Už ste dospelá, stále ste však v detskom domove. Ako vyzerá váš živote dnes?

V dospelosti som sa vrátila z profesionálnej rodiny do detského domova. Hoci som plnoletá, stále ešte študujem, konkrétne na Masarykovej univerzite v Brne. Spolu so sestrou a ešte s jedným plnoletým študentom, ktorý je takisto z detského domova, bývame, keď nie som v škole, v byte v Nových Zámkoch.

Dnes študujete na vysokej škole, na našom stretnutí pôsobíte vyrovnane, vyžaruje z vás odhodlanosť a pozitívna energia. Kto vám v živote najviac pomohol?

Stretla som postupne tri ženy, ktoré sú mi blízke a veľmi mi pomohli. Je to teta Žanetka, sociálna pracovníčka z detského domova, ktorá mi bola vždy nablízku či už ako pomoc, alebo podpora. Potom to je mama bývalého priateľa. Tá ma napríklad naučila, čo je to viera v Boha, aký je vlastne rodinný život. Tretia je kamarátka Evička, ktorá mi pomohla vyrovnať sa s chybami, ktoré som v živote urobila, a zároveň so svojimi traumami. Každé dieťa potrebuje na svojej ceste životom blízke osoby, nielen my z detského domova. Ako mladšia som bola pohltená traumami, robila som chyby, nevedela som, kde je moje miesto. Veľa vecí som chcela vykričať, ale necítila som, že by ma niekto chcel vypočuť, prestala som sa preto zverovať. Bola som zranená a potrebovala som pomoc, zároveň som tých, ktorí mi pomôcť chceli, odháňala. Nikomu som neverila. Bojovala som so svetom okolo seba, veľa som plakala, veľa vecí som nechápala. Hoci som prešla kus cesty k uzdraveniu svojej duše, stále sa snažím na sebe pracovať a zmeniť sa.

Často diskutovanou témou v súvislosti s deťmi z detského domova je to, že v dospelosti nemajú kam ísť.

Vládne všeobecná mienka – veď niekoho má z biologickej rodiny. Nie vždy to tak funguje. Hoci bližšie spozná svoju rodinu, nekončí sa to vždy happyendom. Nie raz ten človek ostáva sám, a ak počas detstva nežil v správnom prostredí, nevie, ako má žiť svoj život.

Ďalší problém je, že nie všetci vychovaní v detskom domove sú finančne gramotní. Ako ste na tom vy? Kto vás učil, ako hospodáriť s peniazmi?

Situácia v tomto smere sa mení k lepšiemu, ale ešte stále sú dospelí, ktorí opustia detský domov a dokážu svoje peniaze minúť do týždňa. Každá dobrá osoba v mojej blízkosti ma učila hospodáriť, teda základnú znalosť mám. U mňa to bolo opačne, nemíňala som, naopak, nevedela som do seba investovať vyššiu sumu, odmeniť sa. Nekupovala som si menej a kvalitné veci, ale radšej som vyhľadávala predajne s čo najlacnejším tovarom. Človek by sa však mal z času na čas odmeniť peknými vecami, naučila som sa to postupne.

Študujete, nepracujete, ste plnoletá. Ako sa v takomto prípade o vás finančne stará štát?

Detský domov nám prepláca stravu, to je tristo eur na mesiac. Tieto výdaje nemusíme dokladovať. Ostatné, ako náklady na štúdium, oblečenie a podobne, dokladujeme. Okrem toho sa mladým dospelým z detského domova odporúča popri štúdiu pracovať, brigádovať. Veľkou pomocou je pre mňa aj štipendium. Deti z náhradných rodín, centier pre deti a rodiny alebo zo sociálne znevýhodnených rodín sa často stretávajú s finančnými ťažkosťami a ich vzdelávanie môže byť ohrozené. Nezisková organizácia Úsmev ako dar už pätnásť rokov podporuje nadané deti z tohto prostredia prostredníctvom svojho štipendijného programu Vzdelaním k úspechu. V tomto roku podporili 80 študentov z celého Slovenska. Program sa zameriava na rozvoj vzdelávania a podporu šikovných a talentovaných mladých ľudí s potenciálom. Štipendium som získala aj preto, že sa dlhší čas venujem dobrovoľníctvu v organizácii Úsmev ako dar. Moja sestra robila kreatívne aktivity pre deti a ja som sa k nej pridala.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane