Koľko peňazí ročne uniká štátu vinou korupcie, koľko sú schopní politici a ich kamaráti ročne ukradnúť si pre seba?

Ťažká otázka, lebo sa robia iba hrubé odhady. Európska komisia odhaduje za celú Úniu približne 120 miliárd eur, jedna známa americká mimovládna organizácia odhaduje až 900 miliárd. Keď zoberieme len najkonzervatívnejší odhad, ktorý robila Európska komisia, tak si môžeme vypočítať – Slovensko má ekonomiku vo výške asi pol percenta HDP Európskej únie, vypočítame si pol percenta z odhadu korupcie a vyjde nám suma 600 miliónov ročne. To je asi trochu nízke číslo, lebo na Slovensku je vyššia korupcia ako vo vyspelejších štátoch.

Váš odhad je aký?

My pracujeme s odhadom miliarda ročne.

Miliarda pre štát znamená čo?

Napríklad všetky lieky, ktoré platia zdravotné poisťovne za rok, stoja miliardu. Keby tá miliarda ostala, mohli by za ňu byť napríklad nové nemocnice.

Koľko nemocníc?

Jedna menšia moderná nemocnica Medissimo stála 30 miliónov, takže Slovensko vinou korupcie každý rok prichádza o vyše 30 takých moderných nemocníc. Alebo na Národný futbalový štadión pôjde okolo 50 miliónov, keby sme nemali korupciu, dalo by sa každý rok postaviť 20 takých štadiónov. Alebo o miliardu eur by mohli byť lepšie zaplatení lekári a učitelia.

Minulý týždeň sa stala zvláštna udalosť, predseda vlády Robert Fico, ktorý na ľudí bojujúcich proti korupcii zvyčajne nadával, prijal na úrade vlády zástupcov Transparency International Slovensko, Aliancie Fair-play a nadácie Zastavme korupciu. Bolo to prekvapenie?

Mne telefonovali z úradu vlády večer pred tým, či by som za Transparency International prišiel na stretnutie. Pýtal som sa, aká je téma a povedali, že návrhy proti korupcii. Určite to bolo pre mňa prekvapenie. Taký telefonát by som čakal skôr pred desiatimi rokmi, vtedy by som ho vnímal tak, že vláda naozaj chce niečo riešiť a chce počuť nápady.

Reakcie Roberta Fica na organizácie vášho typu boli doteraz skôr zúrivé. Stalo sa s ním niečo? Alebo je k tomu dotlačený verejnou mienkou?

Ako každý politik, aj on určite berie vážne verejnú mienku a tá je pri téme korupcie k jeho politickej strane dosť nemilosrdná, jemu v tejto téme neveria ani vlastní. Jasné, boj proti korupcii pre neho nikdy nebol prioritný, no okolnosti ho zrejme nútia venovať sa mu. Je najsilnejší politik v štáte, on má možnosť najviac zmeniť. Tak sme si povedali – dobre, skúsme sa s ním stretnúť.

Dá sa Ficova strana Smer priamo spájať so spoluzodpovednosťou za súčasný stav korupcie?

Samozrejme, desať rokov je vo vláde, mala množstvo škandálov a nebolo cítiť žiadny ťah na riešenie korupcie. Nemôžem povedať, že neurobili vôbec nič, lebo to bol Smer, ktorý prijal zákon o ochrane „nahlasovateľov“ korupcie, zaviedli zverejňovanie účtovných závierok firiem, čo je výborná vec. No na to, akú moc od začiatku Smer mal, mohol posunúť štát omnoho viac, mohli sme byť neporovnateľne bližšie k západným krajinám, ako sme teraz. Ak si nás však predseda vlády zavolal na stretnutie a vieme to využiť na protikorupčné návrhy, tak to využime.

Dá sa ešte veriť, že premiér úprimne chce zabojovať proti korupcii? Alebo mu skôr ide o vlastnú záchranu, lebo už mu neveria ani vlastní?

Určite je v jeho konaní aj politika, no ja neuvažujem o úprimnom alebo neúprimnom nastavení, ale o tom, či človek má snahu urobiť niečo v prospech verejného záujmu. A on teraz robí kroky, ktoré ukazujú, že áno. Pre mňa nemá význam špekulovať, nakoľko je to úprimné a z akých dôvodov to robí. Pre mňa má význam dotlačiť politika, aby s korupciou naozaj niečo urobil. Je to príležitosť, tak skúšame. Možno o mesiac zistíme, že to bola naozaj len šou a potom dáme vedieť jemu aj verejnosti, čo si o tom myslíme. Ja budem rád chváliť Roberta Fica, ak sa téme začne naozaj venovať.

Na čom ste sa počas stretnutia dohodli?

Nemáme všetci, ktorí sme na stretnutí boli, rovnaké postoje, tak poviem, čo som spomínal ja. Že v polícii a prokuratúre sú ľudia, ktorí nemajú výsledky, myslím tým špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a policajného prezidenta Tibora Gašpara, ktorí by na tých pos­toch nemali byť. Hovoril som mu, že ak sa jedna novinárka po mesiacoch dobojovala k informáciám o slabých výsledkoch práce pána Kováčika, stále to nestačí a chcel by som zverejnenie práce všetkých prokurátorov a policajtov, nech vidíme, kto má výsledky, kto nemá, v čom má výsledky, v čom nemá, ako dlho mu to trvá, komu sa podarilo odhaliť korupciu. Aby sme ich vedeli hodnotiť, veď ich platíme. A potom sa pýtať, či vieme odôvodniť, prečo napríklad pán Kováčik nemá výsledky. Ďalšia vec, ktorú som premiérovi spomínal, bol prístup k informáciám. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám máme od roku 2000, ale sú v ňom medzery, napríklad pri zverejňovaní informácií štátnych firiem. SPP a JAVYS sú úplne mimo infozákona, hoci majú miliardové majetky, odmietajú čokoľvek o sebe zverejniť.

Čo povedal premiér?

Že dobre, že sa na to pozrieme, akceptoval aj pripomienky k hodnoteniu prokurátorov. Na infozákon sa takisto chce pozrieť. Máme tiež zákon na ochranu „nahlasovateľov“ korupcie, výsledky sú však veľmi chabé, ľudia o zákone ani nevedia. Na papieri vyzerá fajn, ale v praxi nefunguje.

Ako sa predseda vlády správal, keď ste mu hovorili o Kováčikovi, o Gašparovi, o infozákone?

Bol veľmi vecný, konštruktívny, nebolo žiadne napätie.

Hovorili ste aj o jeho správaní, keď niekto poukáže na korupčné správanie?

Áno, nadhodil som to. Keď napríklad Zuzana Hlávková poukazovala na predražené akcie súvisiace s predsedníctvom Slovenska v Rade EÚ, predseda vlády vtedy reagoval, že je to útok na predsedníctvo Slovenska, útok na vládu, že to, čo hovorila Hlávková, bolo iba jedna baba povedala. Tak som teraz predsedovi vlády pripomenul, že podľa mňa išlo o reakciu, aká by ani náhodou od človeka v jeho postavení nemala prísť. Najmä ak ide o človeka, ktorý vyzýva ľudí, aby nahlasovali korupciu. Prístup musí byť – ďakujeme za podnet, vyšetríme, dáme vedieť, berieme to vážne. Podobné reakcie boli na médiá, ktoré nazval v tomto prípade protislovenskými prostitútkami. Na „nahlasovateľov“ korupcie ani na médiá nemôže premiér takto reagovať. Na organizáciu Transparency International zasa útočil, že máme neviem aké politické záujmy, keď sme na prípad predraženia poukazovali. O tomto všetkom sme minulý týždeň spolu debatovali.

Čo na to premiér?

Počúval, občas sa pozrel do poznámok, občas na stôl a na konci zareagoval – ale aj tak sú médiá zaujaté. Nereagoval na všetky tie veci, ktoré som mu povedal, nehovoril, že niečo zmení, nepovedal ani, že sa mýlime alebo niečo podobné, reagoval iba na médiá. To nie je dostatočná odpoveď, lebo podľa mňa si vy médiá robíte iba svoju robotu.

Je Slovensko krajinou, ktorá je prerastená korupciou?

Dá sa na to pozrieť rôzne. Vo veľkých svetových rebríčkoch je Slovensko vo vnímaní korupcie medzi 50 až 60 miestom zo skoro 200 krajín. Čiže nie je to úplná katastrofa ako v najhorších štátoch sveta, zjavne to však nie je ani niečo, nad čím môžeme mávnuť rukou. Sú krajiny, kde korupcia berie životy, u nás berie zdravie, znižuje príjem, znižuje kvalitu služieb, znižuje pocit spravodlivosti. Mladí chcú žiť v spravodlivej krajine. Nám sa aj na stáže hlásia mladí a omnoho viac ako peknú kanceláriu chcú, aby ich práca bavila, aby sa s nimi zaobchádzalo férovo. Keď mladí vidia, že sú ľudia, ktorí dostávajú miesto len preto, lebo sú kamaráti niekoho, alebo mlčia, ak sa v úradoch dejú zlé veci, stáva sa z úradu pracovisko, na ktorom mnoho ľudí nechce robiť. V tomto zmysle je korupcia veľmi veľké mínus. Ďalší problém je priamy ekonomický dosah – napríklad firmy, ktoré chcú investovať, si investíciu radšej rozmyslia, lebo korupcia je niečo ako ďalšia daň. Ak chcú kúpiť pozemky a za to majú niekomu dať navyše 10 percent, pre nich ide o ďalšie náklady.

Medzi vyspelejšími krajinami je Slovensko na chvoste v korupcii?

Je, z pohľadu bohatých krajín sme medzi horšími. Budem určite rád, ak sa ľudia, ktorí na Slovensku chcú zostať žiť, neuspokoja a zoberú boj proti korupcii ako vážnu výzvu. 


Pred troma mesiacmi ste sa stali členom dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Ste prvý človek z nezávislých organizácií, ktorý sa dostal do kontrolných orgánov štátnej firmy?

Na sto percent si nie som istý, no je to blízko pravdy. Keď počítame predchádzajúcich pár rokov, tak sa stalo prvýkrát, že minister zdravotníctva aj pod tlakom obrovských škandálov povedal, že pustia do dozornej rady poisťovne zástupcu opozície plus človeka z tretieho sektora, čiže mňa za INEKO aj Transparency International, čo sú organizácie, ktoré sa asi najviac venujú zdravotníctvu.

Ako sa to stalo? Minister vám telefonoval, či by ste sa na to dali?

Prišla ponuka na stretnutie, išiel som. Minister zdravotníctva Drucker povedal, že by chcel v dozornej rade niekoho zvonku. Už predtým spomínal, že chce niečo zmeniť, mali sme s ním a Európskou komisiou seminár, ako zvýšiť transparentnosť v zdravotníctve, takže keď prišla od neho ponuka, bolo to prekvapenie, no už nie také veľké. Potešilo však, že majú záujem otvoriť aj štátne firmy. Štátne firmy sa totiž stávali stále väčšou korisťou a väčším priestorom na korupciu ako ministerstvá.

Prečo?

Lebo podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám si viete oveľa viac zistiť od ministerstiev ako od štátnych firiem, o ministerstvách existuje neporovnateľne viac informácií. Ani ma neprekvapovalo, že v štátnych firmách boli väčšie a väčšie problémy.

Je to osobou ministra zdravotníctva, že je ochotný nechať si pozerať na prsty?

Čiastočne je to osobou ministra. Spolupracujeme napríklad aj s ministerkou spravodlivosti Žitňanskou, teraz s ministrom Druckerom, lebo majú isté nastavenie. Sú, naopak, ministri, napríklad v doprave, kde je spolupráca nulová, alebo ideme skôr systémom žalôb a sporíme sa, či by zmluvy o kupovaní pozemkov pod diaľničný obchvat mali byť zverejnené, alebo nie a vidíme, že tam diskusia nie je možná. V prípade môjho príchodu do dozornej rady VšZP ide určite aj o politický kontext, lebo veľmi veľa ľudí je nahnevaných na korupciu. Vlani sme mali veľký prieskum, podľa ktorého viac ako polovica ľudí neverí, že vláda robí niečo proti korupcii, viac ako polovica hovorí, že vládu ovládajú oligarchovia v pozadí. Zrejme aj politici cítia, že musia ukázať nejaké výsledky, tlak je veľký a vpustenie človeka zvonka do „všeobecky“ je asi jedna z foriem, že chcú otvoriť toto, ukázať hento.

Vo vyspelej krajine by kontrola štátnej inštitúcie mala byť niečím úplne normálnym. Vy ste na Slovensku prvá lastovička a vlastne robíme s vami rozhovor o niečom, čo by inde bolo pravdepodobne štandardné. Ako to cítite vy?

Je to tak, netreba však preceňovať, že ma pustili dnu, lebo som len jeden z desiatich členov dozornej rady, dnu pustili ešte jedného človeka z opozície. Čiže sme dvaja z desiatich, ktorí vidíme veci kritickejšie. Navyše dvaja ľudia zďaleka nedokážu posúdiť všetky zmluvy a vzťahy, takže keď ma pustili do dozornej rady, nemôžeme ešte očakávať, že všetko hospodárenie poisťovne sa odrazu premení na slušné, férové, transparentné. No je to určite dobrý prvý krok.

Ako často dozorná rada zasadá?

Za normálnych okolností najmenej raz za štvrť roka, teraz sme však v mimoriadnej situácii a zasadáme raz za mesiac.

Funkcia člena dozornej rady je platená?

Áno, vo VšZP dostáva člen dozornej rady tisíc eur mesačne.

Čo môžete z pozície člena dozornej rady robiť?

Môžem si vypýtať čokoľvek z vnútorných dokumentov, kontrolovať manažérov, pýtať sa ich. Pre mňa je transparentnosť kľúčovou témou. Keď si pozriete dozorné rady ostatných štátnych firiem, nenájdete asi jediný verejný dokument z akéhokoľvek rokovania. Všeobecná zdravotná poisťovňa je teraz z môjho pohľadu precedens. Mám v nej tri ciele. Prvý je, aby sme všetky dokumenty do čo najväčšej miery zverejňovali, aby si ich mohli pozrieť ľudia, ktorí rozumejú hospodáreniu zdravotnej poisťovne lepšie ako my. Hneď na prvom rokovaní dozornej rady som navrhol zverejňovanie všetkých materiálov okrem obchodného tajomstva.

Ako reagovali kolegovia, keď ste navrhli zverejňovať dokumenty?

Už sme na pol ceste, navyše chcem, aby sa zverejňovali aj informácie, ako sme hlasovali, čo sme schválili, čo navrhli. Druhá vec je zverejňovanie dokumentov o tom, čo robí manažment a dôležité je zmeniť odmeňovanie manažmentu, lebo to v súčasnosti závisí od hospodárskych výsledkov. Tak sa stalo, že minulé vedenie dostalo poisťovňu do straty, no dopláca na to súčasné vedenie, ktoré s minulými výsledkami poisťovne nič nemá. Súčasné vedenie predložilo ozdravný plán, tak som navrhol, aby odmeny manažmentu súviseli s tým, ako ho budú plniť. Tretia moja ambícia je dosiahnuť, aby poisťovňa viac tlačila na kvalitu nemocníc a lekárov.

Ako?

Znova zverejňovaním dokumentov. My s organizáciou INEKO raz ročne robíme hodnotenie nemocníc, Všeobecná zdravotná poisťovňa má však podstatne viac dát. Keby ich v zrozumiteľnej forme zverejňovala, pomáhala by pacientom orientovať sa – napríklad na tento typ operácie sú najlepší v tej nemocnici, v ďalšej nemocnici majú také a také výsledky, toľko operácií, toľko sťažností a tak ďalej. Zverejnenie informácií by nielen pomohlo pacientom zorientovať sa, ale pomohlo by aj tlačiť na nemocnice, aby boli efektívnejšie.

Boli kolegovia v dozornej rade ochotní diskutovať o týchto zmenách?

Zatiaľ sme mali tri rokovania a videl som ochotu diskutovať, ale aj určitú rezervovanosť k transparentnosti, kolegovia v dozornej rade sa pýtajú, čo to spôsobí a podobne. No diskutujeme, necítim sa tam zatiaľ stratený a myslím, že v prvom bode sa už blížime skôr ku kompromisu blízkemu môjmu pohľadu. VšZP síce nie je monopol, má konkurenciu na trhu a môže byť argument, že vzhľadom na konkurenčné prostredie by nemala zverejňovať úplne všetko, aby neprezrádzala informácie konkurentom, z môjho pohľadu je však oveľa silnejšia historická skúsenosť, že štátne firmy boli zneužívané. Zverejnením všetkých informácií sa možno niečo stratí, no na druhej strane firma spravuje naše spoločné peniaze. A ak niečo pokazí, straty musíme zatiahnuť všetci.

Už ste si vyžiadali od manažmentu aj nejaké citlivejšie dokumenty? Napríklad poslanec Miroslav Beblavý upozorňoval na niektoré kauzy ako masér Kostka, tetka Anka a podobne.

Nič špeciálne som si nepýtal, lebo najskôr sa snažím riešiť celkovú architektúru. Aby čo najviac informácií nešlo len pre mňa, ale pre všetkých, aby informácie boli zverejnené, aby ich mohli vidieť kvalifikovaní ľudia, ktorí im rozumejú a môžu prispieť do diskusie. Keď však spomínate Kostku, pýtal som sa, aký je záver prípadu. Výsledok je, že skoro každú zmluvu zrušili, respektíve znížili objemy na minimum.

Predchádzajúci manažment poisťovne nevytváral dostatočné rezervy, aby vykázal väčší zisk. Na základe fiktívne vyššieho zisku si vyplácal vysoké odmeny. Poisťovňu dostali do straty vyše 200 miliónov. Nový manažment vypracoval ozdravný plán, ale zasa nastal tradičný problém – chceli ho utajiť. Prečo?

Pýtal som sa na to a nik mi nepovedal dobrý dôvod, že prečo by sa plán nemal zverejniť. Vedenie argumentovalo, že po zverejnení by sa ťažšie rokovalo s tými, na ktorých sa má šetriť. Ja tomu rozumiem, len čo by ľudia z poisťovne prišli do nemocnice a povedali, aký majú plán, hneď by to bolo vonku, takže by išlo len o pár dní, týždňov. Z môjho pohľadu bolo ideálne zverejniť to hneď.

Na jednej strane pustili do vnútra človeka z Transparency International, lebo sa chcú akože otvoriť, na druhej strane stále chceli utajovať, tutlať, v skutočnosti sa otvoriť odmietajú, všetko chcú zakrývať.

Áno, dva kroky dopredu, krok dozadu. Rozumiem argumentom proti zverejňovaniu, ozdravný plán však nemal žiadne špecifické informácie, ktoré by nemohli ísť von. Jasné, všetko ide veľmi pomaly, chcel by som, aby sa všetko dalo urobiť rýchlejšie, no je to prvá štátna firma, ktorá postupne ide k cieľu, ktorý chceme dosiahnuť všetci. Sme na začiatku, poisťovňa ide do nového terénu a ak budeme napredovať aspoň súčasným tempom, o rok budeme tam, kde sme mali byť pred desiatimi rokmi. Jedným z dôvodov, prečo som prikývol ministrovi, že pôjdem do dozornej rady, je, že by som rád videl Všeobecnú zdravotnú poisťovňu ako príklad pre ostatných – že pozrite sa, nezrúti sa vám hospodárenie, ak začnete zverejňovať dokumenty, životopisy manažérov, ozdravné plány, finančné ciele, ak ukážete ľuďom, ako hospodárite s ich peniazmi. Keď sa to vo VšZP podarí, ostatné štátne firmy budú mať omnoho slabší argument, že prečo sa to nedá.

Myslíte si, že sa to podarí a neodídete z dozornej rady?

Ak narazíme a neprejde hneď prvý bod, že treba zverejňovať, kto ako hlasuje v dozornej rade a že treba zverejňovať dokumenty, tak budem veľmi zvažovať, či tam má zmysel byť aj naďalej.

Prečo sa doteraz úradníci, ktorých dosadili do funkcií vládni politici, nesprávali ako normálni čestní hospodári v normálnej krajine? Je to preto, že nemuseli, lebo im to voliči dovolili?

Určite áno, keď voliči povedia, že chcú lepšie sociálne zabezpečenie, tak to bude dominantná téma volieb a politik, ktorý ju bude ponúkať, vyhrá. Ak voliči povedia, že sa bojíme imigrantov, budú vyhrávať tie strany, ktoré im ponúknu tému imigrantov. My v Transparency International sa snažíme presvedčiť ľudí, aby zobrali vážne tému korupcie, lebo dávame veľmi veľké peniaze z našich daní štátu na to, aby nám zabezpečil nemocnice, školy, policajtov, funkčné súdy. A jedným z dôvodov, prečo to nefunguje, je, že sa veľa rozkradne. Podľa prieskumov verejnej mienky začína byť korupcia jednou z top tém, a preto sa aj niečo deje. Samozrejme, volič nie je jediný, kto tlačí na odstraňovanie korupcie – tlačí na to aj Európska únia.

Politici doteraz udržiavajú taký stav možno aj preto, že využívajú možnosti korupcie?

Samozrejme, korupcia je prítomná všade a vyplýva zo systému. Posielame veľké peniaze politikom, ktorí sú zvolení na určitý čas, no za súčasného stavu je možnosť ich kontroly obmedzená. Tak to využijú, niečo ide kamarátom, niečo si vezmú, lebo si chcú postaviť dom, niečo si odlejú na kampaň do ďalších volieb. Je to súčasť demokracie, funguje to všade. Zároveň však vidíme napríklad Dánsko, podobne veľkú krajinu, kde majú korupcie výrazne menej, takže je jasné, že to nie je iba o demokracii, ale aj o politikoch.

Čo je kľúčom k tomu, aby spoločnosť vytláčala korupciu preč? Je to o tlaku voličov alebo o morálke politikov?

To je večná otázka. Veľmi dôležité je mať dobré pravidlá, transparentnosť, jasné rozhodovanie, aby si úradník nemohol robiť, čo chce. Tlak voličov je tiež veľmi dôležitý a úlohu zohráva aj historické nastavenie spoločnosti. Keď si pozriete indexy vnímania korupcie, tak zistíte, že korupcia veľmi úzko súvisí s tým, ktoré štáty sa vyvíjali demokraticky a v ktorých bol komunistický režim. Veľmi pekne vidieť, ako korupcia klesá od východu smerom na západ. Vplyv minulosti je veľký, no zároveň sa ako príklad uvádza Švédsko, ktoré je vyzdvihované ako krajina s jednou z najmenších korupcií. Vo Švédsku bolo pred dvesto rokmi korupcie veľmi veľa, keď sa začítate do ich histórie, pozriete si dokumenty, tak by ste ani neverili, že toto naozaj bolo Švédsko. Z ich príkladu vidieť, že všetko sa dá zmeniť. Švédsko sa nakoniec stalo jednou z prvých krajín, kde uzákonili pravidlo, podľa ktorého má verejnosť právo pýtať si čokoľvek od štátnych inštitúcií.

Môže byť naštartovanie boja proti korupcii aj o jednom-dvoch správnych ľuďoch, ktorí by sa ocitli vo vedení štátu alebo úradov a tí by išli po krku skorumpovaným ľuďom?

Určite áno. Keby bol na Slovensku špeciálny prokurátor, opak Dušana Kováčika, čo sa týka odbornosti a morálnych kvalít, tak je možné, že by sme už mali vyriešené možno tri veľké politické prípady. Často vec naozaj stojí na pár jednotlivcoch, na ich odvahe a je aj rozdiel medzi politikom a štátnikom – politik chce byť silou-mocou zvolený, štátnik, naopak, rozmýšľa, že treba presadiť nepopulárne veci, hoci ho po nich nezvolia. On však vie, že štátu pomôžu, tak ich urobí. Mnohé reformy z 90. rokov strašne boleli, mnohí ľudia prišli o prácu, politici, ktorí tie reformy robili, sa stali nepopulárnymi, no napriek mnohým chybám tie reformy krajine ohromne pomohli. To je zásadný rozdiel, že niektorí politici do toho idú.

Koniec 90. rokov ukázal, že krajina ako Slovensko sa dá pomerne rýchlo zmeniť.

Áno, podobné príklady menších krajín, ktoré sa rýchlo zmenili, sú aj Hongkong alebo Estónsko. Vždy je, samozrejme, otázka, nakoľko je zmena trvalá, nakoľko ju verejnosť akceptuje. Z hľadiska boja proti korupcii je pekný príklad rýchlej zmeny zverejňovanie zmlúv na internete – obce a ministerstvá musia zmluvy povinne zverejňovať. Nikde na svete nie je taký detailný systém zverejňovania zmlúv a faktúr ako na Slovensku. Zmena prišla veľmi rýchlo po kauze nástenkového tendra, ktorý teraz riešia súdy. Po ňom opozícia navrhovala tento zákon, no neprešiel. Po nástupe Radičovej ho hneď schválili, neskoršie Ficove vlády ho mierne upravovali, v konečnom dôsledku ho však akceptovali. Pri schvaľovaní zákona sa poslanci zo Smeru prevažne zdržali, no dnes už nenájdete relevantného politika, ktorý by chcel zverejňovanie zmlúv zrušiť. Je to príklad peknej, lacnej a rýchlej reformy, ktorou sa chcú inšpirovať aj ďalšie krajiny.