Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Väčšinu života ste, ako sa povie, v&nbsp;opatere štátu. Ako sa to všetko začalo?

Keď som mala tri roky, mňa a&nbsp;moju sestru staršiu o&nbsp;jedenásť mesiacov odobrali našim biologickým rodičom, pretože sa o&nbsp;nás nevedeli postarať. Ujala sa nás pestúnska rodina, boli sme u&nbsp;nich do mojich ôsmich rokov. Potom nás vrátili do detského domova. V&nbsp;rodine a&nbsp;vo vzájomných vzťahoch sa vyskytli rôzne problémy, okrem toho naša pestúnska mama ochorela na rakovinu, nevedela sa už o&nbsp;nás plnohodnotne starať. Postupne sme sa potom so sestrou ocitli v&nbsp;troch profesionálnych rodinách.

Zrejme bolo pre vás náročné toľkokrát meniť prostredie. Striedali sa aj ľudia, ktorí sa o&nbsp;vás starali.

Z&nbsp;tejto časti života som si odniesla veľa tráum a&nbsp;trvalo určitý čas, kým som sa z&nbsp;nich dostala. Už len to, že nás museli odobrať biologickým rodičom, bola pre nás ako deti trauma. Ako dieťa a&nbsp;tínedžerka som sa cítila sama, stratená, chýbal mi pocit bezpečia, nemala som svoje miesto. Hoci som ľudí, ktorí sa o&nbsp;nás starali, volala mama a&nbsp;otec, vedela som, že sú cudzí, a&nbsp;nedôverovala som im. Pýtala som sa samej seba, kde sú moji rodičia a&nbsp;ostatní členovia rodiny. Čo sa týka starostlivosti o&nbsp;deti z&nbsp;detských domovov, existujú rôzne formy, napríklad pestúnstvo či profesionálna rodina. Nech je to už akákoľvek forma, dieťa to nerieši, vždy hľadá bezpečie, lásku a&nbsp;pocit istoty.

Určitý čas sa o&nbsp;vás v&nbsp;rámci profesionálnej rodiny starala aj vaša nevlastná sestra. Na prvé počutie to znie pozitívne.

Áno, mohlo by sa zdať, že som to mala vyhraté, keď som ocitla u&nbsp;sestry. Lenže tým, že som si nazbierala v&nbsp;predchádzajúcich rodinách traumy a&nbsp;problémy, náš vzťah bol narušený. A&nbsp;keď na dôvažok biologická rodina nemá vyriešené svoje problémy, dieťa tam nie je vítané. Nie preto, že by ho nechceli, ale práve pre tie rôzne trápenia, ktorými rodina prechádza. Moja sestra sa rozhodla, že pôjde vlastnou životnou cestou, a&nbsp;preto sme išli naspäť do domova.

V&nbsp;detskom domove ste sa ocitli s&nbsp;vlastnou sestrou, spolu ste putovali po rodinách. Aký je váš vzťah?

Ako som spomínala, v&nbsp;rodinách sa na mňa nabalilo veľa tráum. Veľa ľudí mi ublížilo. Napríklad sa nám stávalo, že sme boli veľmi porovnávané s&nbsp;biologickými deťmi rodín, kde sme sa ocitli. Medzi mnou a&nbsp;vlastnou sestrou sa to potom skončilo tak, že sme sa v&nbsp;dospelosti vzájomne porovnávali, jedna musela mať to, čo tá druhá. Nevedeli sme sa zniesť, na druhej strane sme boli od seba závislé. Čas, ktorý sme spolu trávili, nebol kvalitný. Chceli sme byť sestry, ktoré sa na seba môžu spoľahnúť, ale nešlo to. Nevraživosť z&nbsp;rodín sme si odnášali do dospelosti. Dnes na tom obidve pracujeme, aby sme boli voľné, nezávislé, ale aby sme mali zdravý sesterský vzťah. Sestra aktuálne študuje na pedagogickej fakulte v&nbsp;Nitre.

A&nbsp;biologickí rodičia a&nbsp;ostatní príbuzní? Stretli ste sa niekedy?

Keď som mala pätnásť rokov, bola možnosť stretnúť sa s&nbsp;otcom. Odmietla som. Mama už v&nbsp;tom čase bola nebohá. Krátko nato zomrel aj otec. Chodili sme na prázdniny k&nbsp;biologickej rodine. Neskôr som sa ich veľa ráz pýtala, prečo si nás so sestrou nezobrali k&nbsp;sebe, čo sa vlastne stalo. Boli rôzne dôvody, prečo sa nás neujali.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Už ste dospelá, stále ste však v&nbsp;detskom domove. Ako vyzerá váš živote dnes?

V&nbsp;dospelosti som sa vrátila z&nbsp;profesionálnej rodiny do detského domova. Hoci som plnoletá, stále ešte študujem, konkrétne na Masarykovej univerzite v&nbsp;Brne. Spolu so sestrou a&nbsp;ešte s&nbsp;jedným plnoletým študentom, ktorý je takisto z&nbsp;detského domova, bývame, keď nie som v&nbsp;škole, v&nbsp;byte v&nbsp;Nových Zámkoch.

Dnes študujete na vysokej škole, na našom stretnutí pôsobíte vyrovnane, vyžaruje z&nbsp;vás odhodlanosť a&nbsp;pozitívna energia. Kto vám v&nbsp;živote najviac pomohol?

Stretla som postupne tri ženy, ktoré sú mi blízke a&nbsp;veľmi mi pomohli. Je to teta Žanetka, sociálna pracovníčka z&nbsp;detského domova, ktorá mi bola vždy nablízku či už ako pomoc, alebo podpora. Potom to je mama bývalého priateľa. Tá ma napríklad naučila, čo je to viera v&nbsp;Boha, aký je vlastne rodinný život. Tretia je kamarátka Evička, ktorá mi pomohla vyrovnať sa s&nbsp;chybami, ktoré som v&nbsp;živote urobila, a&nbsp;zároveň so svojimi traumami. Každé dieťa potrebuje na svojej ceste životom blízke osoby, nielen my z&nbsp;detského domova. Ako mladšia som bola pohltená traumami, robila som chyby, nevedela som, kde je moje miesto. Veľa vecí som chcela vykričať, ale necítila som, že by ma niekto chcel vypočuť, prestala som sa preto zverovať. Bola som zranená a&nbsp;potrebovala som pomoc, zároveň som tých, ktorí mi pomôcť chceli, odháňala. Nikomu som neverila. Bojovala som so svetom okolo seba, veľa som plakala, veľa vecí som nechápala. Hoci som prešla kus cesty k&nbsp;uzdraveniu svojej duše, stále sa snažím na sebe pracovať a&nbsp;zmeniť sa.

Často diskutovanou témou v&nbsp;súvislosti s&nbsp;deťmi z&nbsp;detského domova je to, že v&nbsp;dospelosti nemajú kam ísť.

Vládne všeobecná mienka –&nbsp;veď niekoho má z&nbsp;biologickej rodiny. Nie vždy to tak funguje. Hoci bližšie spozná svoju rodinu, nekončí sa to vždy happyendom. Nie raz ten človek ostáva sám, a&nbsp;ak počas detstva nežil v&nbsp;správnom prostredí, nevie, ako má žiť svoj život.

Ďalší problém je, že nie všetci vychovaní v&nbsp;detskom domove sú finančne gramotní. Ako ste na tom vy? Kto vás učil, ako hospodáriť s&nbsp;peniazmi?

Situácia v&nbsp;tomto smere sa mení k&nbsp;lepšiemu, ale ešte stále sú dospelí, ktorí opustia detský domov a&nbsp;dokážu svoje peniaze minúť do týždňa. Každá dobrá osoba v&nbsp;mojej blízkosti ma učila hospodáriť, teda základnú znalosť mám. U&nbsp;mňa to bolo opačne, nemíňala som, naopak, nevedela som do seba investovať vyššiu sumu, odmeniť sa. Nekupovala som si menej a&nbsp;kvalitné veci, ale radšej som vyhľadávala predajne s&nbsp;čo najlacnejším tovarom. Človek by sa však mal z&nbsp;času na čas odmeniť peknými vecami, naučila som sa to postupne.

Študujete, nepracujete, ste plnoletá. Ako sa v&nbsp;takomto prípade o&nbsp;vás finančne stará štát?

Detský domov nám prepláca stravu, to je tristo eur na mesiac. Tieto výdaje nemusíme dokladovať. Ostatné, ako náklady na štúdium, oblečenie a&nbsp;podobne, dokladujeme. Okrem toho sa mladým dospelým z&nbsp;detského domova odporúča popri štúdiu pracovať, brigádovať. Veľkou pomocou je pre mňa aj štipendium. Deti z&nbsp;náhradných rodín, centier pre deti a&nbsp;rodiny alebo zo sociálne znevýhodnených rodín sa často stretávajú s&nbsp;finančnými ťažkosťami a&nbsp;ich vzdelávanie môže byť ohrozené. Nezisková organizácia Úsmev ako dar už pätnásť rokov podporuje nadané deti z&nbsp;tohto prostredia prostredníctvom svojho štipendijného programu Vzdelaním k&nbsp;úspechu. V&nbsp;tomto roku podporili 80&nbsp;študentov z&nbsp;celého Slovenska. Program sa zameriava na rozvoj vzdelávania a&nbsp;podporu šikovných a&nbsp;talentovaných mladých ľudí s&nbsp;potenciálom. Štipendium som získala aj preto, že sa dlhší čas venujem dobrovoľníctvu v&nbsp;organizácii Úsmev ako dar. Moja sestra robila kreatívne aktivity pre deti a&nbsp;ja som sa k&nbsp;nej pridala.

Myslíte na svoju budúcnosť aj z&nbsp;ekonomickej stránky?

Čakajú ma dve štátnice. V&nbsp;máji z&nbsp;médií a&nbsp;zo žurnalistiky, v&nbsp;septembri je to teória a&nbsp;dejiny filmu a&nbsp;audiovizuálnej kultúry. Mám dve možnosti, ktorým smerom sa vybrať. Môžem pokračovať v&nbsp;magisterskom štúdiu, alebo sa osamostatním. Štúdium sa síce javí ako časová istota, ale láka ma aj druhá alternatíva. Tým, že na sebe pracujem a&nbsp;postupne odstraňujem následky svojich tráum, odchod z&nbsp;detského domova už nevnímam ako krok do veľkej neistoty. Naopak, mám pocit, že sa niekam posuniem. Mám aj nasporenú určitú sumu peňazí, umreli mi rodičia, sirotský príspevok sa mi ukladá na vkladnú knižku. Nie je to veľká suma, ale určitá pomoc na štart. Uvedomujem si, že ostatní takúto možnosť nemajú.

Laická verejnosť nemá veľa poznatkov o&nbsp;tom, ako vyrastajú deti v&nbsp;detských domovoch. Často sú to predsudky alebo prehnaná ľútosť.

Majú zaužívaný obraz, aké by to dieťa malo byť. Pokiaľ je lepšie ako v&nbsp;ich predstavách, sú prekvapení. Niekedy ani človeka nepoznajú a&nbsp;hneď ho zaškatuľkujú. Ľudia celkovo vedia málo o&nbsp;iných, ako žijú, s&nbsp;čím sa potýkajú, a&nbsp;nie raz toho druhého odsúdia, skôr ako ho spoznajú. V&nbsp;minulosti som sa hanbila za to, že som dieťa z&nbsp;domova. Dostala som však pomoc, aby som sa na veci pozerala inak, a&nbsp;preto tu dnes sedím s&nbsp;vami a&nbsp;hovorím o&nbsp;tom. Mám tú vieru v&nbsp;sebe a&nbsp;chcem sa pozerať triezvo na svet, aby som sa dobre cítila kdekoľvek. Každý z&nbsp;nás musí odpustiť ľuďom zo svojej minulosti, aby našiel v&nbsp;sebe mier, chcel si založiť rodinu a&nbsp;mať lepší život.

Aby bolo dieťa biele, teda nerómske, a&nbsp;zdravé. To je podmienka, ktorú si pri adopcii kladie väčšina manželských párov. Iní zase ani nemajú odvahu dieťa si adoptovať, pretože sa obávajú zlej genetickej výbavy.

Zisťujem v&nbsp;realite, že človek bez domova či Róm mi pomôže skôr ako finančne dobre zabezpečený človek. To, či sme bieli, čierni, na tom nezáleží, ale či sme ochotní pomôcť. Ak chceme prijať do svojho života cudzie deti, malo by to byť z&nbsp;lásky, preto, aby sme im poskytli to, čo nedostali od života. Keď sa zdravému bielemu dieťaťu neposkytne dostatok lásky a&nbsp;vhodného zaobchádzania, v&nbsp;dospelosti dopadne oveľa horšie ako to druhé dieťa, ktoré niektorí ľudia okamžite zatratia.