Ktorú pieseň elánistov by ste dali bez váhania?

Ktorúkoľvek. Nezaspievam však žiadnu. Nechcem robiť ľudovú veselicu z kastingov, neurobím vám ju ani teraz do diktafónu. Ale ďakujem za príležitosť (smiech).

A ktorú ste zvykli spievať dievčatám? Ako tínedžer napríklad.

Neviem byť sám. A Valiace sa kamene. To bola ťažká ´rockerina´. Vtedy som to tak hormonálne cítil, že som valiaci sa kameň. Na klavíri hrám však zvyčajne balady.

Momentálne je váš životný pocit aký?

Každý to má inak. Pre niekoho je práca, ktorú robím, možnosť exhibície. A je to úplne legitímne, chcú to tak aj politici. Pre mňa je to skôr spôsob komunikácie s ľuďmi, aj preto robím najradšej Vilomeniny. Samozrejme, je príjemné byť v úvodzovkách slávny a populárny. Ale keby tam nebolo to A, tak B by ma neprevalcovalo natoľko, aby som tú prácu robil.

Nie je však náročné byť verejným majetkom? Keď vám každý na počkanie tyká a chce si dať poldeci?

Záleží to od situácie, druhej strany. Aj to poldeci sa dá objednať tak, že sa mu nedá odolať. Nie že – Rozboril, si debil a namyslený, ak si so mnou nedáš. Všetko je to o forme, od nej sa odvíja aj moja reakcia.

Nadal vám už niekto niekedy?

Už na mňa opitý policajt vytiahol aj pištoľ. Bolo to na Liptove, kde som moderoval akciu. Aj čašníčky boli z neho vyklepané, hoci týpka poznali. Na druhý deň to musel riešiť sám riaditeľ hotela. Asi je to trochu o komplexe týchto ľudí. Akože – ja mu nie som dosť dobrý?

Nie je potom vyčerpávajúce vydať sa napospas verejnosti?

Je. A mám pocit, že som magnetom náročných i kontroverzných projektov. Niekedy si nadávam, prečo nerobím niečo jednoduchšie, konferencierskejšie. Následne si však uvedomím, že ani nechcem. Že by ma to nebavilo. Asi si robotu potrebujem skomplikovať, aby nebola naivná.

Aby ste si mohli povedať – Ty, Vilo, ty na to máš.

Asi hej. Je to dokazovanie sám sebe. Veď dokazovať niečo inému je veľmi ťažké. Keď sa nepáčite, tak sa nepáčite. To je chémia. Hoci kedysi som vypisoval ľuďom s negatívnym názorom na mňa niekoľkostranové listy.

Áno. Iritovalo ma, prečo mi vytýkajú konkrétnu vec. Až neskôr som zistil, že ma nemôže mať každý rád, že nemôžete byť všetkým sympatický. Hoci je sledovanosť stále dobrá, uvedomujem si aj to, že vyvolávam kontroverznosť.

Čím to je, viete? Možno príliš vyčnievate?

Neviem, ja mám pocit, že ľudí neiritujem. Ale ak je to tým, čo hovoríte, tak s tým už dupľom nebudem nič robiť.

Aj v súkromí ste živelný typ?

Nie. Som ´sínusoidný´, mám obdobia, nálady. Sústavne prehodnocujem svoju prácu, so všetkým som nespokojný. A lezie mi to aj do súkromia. Niekedy neviem rozprávať o ničom inom ako o tej ´poondiatej´ robote.

Zrejme s tým aj zaspávate.

Samozrejme, momentálne s tým, aká má byť šouka Elánu. Kde je hranica ľudovej veselice. A či si môžem dovoliť, aby to bola neľudová veselica vo vzťahu k divákovi. Alebo či si môžem dovoliť, aby to bola ľudová veselica vo vzťahu k Elánu. Takéto otázky si kladiem.

Introvert rozhodne nie ste.

Nie. Som extrovert, ale so sklonmi k depresii. Mám momenty, pocity, že toto sa už nedá rozlúsknuť. Vtedy však funguje kľúč dvoch vyspatých sa nocí.

Boli ste vždy ten, čo vyčnieval? Čo robil šou aj v škole?

V druhom ročníku na gympli mnou plieskali hormóny, tak sme si dožičili zmenu a šiel som na iné gymnázium. Dostal som sa, našťastie, do prostredia, kde sa robilo divadlo poézie, boli tam kapely, folkloristi. Trochu som sa upokojil. Boli sme tam partia piatich až desiatich ľudí, ktorí sme ´vytŕčali´. A každý to robil na svojej úrovni. Jeden ako že divadlo, kde prezentoval svoje vyšportované telo, iný dával odzemky a ja, klavirista a speváčik, som na to balil baby.

Herectvo bolo teda cestou, ako byť najmä sám sebou?

Nie. Od herectva som odišiel preto, aby som mohol byť sám sebou. Tú robotu si veľmi vážim a je veľmi ťažká. Naskúšať a odohrať Rómea sa niekedy rovná sfáraniu do bane, ste unavená ako hoviadko božie. A skúškové obdobie ani nehovorím, stále sa konfrontujete s tým, či máte postavu dobre uchopenú, či premiéru zvládnete bez trémy. V tom všetkom sa zmietate.

Odohrali ste si všetkých tých Rómeov, Cyranov?

Jasné. Keby som však pri divadle zostal, zrejme by som bol dnes režisérom. Tam ma to skôr ťahalo.

Nie je teda nakoniec šoubizová pozlátka na Slovensku smiešna?

To je tak – aj predaj kokakoly je na Slovensku pre ten nadnárodný koncern smiešny, asi im to prináša oveľa menšie zisky ako v Amerike.

Skôr ma zaujíma to hranie sa na celebrity.

To je podobné. Niekto, kto sa hrá na celebritu na Slovensku, je rovnako smiešny ako iný, čo sa hrá na celebritu v Amerike. Paris Hiltonová je baba, ktorú pozná celý svet, a asi je to teda celebrita, keď ju poznajú aj v Habeši, aj v Prievidzi. Je mi však smiešna viac ako mnoho ľudí z nášho šoubiznisu, ktorých poznajú ´len od Dunaja k strmým štítom Tatier´.

S jednou z takých takzvaných celebrít, Silviou Horváthovou, ste chvíľu žili. Prečo, viete?

(Dlhé ticho.) Dovoľte mi byť korektným a taktným ku všetkým zúčastneným osobám. Nemôžete chcieť, aby som sa k tomu vyjadril. Rozumiem, čo sa ma pýtate, rozumiem, prečo. Sám si niekedy kladiem tú otázku. Ale odpoviem na ňu len sebe, je to príliš intímne. Navyše, nemôžem hovoriť o niekom, o kom som hovoril dobre, teraz zle. Stalo sa.

Neštandardné bolo aj to, že ste si dnes už exmanželku Katarínu vzali dvakrát. To bola asi láska?

Bola to snaha zachrániť rodinu, zúčastňovať sa na výchove dcéry. Ja som už žil v Bratislave, oni na Spiši. Tak som ich primäl k tomu, aby sa presťahovali. Boli sme v jednom byte, ktorý som kúpil, a došlo k nápadu vzťah opäť zoficiálniť. Čo nakoniec krachlo, ale nemáme ho nevraživý. Rešpektujeme sa, akceptujeme. Len nevieme spolu žiť.

Budete súhlasiť, keď poviem, že súčasná partnerka je radikálna zmena? Serióznejšia, konzervatívnejšia.

Ani veľmi nebudem. Zuzana je konzervatívna, ale má v sebe rovnaké percento živelnosti. Ukazuje ju však len tam, kde sama chce. Stráži si ju, v tomto je disciplinovaná. Ale keby to bola konzervatívna suchárka, dávno by sme sa už spolu nudili.

Čo vás spojilo? Poznáte sa roky, láska na prvý pohľad to nebola.

No nebola. My sme si ani neboli sympatickí. Aj sme si povedali – vtedy a vtedy som ťa nemusela, nemusel. Naše stretávanie sa začalo odvíjať od roboty, pracovných debát, tam sme začali prehodnocovať. Povedal som si, hop, to nie je len taká tá spoločenská konzervatívna Zuzička, vždy vysmiata, ale to je dobrý partner na debatu. Potom som si všimol, že to je aj pekný partner na debatu (smiech). A začala fungovať chémia.

Prečo ste to potom tak dlho tajili?

Sú ľudia zo šoubiznisu, ktorí idú rýchlo s bubnom na zajace. Ešte vzťah ani nemajú, ale už chcú vyslať signál. Ja som to tak nikdy nemal. Hoci sa o mne veľa písalo, nikdy som nebol iniciátorom tých zverejnení. O súkromí celkovo nerozprávam rád. A so Zuzanou sme si chceli overiť, či je to pravé orechové a môže to vydržať.

Rozmýšľa vtedy človek aj o tom, že robí v rovnakej firme a ide tak do rizika?

Nie, pretože nie som zamestnancom Markízy. Som externista. Chodím tam raz za týždeň, pracovný kontakt nemáme prakticky žiaden. Máme to ako spoločnú tému, čo už tiež eliminujeme a programovo striháme.

Čo spolu potom robíte?

Chceme sa začať venovať veľa veciam, problémom je čas. Moja robota je menej časovo náročná, ale je nepravidelnejšia, rozlietanejšia. Zuzanina robota je cez týždeň od rána do večera a cez víkend asi tristo telefonátov. Spravili sme si však už demoukážky toho, čomu by sme radi venovali (smiech).

Máme pocit, že by sme chceli začať hrať golf, a máme pocit, že by nás to oboch veľmi bavilo. Ani nie tak pre golf ako pre upokojujúcu zeleň okolo. Nevieme si to však práve pre ten čas zorganizovať, zosynchronizovať.

Uvažujete aj, že by ste sa ešte niekedy oženili?

Neuvažujem, nie je to momentálne v pláne.

Nemáte niekedy pocit, že ste mohli kreativitu, energiu vložiť skôr do podnikania? Mali by ste viac času, viac peňazí.

Ale mňa tá robota naozaj baví, chcem ju robiť. A fi nančne si nesťažujem. Hoci myslím, že by som vedel podnikať, že by mi to šlo. Ale viete, na Slovensku je taká vec, ktorá inde nefunguje, že je tu pomerne nízky vek moderátorov. V Amerike začnú byť chlapi zaujímaví po štyridsiatke a baby po tridsiatke. Vtedy sú vyzretejšie osobnosti, divák im viac dôveruje. Tu nemáte silnú moderátorskú osobu päťdesiatnika.

&lt; Málokto by totiž dôveroval moderátorovi, ktorý ním bol aj za socializmu.

Áno, to je pravda, je to dané tou revolúciou. Preto sa to, myslím, začne lámať a priemerný vek moderátorov bude vyšší.

Z povedaného usudzujem, že by ste chceli mať časom šou ako Letterman či Leno.

Asi áno. Som k tomu televíziou aj nabádaný. Je tu však viac rozporov. Ľudia ma zatiaľ cez Vilomeniny vnímajú inak. To je ako s Františkom Dibarborom, ktorý mohol mať v divadle tragické postavy, no len čo vyšiel do pléna, ľudia sa začali rehotať a tlieskať mu.

Máte teda pocit, že je stále problém so zmenou žánru?

Áno. Aj preto si občas dovolím veci ako Slovensko 2007 alebo vážnejší spôsob moderovania pri Bailande. Programovo si vsúvam veci, ktoré sú aj vážnejšie. Takže sa pomaly pripravujem na tú zmenu. Nemienim skončiť v štyridsiatke ako baletka, ktorá ide do dôchodku.

Keby som sa pýtala, bez čoho by ste nedokázali žiť, bola by to len televízia?

Asi by som bez mediálneho prostredia žiť dokázal. Asi by som sa nezbláznil ani neodstrelil. Nedokázal by som žiť bez najbližšieho zázemia. Ono človeku niekedy dobre padne, keď k nemu ľudia nie sú objektívni, keď ho pohladkajú, aj keď si to nezaslúži.

Hej. Nadriadený, producent, verejnosť, tí vám neodpustia, keď spravíte prešľap. Tí najbližší však áno.

Kto tam teda patrí, medzi najbližších?

V prvom rade rodičia. Moja mamina je ku mne nehanebne nekritická a podrží ma vždy. Je to úžasná žena. Posledné roky si uvedomujem aj to, ako udržiavala našu rodinu v pohodičke, obrusovala hrany. Vždy pofúkala a pofúka aj dnes.

Dcéra Katka, samozrejme. Je môj absolútny prototyp. Sarkastická, ironická, lezie mi na nervy. Ale ja v nej vidím seba, svoje pokračovanie. To mi hovorí aj veľká Kata. Že akoby mala pred sebou mňa, to je ten istý typ argumentácií, ten istý typ dôvetkov. Je to teraz síce také súbojové, bude mať 20 rokov, už sa mi nepodriadi. Má svoj názor a presadzuje si ho. Presne takým spôsobom, akým by som to robil ja.

A je aj tretí najbližší človek?

No Zuzana. Zatiaľ si neviem predstaviť moment, že sa začneme vo vzťahu nudiť. Zažívame toľko vecí, ktoré sú pre mňa obohacujúce, inšpirujúce. S ňou ma baví aj hádať sa, jej argumentácia je totiž veľmi rovnocenná. Je nám fajn.

Vilo Rozboril: Vyčnievam rád

Výber pre vás