Po náročnej sezóne si doprajete zaslúžený oddych. Už mesiac relaxujete na Slovensku, užívate si rodinu a priateľov v rodnej Banskej Bystrici. Čím bola špeci- fická ostatná sezóna, ktorú máte za sebou?

- Prešiel som do staronového mužstva, kde ma nielen hráči, ale i tréner a manažér výborne prijali. Vôbec však nie som spokojný s tým, ako sezóna dopadla, ale som rád, že už je za mnou. Chcel som klubu pomôcť, ale nebolo to to, čo som očakával. Zranenia mi dali poriadne zabrať. Mal som zlomenú ruku a operovali mi pruh. Nechcem sa už k tomu vracať, teraz sa sústredím len na novú sezónu.

Zatiaľ ste voľným hráčom. V ktorom hokejovom klube by ste sa najradšej videli o pár mesiacov?

- Od prvého júla môžem o svojom kontrakte rokovať so všetkými mužstvami. Uvidím, aké budú ponuky. Ale ako všetci najradšej by som bol niekde na Floride, kde je pekne, slnko. Po ostatnej sezóne si zrejme veľmi vyberať nemôžem. Rád by som sa vrátil aj do Washingtonu. Ak mi ponúknu kontrakt, prijmem ho.

Šport a zranenia spolu úzko súvisia. Zdravotné ťažkosti sa nevyhýbajú ani vám. Ako sa cíti zranený hokejista na lôžku?

- Je to strašné. Po poslednej operácii bolo obdobie ničnerobenia veľmi dlhé. Prvé štyri týždne som nemohol robiť nič. Potom nastúpila rehabilitácia a príprava naspäť na ľad. Bol som nervózny, že ma postihli tieto zranenia a nemôžem hrať. Mal som posledný rok kontraktu. Minulé leto som sa pripravoval na dobrú sezónu, ale taký je šport. Raz ste hore, raz dolu.

V zámorí pôsobíte už dvanásť sezón, dnes patríte medzi špičku. S ťažkými začiatkami ste sa však museli popasovať aj vy.

- V osemnástich som prvýkrát odišiel na taký dlhý čas z domu. Najťažšie boli prvé dva roky. Musel som sa naučiť jazyk. Chýbala mi rodina i priatelia. Vedel som však, že je to jediná šanca presadiť sa. Bolo by to ľahšie, keby som sa vrátil, ale povedal som si, že to musím vydržať a niečo dosiahnuť. Dnes som rád, že som sa nevzdal. Dalo mi to veľmi veľa nielen po profesionálnej, ale i ľudskej stránke.

Tisíce kilometrov od domova, sám, bez znalosti cudzej reči. Nebudem asi ďaleko od pravdy, keď poviem, že ste už neraz asi mali takmer zbalené kufre, kúpenú letenku a chceli ste to vzdať.

- Nemal som síce zbalené kufre, ale neraz som mal všetkého plné zuby. Bol som si však vedomý, že odísť nemôžem, lebo týmto smerom cesta nevedie. Vedel som, čo chcem, a šiel som za tým. Veľmi mi pomohlo, že prvé dva roky som bol v mužstve, kde sa mi veľmi darilo, cítil som, že ma tam chcú. Rozumel som si nielen s trénerom, ale i s celým mužstvom. Veľmi mi pomáhalo, keď som po nociach až do rána telefonoval s rodinou i s kamarátmi.

Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko. Zžili ste sa s americkou mentalitou, kultúrou, prostredím a so spôsobom života natoľko, že sa tam cítite ako doma a nič vám nechýba?

- Dodnes som si celkom nezvykol. Hoci tam mám veľa priateľov, chýba mi posedieť si a porozprávať sa s kamarátmi, s ktorými sa poznáme odmalička, zasmiať sa na príhodách, ktoré sme zažili. Ľudia sú tam síce príjemní, ale nie je to ono, keď sa človek nemá s kým porozprávať vo svojom rodnom jazyku. Život tam je len o práci, zábavu si neužijem. Venujem sa len hokeju, je to biznis. Do mesiaca hráme aj šestnásť zápasov. Lietame, striedame hotely. Keď mám deň voľna, oddychujem doma pred televízorom, venujem sa dcérke. Oddych nastupuje až v lete, keď sa vrátim na Slovensko.

Hokej je síce obľúbený a žiadaný šport, ale nedá sa aktívne vykonávať do vysokého veku. Veď ani hokejisti nie sú na baterky...

- Ak mi bude zdravie slúžiť a budem mať chuť, plánujem ešte aspoň štyri roky zostať v NHL. Chcel by som hrať do mojej tridsaťpäťky. Samozrejme, môže to byť viac, ale aj menej. Na majstrovstvách sveta, ktoré by sa mali konať o štyri roky na Slovensku, by som chcel svoju kariéru ukončiť. Ale to sú len moje predbežné plány. Určite neplánujem v zámorí zostať natrvalo, chcem žiť na Slovensku a lietať hore-dolu.

Minulý rok ste chceli vo svojom rodisku urobiť niečo pre ľudí. Mali ste v pláne výstavbu posilňovne, tenisových kurtov či reštaurácie, ale obrátilo sa to proti vám.

- Chcel som urobiť niečo pre ľudí, lebo viem, že tam nie je veľa možností. Bol som však prekvapený, ako niektorí ľudia zneužili moje meno a všetko obrátili proti mne, že chcem zničiť park pod Pamätníkom SNP. Vôbec to však nebola pravda. Kamaráti si zo mňa robili žarty, lebo presne vedeli, o čo ide. Začali sa konať nezmyselné petície a protesty, na ktorých sa zúčastňovali dôchodcovia, škôlkari a ľudia, ktorí ani nevedeli, prečo tam prišli. Bolo z toho také veľké haló, že som si povedal, že sa k tomu nebudem vyjadrovať, a radšej sa budem naplno venovať hokeju. Nepotrebujem nikomu nič vysvetľovať, ani sa s niekým hádať. Nemá to význam. Keď prídem v lete na Slovensko, chcem mať pokoj. Vzdal som to i kvôli mojej rodine, ktorá v Bystrici žije.

Máte pripravený v zálohe plán B, ktorý by vyvolal menej ošiaľu medzi ľuďmi?

- Ešte nie je zatiaľ nič isté, ale mám nejaké veci vo výhľade. Rozmýšľam aj nad aktivitami, ktoré súvisia s hokejom, keďže sa mu venujem celý život. Ale človek nikdy nevie, aké možnosti sa naskytnú.

Podľa toho, ako ste sa zachovali pri tomto spore, mohlo by sa zdať, že ak sa vám niekto postaví na odpor, stiahnete sa.

- Keď niečo chcem, dosiahnem to. Týmto plánom som si však nebol napokon celkom istý. Keby som nemal hokej, určite by som to aj napriek tomu rozruchu potiahol až do konca, už len z princípu.

Úspechy svojich detí asi najviac prežívajú rodičia. Odlúčenie však znášajú veľmi ťažko. Málokedy sa vôbec vyrovnajú s tým, že svoju dospelú ratolesť nemajú stále pri sebe.

- Mamina si ani po dvanástich rokoch nezvykla. Bola by najradšej, keby som bol stále doma. Začiatky boli pre ňu nesmierne ťažké, ale ešte aj dnes, keď odchádzam na sezónu, to ťažko znáša. Spolu so sestrou sú mojimi najväčšími fanúšičkami. Mamina pozerá každý môj zápas, vedie presnú štatistiku, vystrihuje články v novinách, má každý dres.

Je vám takou veľkou oporou aj pri riešení vašich starostí?

- Nechcem ju zaťažovať, takže problémy si vyriešim sám a neťahám ich domov. Jasné, že sa na ne pýta, ale vždy jej odpoviem, že nemám žiadne starosti.

Vraj ste pred mamou tajili aj svoju vášeň, presnejšie, jednu zo svojich motoriek...

- Mal som ich niekoľko, ale je pravda, že o jednej určite nevedela. Ktovie, ako by to zniesla. Dnes už nemám ani jednu a som veľmi rád. Zažil som niekoľko situácií, keď som si povedal, že som ešte mladý, aby som skončil svoj život na motorke. Uvedomil som si, že ešte mám na to čas. Keď sa mám dolámať, tak až po hokeji, a nie teraz. Na motorke stačí len malá chyba a môžete za to zaplatiť zranením či životom. Je to veľmi riskantné, preto som sa ich vzdal.

Už sa viete lepšie vcítiť do úlohy rodiča, keďže máte dcéru. Narodenie dieťaťa zrejme poriadne zamieša rebríček hodnôt...

- Ako Ella rastie, čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že mi čoraz väčšmi prirastá k srdcu. Odkedy sa narodila, neviem si už bez nej predstaviť ani jeden deň. Zmenili sa mi hodnoty, už to nie je len hokej. Ona je môj poklad. Ešte pred pár rokmi som si nevedel predstaviť byť otcom, ale keď sa vám narodí dieťa, na prvom mieste je rodina. Predtým som napríklad nevedel ustúpiť, ale pri nej je to iné. Môže si so mnou robiť, čo chce. Neviem jej povedať nie. Budiť sa pri nej, byť s ňou a večer ju ukladať do postele je úžasné.

Nepochybne nezabudnuteľným zážitkom bol pre vás aj pôrod...

- Ježišmária, ani neviem, čo som tam vlastne robil (smiech). Ťažko sa to opisuje. Zvládol som to síce bez problémov, ale ženy obdivujem. Som rád, že tým nemusím prejsť.

Dá sa povedať, že Ella nie je celkom obyčajným dievčatkom. Okrem toho, že mama je známa modelka a herečka, otec skvelý hokejista, má na výber aj jazyky. Pestujete tradíciu slovenského jazyka?

- Keď bola minulý rok na Slovensku, rozprávali sme sa s ňou po slovensky a rozumela bez problémov. Som zvedavý, ako jej to pôjde tento rok, keď sem príde. V Amerike sa s ňou rozprávam iba po anglicky.

Hoci má dnes ešte len tri a pol roka, badať na nej športové nadanie po otcovi?

- Určite budem rád, keď sa bude venovať nejakému športu. Tenis by bol celkom fajn. Ale je to na nej. Budem ju podporovať vo všetkom, pre čo sa rozhodne. Dnes je však skoro o tom hovoriť. Ale už začala chodiť na gymnastiku.

Momentálne prežívate najťažšie obdobie svojho života. Jeden rozvod však máte za sebou. Ako poznačil malého chlapca rozvod milovaných rodičov?

- Asi ako každé dieťa. Otec mi chýbal, veď on ma priviedol k hokeju. Ale keď som bol starší, zvykol som si. Mama sa mne i sestre venovala na sto percent. Odviedla skvelú prácu, ktorú málokedy zvládnu obidvaja rodičia. Dnes s otcom nie som veľmi v kontakte, žije v Čechách, nestretávame sa.

Keď sa začali problémy vo vašom manželstve, spomenuli ste si na situáciu svojich rodičov?

- Samozrejme, že som si hneď na to spomenul. Je to o to ťažšie. Nikdy som nechcel, aby sa to stalo, ale stalo sa. Robil som všetko preto, aby Ella mala obidvoch rodičov. Urobil by som kvôli nej čokoľvek, ale dnes je to tak, ako to je.

Rozvody nie sú ani pekné, ani príjemné. Zanechajú stopy aj na najodolnejšom človeku. Vám však nechýba úsmev na perách...

- Pred dvoma mesiacmi som ani zďaleka nebol v takej pohode ako dnes. Do poslednej chvíle som dúfal, že všetko sa dá do poriadku. Asi pol roka som sa nevedel ani poriadne najesť. Dlho mi to trvalo, ale už som sa s tým vyrovnal. Uvedomil som si, že život ide ďalej. Počas roka to bolo nesmierne zložité, musel som sa s tým sám vyrovnať, ale teraz mi veľmi prospieva, že som s rodinou i priateľmi. Snažím sa na to nemyslieť, ale nie vždy sa to dá. Je to ťažké, hlavne keď mám chvíľu voľna. Teraz by som mohol byť s dcérou každý deň. Veľmi mi chýba, ale dúfam, že sa to už čoskoro vyrieši a budeme spolu. Každým dňom by som sa mal dozvedieť, kedy už príde na Slovensko.

Hoci muži o svojich problémoch nepotrebujú toľko rozprávať ako ženy, niektoré veci nevstrebú ani oni...

- Snažím sa všetko v sebe utriasť, ale niektoré veci sa, jednoducho, nedajú. Našťastie mám kamaráta, s ktorým sa môžem otvorene rozprávať. Ale je pravda, že nerád o tom hovorím, radšej si to nechávam pre seba, je to moje súkromie. Veď každý má svoje problémy, nechcem nikoho zaťažovať ešte aj svojimi starosťami.

Kedysi ste tvrdili, že Slovenky sú oveľa prirodzenejšie ako Američanky. Aj napriek tomu ste si našli partnerku za veľkou mlákou. Čím vám učarovala?

- Jessica je francúzska Kanaďanka, je európskejšia, takže mi to bolo bližšie. Určite to bola veľká zaľúbenosť i láska, ale nemám chuť sa ďalej o tom rozprávať. Samozrejme, že boli veci, ktoré ma na nej upútali, ale dnes sám neviem, čo to bolo. Je to pre mňa už dávna minulosť.

Komunikujete spolu, alebo si už takmer ani neviete prísť na meno?

- Ako kedy, momentálne veľmi nie. Určite však budeme spolu komunikovať o výchove našej dcéry. Teraz sa dohadujeme na tom, kedy bude Ella so mnou.

Nezhody, zaneprázdnenosť, ale i nezrelosť môžu byť jednou z príčin skrachovaného manželstva. Kde bol váš kameň úrazu?

- Každý z nás má na celú vec iný názor. Niežeby som sa necítil zrelý, ale jednoducho to nevyšlo. Určite tam bolo viacero dôvodov. Momentálne ťažko hovoriť o tom, čo bolo hlavnou príčinou, ale určite prispela k tomu aj moja pracovná zaneprázdnenosť, nebol to však ten hlavný dôvod.

Sobášili ste sa na Slovensku, rozvod však prebieha v Kanade. Zbytočným finančným prieťahom sa dá predísť predmanželskou zmluvou. Poistili ste sa?

- Keď s niekým žijete, nedá sa pred svadbou podpísať predmanželská zmluva. Respektíve si to neviem predstaviť. Nie je mi to jedno, ale uvidíme, ako to všetko dopadne. Dúfam, že mám dobrého právnika.

Ako znáša tieto krušné chvíle malá Ella?

- Neviem, ako to znáša, ale určite je nahnevaná, že nie sme spolu. Telefonujeme si, ona sa však veľmi nerada rozpráva s ľuďmi po telefóne.

Netajíte sa tým, že by ste ju chceli mať pri sebe, vychovávať ju. Myslíte si, že je to reálne?

- Určite bude vychovávaná pri mame, ale dúfam, že budem s ňou čo najviac. Záleží to aj od toho, kde budem hrať, ako budem ďaleko od Montrealu. Keby sme boli v jednom meste, mohli by sme byť spolu každý deň. Vôbec si to neviem predstaviť, bude to ťažké, ale musím vymyslieť nejaký spôsob, aby sme boli spolu tak často, ako sa len bude dať. Cez leto by som ju chcel mať pri sebe. Kvôli dcére by som bol ochotný vzdať sa aj hokeja.

Patríte medzi otcov, ktorí zvládajú starostlivosť o svoju ratolesť bez problémov?

- Na začiatku to nebolo ľahké, ale postupne som si na to zvykol a stalo sa to samozrejmosťou. Variť síce neviem, ale ostatné veci okolo nej zvládnem. Nemal som problém prebaliť ju, chodiť s ňou von. Keď som predtým videl nejaké dieťa, bál som sa ho chytiť do rúk, aby mi náhodou nespadlo. Dnes je to už iné a radi sa spolu bláznime.

Dcéry sú pre svojich otcov princezné – obletované a rozmaznávané. Dokážete odolávať jej želaniam?

- Keď sme spolu po dlhom odlúčení, priznám sa, že prvé dni jej všetko doprajem a je jasné, že to využíva, ale potom ju už musím aj vychovávať a nastupuje disciplína. Keď sa vidíme po dlhom čase, nikoho iného k sebe nepustí. Len ja sa jej môžem venovať. Keď nepočúva a niekto na ňu kričí, okamžite príde hľadať pomoc ku mne a potom som ja potrestaný (smiech).

V Montreale už síce vlastníte jeden dom, ale v lete sa budete sťahovať do svojho nového sídla v Banskej Bystrici. Zužitkovali ste vedomosti zo strednej stavebnej školy pri stavbe domu?

- (smiech) Túto školu mi vybavil môj vtedajší tréner a priznám sa, že ani neviem, ako som sa tam dostal. Do školy som síce chodil, ale na hodinách som veľmi nepočúval. Vedel som, že je to oblasť, ktorej sa nechcem venovať, preto ma to veľmi nezaujímalo. Vôbec tomu nerozumiem. Stále som preč, takže iba v lete chodím kontrolovať, ako práce pokračujú.

Pôvodne ste si tam plánovali nasťahovať svoju rodinku, celá domácnosť však zostane len na vašich pleciach. Zvládnete to?

- Pomôžem si. Pokiaľ ide o varenie, stravujem sa len v reštauráciách, a čo sa týka upratovania, to mi nehrozí. Viem síce, ako vyzerá vysávač a prachovka, ale snažím sa neurobiť neporiadok, aby som nemusel upratovať.

Aj napriek tomu, že ste sa v partnerstve popálili, azda len nezanevriete na ženy...

- Fúúúha, bude to ťažké. Som starší a mám aj viac skúseností. Viem, čo ženy chcú a potrebujú.

To je slovo do boja. Čo teda podľa vás ženy chcú a potrebujú?

- To si nechám pre seba. Keď budem mať tú pravú, určite sa vyvarujem chýb, ktoré som urobil v tomto manželstve.

Viem, čo ženy chcú

Výber pre vás