Nedávno ste v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava odpremiérovali predstavenie francúzskeho dramatika Floriana Zellera Otec. Táto divadelná hra sa v roku 2020 dokonca dočkala filmového spracovania v hlavnej úlohe s Anthonym Hopkinsom (84), ktorý za ňu dostal Oscara. Keď táto ponuka prišla, asi nebolo o čom premýšľať.

Mňa s ponukou oslovila produkčná Zuzka Buchlovičová, ktorá má svoje Divadlo MÚZA Teatro. Nikdy predtým som s ňou nespolupracovala, len som vedela, že robí zájazdové divadlá. Ponuku som prijala z veľmi jednoduchého dôvodu, lebo Emil Horváth (76). (Úsmev.) S Emilom som ešte ako študentka videla asi desaťkrát predstavenie Ionescove Stoličky v réžii pána Vajdičku. Neskôr som s ním hrala na doskách SND v Polnočnej omši, kde mi tiež tak ako v tomto predstavení hral otca. Mám pocit, že sme rovnaká krvná skupina a už oddávna bol môj sen hrávať práve s ním, preto som zobrala tento titul.

Keď som si hru následne prečítala, zistila som, že je zaujímavo napísaná, pretože ide o ľudský príbeh otca a dcéry, ktorý sa môže stať každému, kto má ešte stále žijúcich rodičov. To bol ďalší dôvod, pre ktorý som ju zobrala, a síce pre môj vzťah s mojím ocinom. Predstavenie Otec venujem jemu a hrám ho preňho. Veľmi ho ľúbim a chcem mu aj takýmto spôsobom vyjadriť, že s ním zostanem navždy, nech by mal akúkoľvek chorobu… Oba dôvody boli moje dva hnacie motory, ktoré rozhodli, že do toho idem, hoci ide o zájazdové predstavenie a ja mám toho z pracovnej stránky aktuálne veľmi veľa. No Emila Horvátha, ani môjho ocina nemôžem odmietnuť. To sa nedá. (Úsmev.)

Ako ste už naznačili, Emil Horváth stvárňuje postavu otca, ten trpí demenciou, ale odmieta pomoc od svojej dcéry Anny, ktorú stvárňujete vy. Ako sa vám po jeho boku hrá?

Pri ňom nemusím hrať. (Smiech.) Musím, samozrejme, vedieť text, ale pri ňom len reagujem. Mať hereckých partnerov, pri ktorých sa nemusíte snažiť niečo vytvárať, len pri nich žijete svoju postavu, je dar. To, čo mi Emil ponúkne, ja iba zoberiem. Sme totiž naladení na jednu vlnu a ja vďaka nemu viem reagovať tak, ako mám. Vtedy nerozmýšľam ako ja, ale ako jeho dcéra Anna. S Emilom naozaj nemusím hrať, a to je pri divadelnej práci najviac. Okrem toho je on úžasný človek. Tak ako vie byť vo svojej energii veľmi výbušný, prekvapivý, iný, je na druhej strane nesmierne citlivý, nežný, tichý… Samozrejme, Anthony Hopkins bol na filmovom plátne skvelý, ale divadelné dosky potrebujú Emila Horvátha. (Úsmev.)

Divadelná hra Otec bola prvýkrát uvedená vo Francúzsku v roku 2012 ako komédia. Filmová verzia má podstatne dramatickejšie spracovanie. Aké je poňatá slovenská verzia tejto inscenácie?

Film je odlišnejší od divadelného spracovania, ale táto hra určite nie je komédiou. To, že sa diváci na niektorých momentoch môžu zasmiať, je preto, lebo je naozaj veľmi absurdné, keď sa dieťa stane rodičom vlastnému rodičovi. Pre dieťa je táto nová skutočnosť neuveriteľne smutná, ale otec, ktorému sa rozpadáva sivá mozgová kôra, stráca pamäť, si neuvedomuje utrpenie, ktoré svojmu vlastnému dieťaťu spôsobuje, a to pôsobí komicky.

Napríklad svoju dcéru pravidelne obviňuje z toho, že mu niečo ukradla, chce predať jeho byt (pričom žije v jej vlastnom byte), myslí si, že ona ho chce zničiť… Takéto situácie navonok pôsobia skutočne komicky, ale vo svojej podstate ide o to, ako sa dcéra pozerá na postupné odchádzanie svojho otca, ktorý si nič z toho, čo sa deje, neuvedomuje. Celú túto tragédiu tak môžeme vnímať iba na nej samotnej. Anna je navyše vo vzťahu s niekým, kto ju núti byť zároveň aj partnerkou a rozhodnúť sa medzi ním a otcom. Je akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi… Trpí, lebo nemá srdce dať svojho otca do špecializovaného ústavu, no na druhej strane nechce prísť o svoj partnerský vzťah…

Čo pre Petru znamená jej otec a aký majú vzťah? Čítajte na ďalšej strane...