Jana Homolová

Aká je vaša úplne prvá vianočná spomienka?

Babsy: Ja si živo vybavujem spomienku, keď sa mama na Štedrý večer vrátila z televízie, kde moderovala charitatívne podujatie Konto nádeje. Bola unavená a trošičku nervózna, lebo musela dopiecť kapra a doladiť posledné detaily pred večerou. Mala som asi štyri roky a prežívala som obdobie vzdoru. Vehementne som odmietla jesť kapustnicu a moje gesto nesúhlasu bolo také silné, že som tú kapustnicu vyliala na krásne prestretý stôl a, samozrejme, obliala som si sviatočné ružové šaty. Zvyšok večera som trucovala v zhasnutej izbe. (Smiech.)

Tami: Sedím pod slávnostne prestretým stolom, mám na sebe purpurové zamatové šaty s&nbsp;mašľou pod krkom, potajme chrúmem vianočné trubičky a&nbsp;sledujem ponožky v&nbsp;papučiach rodiny naokolo. V&nbsp;tomto poradí: maminka Alenka, tatko Jožík, deduško Vladko, ujo Vladko, teta Saskia. Do izby vchádza ďalší pár nôh. Babička Marienka nesie porcelánovú misu s&nbsp;kapustnicou. Vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, perníkov, kakaových dlabiek a&nbsp;pečeného kapra na kmíne. Predtým ako začneme spievať a&nbsp;natierať oblátky, odhalia môj úkryt a&nbsp;musím na stoličku k&nbsp;stolu, uprostred ktorého tróni starodávne sito po prababičke Matilde plné ovocia a&nbsp;sušených fíg.

Alenka: V&nbsp;duši doteraz nosím obraz svojich mladých krásnych rodičov, keď som mala možno tri roky. Sedeli sme za stolom a&nbsp;tešili sme sa z&nbsp;perníkovej chalúpky. Bola tam Marienka, Janko aj ježibaba a&nbsp;mne sa zdalo, že rozprávky sa počas Vianoc menia na skutočnosť.

ALENA HERIBANOVÁ a jej dcéry prežili náročný rok. Aké sú ich vrúcne priania? Celý rozhovor nájdete v najnovšom dvojčísle týždenníka Život (v predaji od štvrtka 17. decembra 2020).