Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Kde vás „zastihol“ kovid? Aký život ste práve viedli?</h3>
<p>Môj život bol poprepletaný bežnými radosťami a&nbsp;starosťami. Celú spoločnosť, mňa nevynímajúc, pre pandémiu koronavírusu limitovali väčšie či menšie obmedzenia. Rešpektoval som všetky pravidlá. Zodpovedne som nosil rúško, dbal som na hygienu, dával som si pozor na rozostupy. Veď ak by každý z&nbsp;nás kašlal na pravidlá, prichádza anarchia.</p>
<p>Očkovanie bolo vtedy vo fáze, keď sa pozývali vekové kategórie začínajúc od tých najvyšších. Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že ľudia budú vakcíny odmietať, že ich bude treba prosiť, prehovárať, uplácať lotériou či inými bonusmi. Skôr som predpokladal, že vakcín bude nedostatok a&nbsp;že sa preočkovať nestihneme. I&nbsp;ja som trpezlivo čakal, kým sa dostanem na rad. Žiaľ, nestihol som. A&nbsp;to patrím do kategórie 60+. Chýbali mi dva-tri týždne...</p>

<h3>Tušíte, kde presne ste sa nakazili?</h3>
<p>Koncom februára vo štvrtok som na odbernom mieste v&nbsp;priestoroch žilinského hokejového štadióna absolvoval negatívny antigénový text. V&nbsp;piatok som sadol do auta s&nbsp;človekom, ktorý išiel na vopred objednaný test PCR. A&nbsp;večer došla správa, že dotyčný je pozitívny. (Kovid prekonal s&nbsp;úplne ľahkým priebehom, bez náznaku komplikácií.) Trocha som sa vyľakal, ale robil som si nádeje, že mne azda nič nehrozí.</p>
<p>Sobota a&nbsp;nedeľa boli v&nbsp;poriadku, no pondelok ma absolútne zlomil. Niečo na mňa liezlo, veľmi. Skúsil som to vyležať. Súčasne som sa objednal na PCR test a&nbsp;keď ten potvrdil moju pozitivitu, po konzultácii s&nbsp;obvodnou lekárkou som nasadil domácu liečbu. No chradol som viac a&nbsp;viac, stav sa nezlepšoval. Desať dní od prvých príznakov som si zavolal záchranku.</p>

<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Strávili ste tri mesiace v&nbsp;nemocnici, mesiac a&nbsp;pol na rehabilitačnom pobyte. Skúste si zaspomínať na tie „najsilnejšie“ chvíle.</h3>
<p>Bolo by to dlhé rozprávanie, veľa drsných príhod, toľko priestoru nemáme. Mohol by som rozprávať o&nbsp;tom, ako som za prvé tri týždne stratil 25 kilogramov, ako vedľa mňa na izbe umierali ľudia, ako mi robili tracheostómiu, ako som ležal šesť dní v&nbsp;kóme, ako som sa na vlastné nohy dokázal postaviť (presnejšie s&nbsp;pomocou bariel či chodúľky) až po štyroch mesiacoch. Ale to sa v&nbsp;žiadnom prípade neľutujem, len vysvetľujem, čo sa dialo. Najdrsnejšia príhoda bola, keď vedľa na lôžku zaintubovali pacienta.</p>
<p>K&nbsp;posteli priviezli na vozíku jeho manželku, hospitalizovanú cez chodbu na tom istom oddelení. Držala ho za ruku, len naňho pozerala, bolo to dojímavé. Keď ju odviezli na jej izbu, o pár hodín pán zomrel. Prehodili mu uterák cez hlavu a&nbsp;odviezli ho z&nbsp;izby. Pýtal som sa na druhý deň, ako sa má jeho manželka. Vraj ona umrela ráno. Plakal som. Na mojej izbe neumierali ľudia dramaticky, skôr pietne. Zrazu prestali pípať prístroje alebo pípali inak, zbehli sa lekári. Ľudia odchádzali hlavne na pridružené ochorenia. Srdce, pľúca, obličky... Priťažovala im cukrovka či obezita.</p>
<h3>Kladiete si otázku – prečo som sa práve ja tak natrápil?</h3>
<p>Neriešil som a&nbsp;neriešim, prečo som vírusu padol do rany. Netuším, podľa čoho si vyberá. Keď mi prvý raz lekár ukazoval röntgen mojich pľúc a&nbsp;vysvetľoval, ako mi kovid napadol obe strany, videl som len bielu zahmlenú mapu. Nadhodil som, že ako hrôzostrašne potom musia po útoku kovidu vyzerať pľúca tuhého fajčiara. Lekár s&nbsp;vážnou tvárou odpovedal – na fajčiarove pľúca ani nechodia, čo by tam robili, keď sú už tak či tak poriadne zhumpľované. Dodnes neviem, či to myslel vážne alebo len žartoval.</p>