Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Po tridsiatich rokoch končíte v&nbsp;odboroch, aktuálne ste už dôchodca. Začínali ste v&nbsp;rušných porevolučných časoch.

Na porovnanie, vtedy to boli síce zložité, ale aj euforické časy. Teraz po tridsiatich rokoch badám v spoločnosti, že sa vytráca ľudskosť. Zažívame rivalitu, snahu niekoho poraziť, vyhrať, zlikvidovať… Nastali časy sociálnych sietí a rozširuje sa zlá nálada. Ľudia hodnotia bez toho, aby mali k dispozícii fakty. Zabúdame, že na prvom mieste by mali byť medziľudské vzťahy.

Pri zmienke o&nbsp;90.&nbsp;rokoch sa môže vynárať aj asociácia –&nbsp;ľudská dôstojnosť. Niektorí ľudia boli nútení pracovať načierno, v&nbsp;niektorých regiónoch sa nezamestnanosť šplhala na úroveň aj 30&nbsp;percent.

Aj dnes by sa na Slovensku dalo diskutovať o&nbsp;dôstojnosti pracujúceho človeka. Všetci ľudia, nech pracujú na akejkoľvek pozícii, či sú to smetiari, upratovačky, alebo politici, političky, majú jedno spoločné –&nbsp;ľudskú dôstojnosť. Majú nárok na dôstojnú životnú úroveň v&nbsp;zmysle, aby mali zabezpečené duchovné a&nbsp;hmotné statky podľa svojich potrieb. A&nbsp;na to potrebujú príjem. Poznám prípady, hlavne z&nbsp;východného Slovenska, že človek, ktorý nedokáže zabezpečiť svoju rodinu, pretože nedostal príležitosť, zažíva pocit zahanbenia. Ľudia nepotrebujú milosti, ale príležitosti. Ak ľudia nevyužijú príležitosti, potom ich môžeme hodnotiť aj kritizovať. Pokiaľ niekto zvádza zlý osud len na vás –&nbsp;staraj sa, ako vieš, nie je to správne.

Dnes zažívame rušné časy, do ulíc vyšli učitelia, učiteľky. Bojujú za vyššie platy. Strašiakom je inflácia…

Bohužiaľ, ekonomická situácia na Slovensku dnes nepraje pracujúcim. Minimálna mzda bola nastavená na 60&nbsp;percent priemernej mzdy, vláda ju však znížila na 57&nbsp;percent. Príplatky, mzdové zvýhodnenia za prácu v&nbsp;noci a&nbsp;iné sa zmrazili a&nbsp;ostali sme na úrovni roka 2021. Klesáme s&nbsp;reálnymi príjmami. Ba čo viac, prepadávame sa. Kým v&nbsp;roku 2021 bolo Slovensko s&nbsp;minimálnou mzdou deviate od chvosta v&nbsp;rámci Európskej únie, dnes sme na šiestom mieste od chvosta. Na porovnanie, Turecko, Macedónsko, Srbsko sú na tom lepšie než my. Minimálnou mzdou nás predbehlo Poľsko, Česko, Estónsko. Na Slovensku polovica zamestnancov, teda asi 1&nbsp;250&nbsp;000, zarába približne 823&nbsp;eur netto. A&nbsp;sú medzi nimi aj spomínaní vysokoškolsky vzdelaní učitelia a&nbsp;učiteľky. Z&nbsp;tejto sumy potrebujú pokryť náklady na potraviny, bývanie, dopravu, zdravotníctvo, rôzny tovar a&nbsp;služby.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane...</strong>

Spomínať minimálnu mzdu je však veľmi dobrá populistická téma.

Nie sme populisti a nechceme za každú cenu zvyšovať mzdy, pokiaľ na to fabrika nemá. Zisťujeme aj ekonomickú kondíciu jednotlivých spoločností podľa relevantných prepočtov, až potom vznášame námietky. Odborový zväz Kovo realizoval v prvom polroku prieskum o dôstojnej životnej úrovni. Oslovili sme viac ako tisíc respondentov a respondentiek, geograficky sme pokryli celé Slovensko otázkami, aké majú reálne náklady a koľko eur by potrebovali na to, aby žili dôstojne, bez stresu, bez pocitu hanby a strachu, či vyjdú od výplaty do výplaty. Mali sme na zreteli, že nejde o luxus, iba o štandardné potreby. Zistili sme, že jedna osoba má v jednom mesiaci reálne náklady vo výške 725 eur. Potrebovali by však, keď sme sa pýtali, 1 112 eur. Slovenská republika má v Ústave SR aj v Európskej sociálnej charte zakotvené, že pracujúci človek by mal zarobiť toľko, aby zabezpečil sebe a svojej rodine dôstojnú životnú úroveň. Ak niekto má minimálnu mzdu 646 brutto, je to mzda, ktorá má zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň? Veď to je na smiech.

Nie všetci zamestnávatelia však majú z&nbsp;čoho zvyšovať platy.

Keď hovoríme politikom a&nbsp;političkám o&nbsp;zvyšujúcej sa chudobe, ich odpoveď je: Z&nbsp;čoho máme dať? Podobne hovoria podnikatelia. Áno, sú takí, ktorí podnikajú s&nbsp;odretými ušami, dávajú zamestnancom a&nbsp;zamestnankyniam maximum. Ale sú tu nadnárodné spoločnosti, ktoré majú obrovské zisky, a&nbsp;peniaze plynú do zahraničia. Počas pandémie ľudia nemohli chodiť do reštaurácií, naši gastropodnikatelia sa ocitli na pokraji bankrotu. Lenže prevádzkovatelia obchodných reťazcov takéto problémy nemali, naopak, pretože potraviny sa kupovali, ľudia museli jesť. Pri vstupe do Európskej únie sme sa zaviazali konvergenciou (približovaním) platov a&nbsp;nákladov. Darí sa to, ceny máme ako v&nbsp;západných krajinách. Lenže platy sú na úrovni jednej tretiny. Je to môj pocit, ale myslím si, že západnej Európe akoby to vyhovovalo. Zarába na nás, svedectvom toho sú nadnárodné korporácie.

Inflácia však pre vojnu na Ukrajine a&nbsp;pre komplikácie s&nbsp;kovidom zasiahla celý svet.

Konkrétne u&nbsp;nás inflácia tovaru a&nbsp;služieb prekročila 12,6&nbsp;percenta. Je to priemerná inflácia. Ale ľudia nepotrebujú kupovať každý mesiac nábytok, môžeme vynechať aj návštevy reštaurácií. Lenže sú náklady, ktoré musíme všetci bez rozdielu pokryť pravidelne. Sú to potraviny, bývanie, doprava. Náklady na tieto položky – ide o&nbsp;zúžený spotrebný kôš – išli hore o&nbsp;17,6&nbsp;percenta. Ekonómovia hovoria, že to bude mať stúpajúci trend. A&nbsp;naši politici sa zatiaľ iba hádajú, zdravotníci a&nbsp;zdravotníčky avizujú odchod z&nbsp;nemocníc, učitelia a&nbsp;učiteľky štrajkujú za vyššie platy. Politici a&nbsp;političky v&nbsp;iných krajinách však zatiaľ konajú, aby ako-tak zmiernili dosah inflácie na pracujúcich ľudí. Napríklad rakúska vláda prijala opatrenie, podľa ktorého pridelí jednorazovo každému dospelému 500&nbsp;eur, dieťaťu 250&nbsp;eur, nezamestnaným a&nbsp;dôchodcom 300&nbsp;eur. A&nbsp;to je v&nbsp;Rakúsku priemerná mzda vo výške tritisíc eur.

Je pravda, že sa rozprávame o&nbsp;faktoch, lenže slovenské odbory sa netešia veľkým sympatiám.

Odbory sú kritizované, spájané so socialistickými prežitkami. Odbory sa nenosia. Nie je to správne, pretože potom sa ľudí nemá kto zastať. Bohužiaľ, u&nbsp;nás je nízka odborová organizovanosť. Lenže treba si uvedomiť, že odbory neorganizujú iba protesty a&nbsp;štrajky. Dávame námety, komunikujeme, rokujeme. A&nbsp;čo je podstatné, nie cez konflikt. V&nbsp;spoločnostiach, vo fabrikách a&nbsp;firmách, kde pôsobia odbory, sú až o&nbsp;23&nbsp;percent vyššie platy. Na porovnanie, v&nbsp;severských krajinách sa odbory tešia oveľa vyššej spoločenskej úcte než u&nbsp;nás, aj preto je tam spravodlivejšie rozdeľovanie spoločného profitu. Na Slovensku evidujeme 2,5&nbsp;milióna zamestnancov a&nbsp;zamestnankýň. Zastupujeme ich, pôsobíme vo viac ako 400&nbsp;organizáciách.

Hoci sa zastávate chudobných, paradoxné je, že odbory vlastnia vskutku slušný majetok. Ste jednoducho boháči.

A&nbsp;sme na to hrdí, že sme bohatí. Máme byť chudobní iba preto, že zastupujeme pracujúcich ľudí? Majetky sme zdedili po Revolučnom odborovom hnutí (ROH). Na rozdiel od mnohých privatizérov majetok celé roky spravujeme tak, aby prinášal benefity. Sme hrdí na to, že za 30&nbsp;rokov sme majetok neprejedli, ale zveľadili. A&nbsp;treba zdôrazniť, že svoj majetok využívame v&nbsp;prospech pracujúcich ľudí. My ako funkcionári nemáme z&nbsp;tých majetkov nič. Ak sa ide organizovať protest, stojí to peniaze, ani sociálna politika sa nedá robiť bez finančného krytia. Naším najväčším kapitálom sú ľudia. Platíme advokátov, advokátky, ekonómov, ekonómky, špecialistov a&nbsp;špecialistky na bezpečnosť práce. Zastupujeme pracujúcich ľudí na súdoch, keby sme nemali majetky, nemohli by sme to robiť. Zamestnávatelia majú peniaze, oni si špecialistov zaplatia, bežný zamestnanec a&nbsp;zamestnankyňa na to nemá potrebné financie. Ako prípad vám uvediem šičky na východnom Slovensku a&nbsp;kauzu súvisiacu s&nbsp;talianskym investorom. Taliansky podnikateľ si doslova robil, čo chcel, šičky ostali bez výplat. Bez právnikov a&nbsp;právničiek by sme týmto ženám nedokázali pomôcť. Vymohli sme pre ne v&nbsp;čase pandémie 200-tisíc eur. O&nbsp;tieto peniaze ich obral taliansky investor, v&nbsp;rámci konkurzu sa im peniaze vrátili, bez nás by sa to nestalo.

Slovensko sa nachádza v&nbsp;ekonomickom marazme, ale nemôžeme za všetko viniť len túto vládu. Kde sa stala podľa vás chyba, že so životnou úrovňou na tom nie sme ako západné štáty?

Predsedom odborovej organizácie som sa stal dva týždne po revolúcii. Aj ja som podporoval revolučné zmeny. Nepredpokladalo sa to, čo sa stane potom. Peniaze sa pretransformovali na súkromné účty. Išlo o&nbsp;politické privatizácie. K&nbsp;majetku sa dostali ľudia, ktorí neboli odborníci, nevedeli podnikať. Vyťažili z&nbsp;toho, koľko sa dalo, stali sa z&nbsp;nich boháči a&nbsp;ľuďom ostali oči pre plač. Loď bola dobre nasmerovaná, len chamtivosť jednotlivcov tú loď potopila. Politici dostali neobmedzenú moc. Rozdávanie majetku nás dostalo tam, kde sme teraz. Je pravda, že terajšia vláda nemôže za vojnu na Ukrajine, za pandémiu. Ale príjem v&nbsp;Národnej rade SR je priemerne päťtisíc eur mesačne. Sú za vodou. Nezáviďme im, ale treba pamätať aj na ekonomicky slabých ľudí.

Mali odbory možnosti či prostriedky na to, aby ovplyvnili toto bezbrehé rozdávanie majetku?

Pre tie časy bolo typické masové prepúšťanie, ľudia však dostávali nadštandardné odstupné, okrem toho mali úspory ešte z&nbsp;bývalého režimu. Preto mnohí boli práve pre tie zlaté padáky ticho. Nezaujímali sa, čo bude s&nbsp;fabrikou, v&nbsp;ktorej pracovali kus svojho života.

Ako sa javí táto vláda ako partner pri rokovaní? Dúfate v&nbsp;lepšie časy pre pracujúcich ľudí?

Táto vláda ignoruje sociálny dialóg, akoby sa uzavreli do svojich straníckych skupín. Nekomunikujú. My neustále navrhujeme, že treba zvýšiť minimálnu mzdu, od ktorej sa odrážajú ďalšie zložky. To, čo vláda naštartovala pred dvoma rokmi, nie je dobré, pretože politici a&nbsp;političky sa zaoberajú predovšetkým sami sebou.