Spomínať minimálnu mzdu je však veľmi dobrá populistická téma.

Nie sme populisti a nechceme za každú cenu zvyšovať mzdy, pokiaľ na to fabrika nemá. Zisťujeme aj ekonomickú kondíciu jednotlivých spoločností podľa relevantných prepočtov, až potom vznášame námietky. Odborový zväz Kovo realizoval v prvom polroku prieskum o dôstojnej životnej úrovni. Oslovili sme viac ako tisíc respondentov a respondentiek, geograficky sme pokryli celé Slovensko otázkami, aké majú reálne náklady a koľko eur by potrebovali na to, aby žili dôstojne, bez stresu, bez pocitu hanby a strachu, či vyjdú od výplaty do výplaty. Mali sme na zreteli, že nejde o luxus, iba o štandardné potreby. Zistili sme, že jedna osoba má v jednom mesiaci reálne náklady vo výške 725 eur. Potrebovali by však, keď sme sa pýtali, 1 112 eur. Slovenská republika má v Ústave SR aj v Európskej sociálnej charte zakotvené, že pracujúci človek by mal zarobiť toľko, aby zabezpečil sebe a svojej rodine dôstojnú životnú úroveň. Ak niekto má minimálnu mzdu 646 brutto, je to mzda, ktorá má zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň? Veď to je na smiech.

Nie všetci zamestnávatelia však majú z čoho zvyšovať platy.

Keď hovoríme politikom a političkám o zvyšujúcej sa chudobe, ich odpoveď je: Z čoho máme dať? Podobne hovoria podnikatelia. Áno, sú takí, ktorí podnikajú s odretými ušami, dávajú zamestnancom a zamestnankyniam maximum. Ale sú tu nadnárodné spoločnosti, ktoré majú obrovské zisky, a peniaze plynú do zahraničia. Počas pandémie ľudia nemohli chodiť do reštaurácií, naši gastropodnikatelia sa ocitli na pokraji bankrotu. Lenže prevádzkovatelia obchodných reťazcov takéto problémy nemali, naopak, pretože potraviny sa kupovali, ľudia museli jesť. Pri vstupe do Európskej únie sme sa zaviazali konvergenciou (približovaním) platov a nákladov. Darí sa to, ceny máme ako v západných krajinách. Lenže platy sú na úrovni jednej tretiny. Je to môj pocit, ale myslím si, že západnej Európe akoby to vyhovovalo. Zarába na nás, svedectvom toho sú nadnárodné korporácie.

Inflácia však pre vojnu na Ukrajine a pre komplikácie s kovidom zasiahla celý svet.

Konkrétne u nás inflácia tovaru a služieb prekročila 12,6 percenta. Je to priemerná inflácia. Ale ľudia nepotrebujú kupovať každý mesiac nábytok, môžeme vynechať aj návštevy reštaurácií. Lenže sú náklady, ktoré musíme všetci bez rozdielu pokryť pravidelne. Sú to potraviny, bývanie, doprava. Náklady na tieto položky – ide o zúžený spotrebný kôš – išli hore o 17,6 percenta. Ekonómovia hovoria, že to bude mať stúpajúci trend. A naši politici sa zatiaľ iba hádajú, zdravotníci a zdravotníčky avizujú odchod z nemocníc, učitelia a učiteľky štrajkujú za vyššie platy. Politici a političky v iných krajinách však zatiaľ konajú, aby ako-tak zmiernili dosah inflácie na pracujúcich ľudí. Napríklad rakúska vláda prijala opatrenie, podľa ktorého pridelí jednorazovo každému dospelému 500 eur, dieťaťu 250 eur, nezamestnaným a dôchodcom 300 eur. A to je v Rakúsku priemerná mzda vo výške tritisíc eur.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane...