&nbsp;našej domovine, tam, kde žije, nie všetka, ale väčšia časť mojej rodiny. Keď vypukla vojna, vtedy som intenzívnejšie precítila, aká dôležitá je pohoda, mier, možnosť pracovať a&nbsp;mať veľa dôvodov na radosť. Zároveň som mala veľkú potrebu vyjadriť prianie mieru všetkým ľuďom, preto túto pesničku môj manžel zverejnil na Facebooku a&nbsp;na YouTube. Nemám k&nbsp;skladbe natočený veľkolepý videoklip, lebo som to naspievala len doma v&nbsp;obývačke, ale pesnička má neskutočný text a&nbsp;veľkú výpovednú hodnotu.

V&nbsp;podstate všetci, ktorí so mnou sympatizujú a&nbsp;zároveň súcitia s&nbsp;ľuďmi, ktorí pre vojnu prichádzajú o&nbsp;domov, sa vyjadrili, že sa im táto skladba páči.

Hovoríte, že celá táto situácia na vás veľmi dolieha. Ako možno pomôcť ľuďom, ktorí v&nbsp;týchto chvíľach prepadajú strachu?

Ak niekto trpí úzkosťami, depresiami, mal by vyhľadať odborníka, to už je v&nbsp;dnešnej dobe úplne normálne, ale mne sa osvedčilo, že niekedy dobré slovo, malý dotyk, vie s&nbsp;iným človekom urobiť veľmi veľa. Občas sa mi stane, že vidím bezradne stojaceho človeka a&nbsp;neviem, asi mám na to špeciálne senzory, ale aspoň letmo sa ho dotknem, prihovorím sa mu a&nbsp;poviem: „A&nbsp;čo sa sťažujete, veď tak dobre vyzeráte!“ V&nbsp;tom momente sa zmení jeho výraz tváre, lebo si ho niekto všimol, pochválil… A&nbsp;vždy sa niečo nájde, za čo môžete človeka pochváliť, oceniť. A&nbsp;keď už nič iné, tak pochválite účes, šatku na krku alebo iný kus odevu. Občas sa aj ja sama čudujem, čo mi to v&nbsp;tom danom momente napadlo, ale pochvala vždy padne na úrodnú pôdu. Večer pred spaním, keď rekapitulujem svoj deň, si poviem, že možno to takto malo byť…

Nedávno na jednom vystúpení prišli ku mne traja malí chlapci a&nbsp;opýtali sa ma, či sa so mnou môžu odfotiť. Manžel ostal v&nbsp;šoku. Povedal, že nie je normálne, aby sa so mnou chceli fotiť ešte aj desaťroční chlapci. (Smiech.) Aj v&nbsp;ich prípade som mala pocit, hoci neviem, či som to správne odhadla, ale videla som na nich, že zrejme nemajú veľa starostlivosti. To na deťoch zbadáte hneď. Boli len tak vypustení, aby od nich mali zrejme rodičia pokoj. Trošku som sa im tam venovala, vyfotila som sa s&nbsp;nimi, pochválila som ich, pohladkala po hlave a&nbsp;mala som pocit, že si to skrátka budú pamätať, že som to tak mala urobiť… Aby ste ma chápali, ja sa do tejto polohy nesilím, mne to moje vnútro spontánne hovorí. Takto fungujem stále a&nbsp;musím povedať, že som stále rovnaká či na pódiu, alebo doma na gauči s&nbsp;kávičkou.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Myslíte, že to je povahou alebo výchovou?

Keď rozmýšľam nad tým, prečo som vlastne taká, občas aj zbytočne citlivá, hovorím si, že za tým bude moje detstvo. Mala som ho fantastické, veľmi normálne, obyčajné, skromné, ale mala som okolo seba výborných ľudí. Jednoduchých, dobrých, úprimných, ako boli rodičia a&nbsp;starí rodičia. Môj dedko zomrel už dávno, ale nieto dňa, aby som si naňho nespomenula. Alebo aby som si nespomenula na babku, napríklad vtedy, keď vychádzam z&nbsp;kúpeľne a&nbsp;zhasínam svetlo. Vždy mi totiž prízvukovala, aby som ho nenechávala zbytočne zažaté, a&nbsp;teraz to prízvukujem ja svojim dcéram a&nbsp;vnučkám. Starí rodičia ma naučili vážiť si veci, naučili ma praktickosti, šetrnosti. A&nbsp;vždy nám pomenovávali dobré aj zlé, čo sa má alebo nemá robiť. To mám tak hlboko vryté pod kožou, že si na nich v&nbsp;podstate stále spomínam. Napríklad aj na to, ako dedko učil vnukov vystružlikať si niečo z&nbsp;dreva. Babka nám pri kukurici alebo chlebe s&nbsp;masťou rozprávala úžasné rozprávky. Toto boli jednoduché, ale pritom krásne zážitky, ktoré našu detskú dušu obohatili na celý život.

V&nbsp;podstate od vojny sme sa oblúkom opäť dostali k&nbsp;dôležitosti výchovy, ktorá sa následne odzrkadľuje na našich činoch.

Áno, presne tak. Výchova sa potom traduje a&nbsp;dieťa si ju odnáša ďalej do svojho života. Ale máloktorému dieťaťu sa podarí vybočiť z&nbsp;modelu, ktorý videlo v&nbsp;detstve. Jemu bolo prirodzené, že otec chodil domov opitý a&nbsp;zmlátil celú rodinu. Dorastajúci chlapec to videl, a&nbsp;či chcel, alebo nechcel, začal to praktizovať tiež, lebo mal pred sebou tento vzor. Títo nešťastníci v&nbsp;podstate takí nechcú byť, ale nevedia inak. Málokomu sa podarí, že si dokáže povedať: „Nie, ja nebudem žiť tak ako moji rodičia. Ja pre svoje deti vytvorím iné podmienky…“ Ale sú aj výnimky, ktoré sa z&nbsp;naučených vzorcov vymania, a&nbsp;to sú potom veľmi silní a&nbsp;úžasní jedinci. Alebo sa občas podarí niektorým deťom dostať z&nbsp;rómskej osady, vyštudovať, zabezpečiť si lepší život… Takže presne ako hovoríte, výchova detí je základnou, absolútnou alfou a&nbsp;omegou, lebo z&nbsp;detí vyrastú dospelí, ktorí potom budú mať v&nbsp;rukách fungovanie tejto spoločnosti.

Spomenuli ste zájazdy aj koncerty. Po kovide sa začala vaša práca rozbiehať?

Áno, dá sa povedať, že som nastúpila do rýchleho pracovného kolotoča. Začali sa rozbiehať koncerty aj zájazdy s Divadlom komédie s predstavením Klimaktérium… a čo? Je to komédia a ja si myslím, že ľudia aj v tých najchmúrnejších časoch potrebujú reset. Potrebujú vypnúť a na chvíľku odviesť pozornosť, aby si ich myseľ oddýchla a mohli ďalej dobre fungovať a robiť správne rozhodnutia. A&nbsp;vidíte, ani som o&nbsp;celej tejto strašnej situácii, ktorú prežívame, nechcela na začiatku vôbec rozprávať, a&nbsp;ani neviem ako, vypustila som zo seba doslova paru… (Úsmev.)

Vždy usmiata GIZKA OŇOVÁ, ako ju nepoznáte: Nech sa toto skončí! Čo jej trhá srdce?

Jana Homolová

Plus TV

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Výber pre vás

Vždy usmiata GIZKA OŇOVÁ, ako ju nepoznáte: Nech sa toto skončí! Čo jej trhá srdce?

Jana Homolová

Súvisiace články

Vychovávateľ z reedukačného centra: Pol roka je krátky čas, aby u detí došlo k zmene správania

Ľubo ROMAN bojoval dva roky s vážnou chorobou! SPOVEĎ SYNA plná lásky: Otec nám zomrel v náručí

Môj život so Saskiou: BELÁNYIOVÁ toho za 15 rokov s chorou dcérkou prežila viac než dosť

Plus TV

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Výber pre vás