Emíliu Vášáryovú netreba nikomu predstavovať. Niekoľko desaťročí je nekorunovanou prvou dámou slovenskej divadelnej, televíznej aj filmovej scény. Za úspech vďačí určite svojmu zjavu a charizme, no bez pochýb aj pokore, s ktorou sa zhostila hereckej stoličky, ktorú jej osud ponúkol. Na javisku a pred kamerami diva, ktorá dokáže zažiariť aj na červenom koberci v Cannes, v súkromí milovníčka záhradníčenia a kvalitnej rockovej hudby.

Povolanie herečky je určite náročné. Na javisku či plátne prežíva emócie podľa scenára a na červenom koberci sa usmieva podľa toho, z ktorej strany prichádzajú blesky fotoaparátov. Minulý rok ste dokonca dostali pozvanie na festival v Cannes, kde ste uvádzali digitálne reštaurovanú verziu filmu Vojtěcha Jasného Keď príde kocúr. Aké to pre vás bolo – stáť na tom mieste po 58 rokoch?

Najskôr som si myslela, že to je žart. Keby mi v tom šesťdesiatom treťom roku, keď som tam bola prvýkrát, niekto povedal, že sa tam vrátim takmer po 60 rokoch a pôjdem po červenom koberci, povedala by som mu, že to je dobrý vtip. Ale stalo sa to. Stretla som tam priateľov pána Vojtěcha Jasného aj pána Formana, urobila som veľký rozhovor pre francúzsku televíziu, prežila som to a som šťastná, že som tam bola.

Keď ste boli v Cannes prvýkrát, mali ste 21 rokov. Ako sa festival odvtedy zmenil?

Bolo to iné už pre kovid. Teraz boli všade samé bariéry a neustále kontroly, všetci mali rúško… Ale more je stále to isté, bolo krásne počasie, hoci prvé dva dni fúkal vietor. Tak som sa prešla po tom červenom koberci, ktorý je oveľa širší, aj schodisko je oveľa väčšie, než si ho pamätám.

VIAC FOTIEK NEZAMENITEĽNEJ MILKY VÁŠÁRYOVEJ NÁJDETE V GALÉRII...

Vo filme Keď príde kocúr ste hrali po boku veľkých hercov…

Áno, boli tam všetci veľkí herci, ktorí vedeli robiť české komédie a dodnes patria medzi najobľúbenejších. Od pána Wericha cez pána Sováka až po pána Menšíka, pani Bohdalovú či Stellu Zázvorkovú. Boli to všetko veľkí hráči a na tom filme to vidieť. Akurát, že žijeme už len ja a pani Bohdalová.

Pre vás to bol taký odrazový mostík do sveta filmu…

Bol to môj tretí film. Na Slovensku som predtým robila s režisérom Krejčíkom film Polnočná omša a ešte predtým som nakrútila film, ktorý sa považuje za prvý slovenský širokouhlý film. Ten však totálne zapadol prachom, lebo to bol budovateľský socialistický film.

Kto jej bol v začiatkoch oporou? Čítajte na ďalšej strane...

Diskusia