Strávili ste tri mesiace v nemocnici, mesiac a pol na rehabilitačnom pobyte. Skúste si zaspomínať na tie „najsilnejšie“ chvíle.

Bolo by to dlhé rozprávanie, veľa drsných príhod, toľko priestoru nemáme. Mohol by som rozprávať o tom, ako som za prvé tri týždne stratil 25 kilogramov, ako vedľa mňa na izbe umierali ľudia, ako mi robili tracheostómiu, ako som ležal šesť dní v kóme, ako som sa na vlastné nohy dokázal postaviť (presnejšie s pomocou bariel či chodúľky) až po štyroch mesiacoch. Ale to sa v žiadnom prípade neľutujem, len vysvetľujem, čo sa dialo. Najdrsnejšia príhoda bola, keď vedľa na lôžku zaintubovali pacienta.

K posteli priviezli na vozíku jeho manželku, hospitalizovanú cez chodbu na tom istom oddelení. Držala ho za ruku, len naňho pozerala, bolo to dojímavé. Keď ju odviezli na jej izbu, o pár hodín pán zomrel. Prehodili mu uterák cez hlavu a odviezli ho z izby. Pýtal som sa na druhý deň, ako sa má jeho manželka. Vraj ona umrela ráno. Plakal som. Na mojej izbe neumierali ľudia dramaticky, skôr pietne. Zrazu prestali pípať prístroje alebo pípali inak, zbehli sa lekári. Ľudia odchádzali hlavne na pridružené ochorenia. Srdce, pľúca, obličky... Priťažovala im cukrovka či obezita.

Kladiete si otázku – prečo som sa práve ja tak natrápil?

Neriešil som a neriešim, prečo som vírusu padol do rany. Netuším, podľa čoho si vyberá. Keď mi prvý raz lekár ukazoval röntgen mojich pľúc a vysvetľoval, ako mi kovid napadol obe strany, videl som len bielu zahmlenú mapu. Nadhodil som, že ako hrôzostrašne potom musia po útoku kovidu vyzerať pľúca tuhého fajčiara. Lekár s vážnou tvárou odpovedal – na fajčiarove pľúca ani nechodia, čo by tam robili, keď sú už tak či tak poriadne zhumpľované. Dodnes neviem, či to myslel vážne alebo len žartoval.