Jana Homolová

Nedávno ste v&nbsp;Divadle Pavla Országha Hviezdoslava odpremiérovali predstavenie francúzskeho dramatika Floriana Zellera Otec. Táto divadelná hra sa v&nbsp;roku 2020 dokonca dočkala filmového spracovania v&nbsp;hlavnej úlohe s&nbsp;Anthonym Hopkinsom (84), ktorý za ňu dostal Oscara. Keď táto ponuka prišla, asi nebolo o&nbsp;čom premýšľať.

Mňa s&nbsp;ponukou oslovila produkčná Zuzka Buchlovičová, ktorá má svoje Divadlo MÚZA Teatro. Nikdy predtým som s&nbsp;ňou nespolupracovala, len som vedela, že robí zájazdové divadlá. Ponuku som prijala z&nbsp;veľmi jednoduchého dôvodu, lebo Emil Horváth (76). (Úsmev.) S&nbsp;Emilom som ešte ako študentka videla asi desaťkrát predstavenie Ionescove Stoličky v&nbsp;réžii pána Vajdičku. Neskôr som s&nbsp;ním hrala na doskách SND v&nbsp;Polnočnej omši, kde mi tiež tak ako v&nbsp;tomto predstavení hral otca. Mám pocit, že sme rovnaká krvná skupina a&nbsp;už oddávna bol môj sen hrávať práve s&nbsp;ním, preto som zobrala tento titul.

Keď som si hru následne prečítala, zistila som, že je zaujímavo napísaná, pretože ide o ľudský príbeh otca a dcéry, ktorý sa môže stať každému, kto má ešte stále žijúcich rodičov. To bol ďalší dôvod, pre ktorý som ju zobrala, a síce pre môj vzťah s mojím ocinom. Predstavenie Otec venujem jemu a hrám ho preňho. Veľmi ho ľúbim a chcem mu aj takýmto spôsobom vyjadriť, že s ním zostanem navždy, nech by mal akúkoľvek chorobu… Oba dôvody boli moje dva hnacie motory, ktoré rozhodli, že do toho idem, hoci ide o&nbsp;zájazdové predstavenie a&nbsp;ja mám toho z&nbsp;pracovnej stránky aktuálne veľmi veľa. No Emila Horvátha, ani môjho ocina nemôžem odmietnuť. To sa nedá. (Úsmev.)

Ako ste už naznačili, Emil Horváth stvárňuje postavu otca, ten trpí demenciou, ale odmieta pomoc od svojej dcéry Anny, ktorú stvárňujete vy. Ako sa vám po jeho boku hrá?

Pri ňom nemusím hrať. (Smiech.) Musím, samozrejme, vedieť text, ale pri ňom len reagujem. Mať hereckých partnerov, pri ktorých sa nemusíte snažiť niečo vytvárať, len pri nich žijete svoju postavu, je dar. To, čo mi Emil ponúkne, ja iba zoberiem. Sme totiž naladení na jednu vlnu a ja vďaka nemu viem reagovať tak, ako mám. Vtedy nerozmýšľam ako ja, ale ako jeho dcéra Anna. S Emilom naozaj nemusím hrať, a to je pri divadelnej práci najviac. Okrem toho je on úžasný človek. Tak ako vie byť vo svojej energii veľmi výbušný, prekvapivý, iný, je na druhej strane nesmierne citlivý, nežný, tichý… Samozrejme, Anthony Hopkins bol na filmovom plátne skvelý, ale divadelné dosky potrebujú Emila Horvátha. (Úsmev.)

Divadelná hra Otec bola prvýkrát uvedená vo Francúzsku v&nbsp;roku 2012 ako komédia. Filmová verzia má podstatne dramatickejšie spracovanie. Aké je poňatá slovenská verzia tejto inscenácie?

Film je odlišnejší od divadelného spracovania, ale táto hra určite nie je komédiou. To, že sa diváci na niektorých momentoch môžu zasmiať, je preto, lebo je naozaj veľmi absurdné, keď sa dieťa stane rodičom vlastnému rodičovi. Pre dieťa je táto nová skutočnosť neuveriteľne smutná, ale otec, ktorému sa rozpadáva sivá mozgová kôra, stráca pamäť, si neuvedomuje utrpenie, ktoré svojmu vlastnému dieťaťu spôsobuje, a&nbsp;to pôsobí komicky.

Napríklad svoju dcéru pravidelne obviňuje z&nbsp;toho, že mu niečo ukradla, chce predať jeho byt (pričom žije v&nbsp;jej vlastnom byte), myslí si, že ona ho chce zničiť… Takéto situácie navonok pôsobia skutočne komicky, ale vo svojej podstate ide o&nbsp;to, ako sa dcéra pozerá na postupné odchádzanie svojho otca, ktorý si nič z&nbsp;toho, čo sa deje, neuvedomuje. Celú túto tragédiu tak môžeme vnímať iba na nej samotnej. Anna je navyše vo vzťahu s&nbsp;niekým, kto ju núti byť zároveň aj partnerkou a&nbsp;rozhodnúť sa medzi ním a&nbsp;otcom. Je akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi… Trpí, lebo nemá srdce dať svojho otca do špecializovaného ústavu, no na druhej strane nechce prísť o&nbsp;svoj partnerský vzťah…

Čo pre Petru znamená jej otec a aký majú vzťah? Čítajte na ďalšej strane...

Ústrednou témou je teda postupné odchádzanie vlastného rodiča.

Áno a práve v tom je táto hra krásna, lebo je úplne obyčajná. Postavami nelomcuje násilie, alkohol, neprepadávajú ich vnútorní démoni, na základe čoho by konali zúfalo. Oni konajú zúfalo na základe vlastného života, na základe toho, čo sa u nich doma a tiež v hlave chorého otca deje. Preto je táto hra taká dobrá, lebo je úplne normálna. Vychádza z témy, ktorá sa týka takmer každého z nás a ukazuje situácie, ktoré sú smiešne, lebo keď otec mojej postavy Anny stopäťdesiatkrát povie, že mu jeho opatrovateľka ukradla hodinky a ona sa mu to snaží vyvrátiť, tak najskôr vzniknutú situáciu rieši zúfalo, potom zúrivo a neskôr rezignovane, pretože už nevie, ako ďalej… Je v koncoch, ale otec si ide stále svoje. On našťastie nevníma bolesť, ktorú svojim najbližším spôsobuje… Ale v&nbsp;predstavení dôjde k&nbsp;momentu, keď sa aj jemu sníva o&nbsp;svojich rodičoch, keď začne volať po svojej milovanej mame a&nbsp;opäť sa stáva dieťaťom. Akoby sa znova narodí pred smrťou. Myslím, že toto je tretí dôvod, pre ktorý som túto úlohu zobrala, lebo je to práve táto téma – staroby a&nbsp;lúčenia sa dieťaťa so svojím rodičom alebo rodičmi.

V tom prípade aj téma smrti, ktorá nie je vo všeobecnosti veľmi atraktívnou, hoci sa týka každého z&nbsp;nás.

Presne tak, každý z nás, ak sa toho dožijeme, budeme starí, a práve to, že starneme, je jedinou spravodlivosťou v našom živote. A so starobou prichádza ruka v ruke aj téma zomierania a smrti. Je to možno desivé, no zároveň fakt, že tu nebudeme večne, je jedinou životnou pravdou. Jeden nad druhého sa môžeme vyvyšovať a&nbsp;hovoriť si, čo všetko vlastníme a&nbsp;čo sme dokázali, ale každý jeden z&nbsp;nás skončí rovnako – jedného dňa tu skrátka nebudeme. Je to smutná téma, ale my sa na ňu v&nbsp;podstate už od narodenia určitým spôsobom pripravujeme. Žijeme s&nbsp;pripomienkou vlastnej smrteľnosti a&nbsp;niekedy si tento fakt uvedomujeme viac, niekedy menej. Ak sa nám darí, zaoberáme sa nepodstatnými malichernosťami, keď sa však so smrťou stretneme (napríklad teraz v&nbsp;čase pandémie bola táto téma omnoho vypuklejšia), prinúti nás to zamyslieť sa a&nbsp;uvedomiť si, že každého z&nbsp;nás čaká koniec na tomto svete.

Keďže ide o&nbsp;zájazdové predstavenie, myslím, že je skvelé, keď sa táto téma bude šíriť aj po iných kútoch Slovenska.

Ale toto predstavenie budeme hrávať aj v&nbsp;Bratislave. Premiéru sme mali v&nbsp;DPOH a&nbsp;v&nbsp;priebehu októbra a&nbsp;novembra pokračujeme v&nbsp;Žiline, Považskej Bystrici, opäť v&nbsp;Bratislave a&nbsp;potom v&nbsp;Čadci. Verím, že aj v&nbsp;ďalších miestach Slovenska budú mať diváci možnosť precítiť spolu s&nbsp;nami ten paradox, keď sa dieťa stáva rodičom vlastnému rodičovi, ktorý mu pred očami postupne odchádza…

Spomenuli ste, že túto hru venujete svojmu otcovi. Čo pre vás znamená a&nbsp;aký máte spolu vzťah?

Napriek tomu, že mám 37 rokov, neviem si predstaviť, akú bolesť a&nbsp;strach musí môj otec v&nbsp;sebe stále zažívať po tom všetkom, čím som si už v&nbsp;živote prešla. Len keď sa vžijem do jeho kože ako herečka (ktorá sa vie vžiť do asi každého človeka), myslím si, že mu krváca srdce… Som jeho prvorodená a&nbsp;ešte k&nbsp;tomu dcéra. Zažili sme si spolu veľa, ale môj otec je boží človek. Je to spolu s&nbsp;mojím Martinkom (3) a&nbsp;bratmi najlepší chlap v&nbsp;mojom živote. Aj keď som ho dourážala, hnevala som sa na neho, vyčítala mu niektoré veci, za ktoré ani nemohol, vybíjala si na ňom zlosť, on tu bol naozaj vždy pre mňa. A&nbsp;rovnako tak aj moja mamina. Moji rodičia sú ľudia, ktorí pri mne stále stoja, nikdy ma neopustili, hoci mali veľa možností, lebo som sa mnohokrát nezachovala správne.

A&nbsp;môj vzťah s&nbsp;ocinom? Je výnimočný už len napríklad v&nbsp;tom, že vojdem domov do dverí a&nbsp;on vie… Ja síce môžem zahrať, že som v&nbsp;pohode, ale on presne vycíti, v&nbsp;akom som stave, čo sa mi stalo, či klamem, vidí moje zreničky v&nbsp;oku, kruhy pod očami, zvraštené čelo… Vie, kedy som a&nbsp;kedy nie som v&nbsp;poriadku. Dokonca vždy, keď som domov doniesla nejakého partnera, vedel, ako sa ten vzťah skončí. Neviem, ako je to možné, ale vždy mal svätú pravdu.

Môj otec je pre mňa otcom, ktorý ma nikdy neopustil, podal mi pomocnú ruku, zodvihol ma, keď som to potrebovala, a&nbsp;preto je táto hra pre mňa výnimočná. Počas celého predstavenia je so mnou na javisku síce Emil, ale ja tam miesto neho vidím svojho ocina, ktorému túto hru venujem. (Úsmev.) Vo svojom živote som Bohu vďačná za pár vecí. Tie ďalšie, ktoré sa mi stali, si ešte stále akosi neviem vysvetliť, ale ďakujem mu za moju rodinu. Za mojich rodičov, bratov a&nbsp;Martinka. Aj keď som veľakrát zlyhala, bola na dne, som osudu vďačná, že mi bolo dopriate byť mamou. S&nbsp;materstvom som si totiž okamžite začala omnoho viac vážiť svojich rodičov. Pochopila som ich bolesť, príkazy, zákazy, výčitky, ich konanie. Napríklad, keď sa o&nbsp;mňa po každom predstavení báli a&nbsp;chceli vedieť, či som z&nbsp;divadla prišla domov v&nbsp;poriadku. V&nbsp;minulosti som sa na toto hnevala, dnes už ako mama absolútne chápem ich obavy.

So synom Martinkom zažívajú novú výzvu! Ako to zvládajú, čítajte na ďalšej strane...

Vaším hnacím motorom je syn Martinko, ktorého ste už viackrát spomenuli. Viem, že s&nbsp;ním zažívate novú výzvu, lebo práve nastúpil do škôlky. Ako ste si na túto zmenu obaja zvykli?

Na začiatku bol aj plač, ale pomohlo mu, že si so sebou brával Labkovú patrolu a nechával si ju odloženú v skrinke. Toto naozaj veľmi pomohlo a keď si zvykol, tak, ako to už u detí býva, ochorel. (Smiech.) Verím však, že celý adaptačný proces nebudeme musieť opakovať a po uzdravení si na škôlkarské prostredie rýchlo zvykne. A&nbsp;čo sa týka mňa, síce je to ešte len škôlka, ale ja to veľmi prežívam a&nbsp;vnímam to, akoby mi pomaly odišiel z&nbsp;domu. Uvedomila som si, ako mi to moje dieťatko pred očami neuveriteľne rýchlo vyrástlo.

Martinko je pre mňa motor a&nbsp;zmysel do života.

Aký má vzťah k&nbsp;vašej práci? Páči sa mu divadlo a&nbsp;všetko s&nbsp;ním spojené?

Často počúva večer moje monológy z divadelných hier. Inokedy sa ich skrátka nestíham učiť, alebo si ich zopakovať, takže Martinko už aj vďaka tomu teraz vie predviesť pokojne aj v škôlke veľké dramatické scény. (Smiech.) Ale ja ho umeleckým smerom nechcem vôbec nakláňať. Radšej nech sa venuje športu. (Úsmev.) Ale začala som na ňom vnímať, že je veľmi senzitívny. Stalo sa mi, že som sa napríklad dozvedela nepríjemnú správu a&nbsp;zrejme som v&nbsp;danej chvíli zmenila mimiku tváre. Okamžite to zachytil a&nbsp;hneď sa ma opýtal: „Maminka, čo ti je?“ To ma absolútne šokovalo, lebo ak ma niečo trápi (a&nbsp;na mojej tvári to býva jednoducho vždy vidno), tak sa ma ani dospelí ľudia v&nbsp;práci nespýtajú – čo sa deje? Zato malé trojročné dieťa sa ma to okamžite opýta a&nbsp;následne ma upokojí slovami, že bude dobre. (Úsmev.) Deti sú absolútnou životnou inšpiráciou. Martinko je pre mňa motor a&nbsp;zmysel do života.

Myslím si, že okrem toho sú zmysluplné a&nbsp;prínosné aj témy, ktoré odkrýva napríklad spomínané predstavenie Otec, pretože nám pomáhajú zastaviť sa a&nbsp;zamyslieť nad tým, čo je v&nbsp;živote podstatné.

Určite áno. Ešte by som k&nbsp;tomuto aj k&nbsp;ďalším predstaveniam rada podotkla, že by som bola veľmi rada, ak by sme sa na tieto divadelné postavy pozerali komplexne, nielen cez určitý čin, ktorý urobili. Aby sme sa viac zamýšľali nad tým, čo daného človeka viedlo k&nbsp;tomu, že konal tak, ako konal. V&nbsp;SND aktuálne skúšame shakespearovského Macbetha, ktorý bude mať premiéru v&nbsp;novembri. Hrám tam postavu Lady Macbeth, ktorá je všeobecne vnímaná ako šialená, pretože chce moc, krvilačnosť a&nbsp;napokon z&nbsp;toho zošalie. Málokto si však uvedomuje, že keď po prvý raz vstúpi na scénu, to šialenstvo už v&nbsp;sebe má, lebo jej zomrelo dieťa. Keď sa nad tým ako človek zamýšľam, poviem si, ktorý rodič, obzvlášť žena, matka, ktorá toto dieťa porodila, by po takejto tragickej udalosti ostala rovnaká ako predtým? Myslím, že žiadna. Aj Lady Macbeth nie je šialená pre moc a&nbsp;krvilačnosť, ale pre tragédiu, ktorú zažila na vlastnej koži…

Hrala som v&nbsp;mnohých hrách, v&nbsp;ktorých ženy robíme psychopatky. Často sa mi dokonca stáva, že ich príbeh býva ešte „okorenený“ alkoholizmom, znásilnením, len aby boli tieto hrdinky pre diváka atraktívnejšie. Akoby nestačilo, že si prežili napríklad smrť dieťaťa, kvôli ktorej koná tak, ako koná. Bola by som rada, ak by sme postavy vnímali viac v&nbsp;rámci života. Premýšľali a&nbsp;vychádzali z&nbsp;toho, čo asi prežili.

To isté napríklad platí aj pre moju postava Vilmy Hauptmanovej v&nbsp;seriáli Nemocnica na TV JOJ. Keď sa postupne odhaľuje jej príbeh, diváci zisťujú, že sa správa tak, ako sa správa, lebo v&nbsp;šestnástich rokoch porodila a&nbsp;svoje dieťa dala na adopciu. Uvedomme si, že tragédia ľudských osudov je normálna, lebo sa deje. Chorí rodičia, alkoholizmus, potrat, znásilnenie, rakovina… Podľa mňa neexistuje rodina, v&nbsp;ktorej by sa niečo z&nbsp;toho neudialo. To všetko tu medzi nami je, my to žijeme, ale keď niekoho s&nbsp;podobným osudom vidíme v&nbsp;divadle alebo vo filme, označíme ho za šialeného. Lenže tieto postavy len konajú na základe ťažkého osudu, ktorý ich postretol. Sú to normálne ľudské témy a&nbsp;je len na nás, ako ich odprezentujeme a&nbsp;vysvetlíme divákom, pretože rovnaká tragédia môže postretnúť aj vás. Neškatuľkujme, neoznačujme ľudí za šialených a&nbsp;neodsudzujme ich konanie, keď nevieme, čo môže byť jeho príčinou.

Myslím, že teraz nenarážate len na divadelné a&nbsp;filmové postavy, ale hovoríte aj o&nbsp;bežnom živote.

Áno, a&nbsp;keďže som si tým prešla na vlastnej koži, viem, o&nbsp;čom hovorím. Súdiť je naozaj ľahké, ale zvyčajne to robia ľudia preto, aby sa nemuseli pozerať sami na seba, na svoje vlastné chyby, bolesti a&nbsp;zlyhania. Takže áno, hovorím síce o&nbsp;postavách, ktoré zvykneme zaškatuľkovať a&nbsp;odsúdiť, ale toto robíme aj v&nbsp;bežnom živote a&nbsp;mali by sme s&nbsp;tým prestať. Nikto z&nbsp;nás predsa nie je ani dokonalý, ani neomylný. (Úsmev.)