Rozhovor sme začali poeticky. „Milujem život,“ priznal nám „Čeky“, ktorý popri hudbe, štúdiu na vysokej škole a mnohých moderátorských príležitostiach prináša na obrazovky RTVS reláciu Čekyho hudobný labák, venovanú všetkým deťom.

Ste známy z rôznych televíznych formátov, ale v televízii ste začínali ako moderátor relácie Táraninky. Mnohí tvrdia, že práca s deťmi na televíznej obrazovke je náročná. Máte ten pocit?

Táraninky som moderoval od roku 2004 najskôr ako dvadsiatnik a teraz po rokoch aj ako štyridsiatnik. Je to veľmi jednoduchý formát, ktorý funguje ako rodinná relácia venovaná deťom, ale vhodná je aj pre dospelých. Aby sa zachoval kontakt medzi rodičmi a deťmi, musia si predsa navzájom rozumieť. Keď sa napríklad môj syn hrá na iPade, vždy kontrolujem, čo sa tam deje. Chcem byť v obraze, aby som mu mohol rozumieť a zároveň zamedziť, aby na neho náhodou nevyskočila nevhodná reklama s nejakou násilnou hrou.

Táraninky mi istým spôsobom dali návod, ako s deťmi komunikovať. Bavím sa s nimi ako s rovnocennými partnermi. Aktuálne si veľmi všímam nielen svoje deti, ale aj deti kolegov a uvedomujem si, že komunikácia je medzi nami na prvom mieste. Moji dvaja mladší synovia Alexej (5) a Nikolaj (1) sú úžasní parťáci, čo ma veľmi teší. Mám štyri deti, dve dcéry a dvoch synov. Ja sám som z rodiny, kde sme boli štyria súrodenci. Mal som desať rokov, keď sa mi narodila sestra, potom brat. Od útleho veku som videl plienky, ponožky, gate…

Celý detský svet som mal doma pred sebou. Neskôr ako 21-ročný som sa sám stal otcom. Najskôr som mal dcéru Hannah (21), potom Sofiu (16), takže ma vždy sprevádzala detská energia. Zároveň som považoval za dôležité vedieť sa pri deťoch vynájsť. Už pri vlastných deťoch som zistil, že im neprekáža, ak im zaklamete, ale prekáža im, keď sa do svojho rodičovského klamstva chytíte. Na základe toho som si povedal, že sa nebudem pretvarovať, a zároveň, že budem deťom prejavovať úctu, správať sa k nim ako k malým bohom. Potom je práca s nimi veľmi kreatívna, napĺňajúca a v podstate jednoduchá.

Aké boli deti v roku 2004 a teraz? Vidíte rozdiel?

Je tam veľký rozdiel. Mobily urobili svoje. Deti majú napríklad o svojich túžbach a snoch oveľa viac informácií, lebo vedia, ako ich získať. Ale stále sú to deti, čo ma teší. Rodičia sa im naozaj venujú, a preto pevne verím, že ani nikdy neprestanú. Základom je, aby deti boli slušné. Slušnosť nie je aplikácia a mala by zostať, aj keď sú technológie veľmi vpredu. Navyše deti sú omnoho výrečnejšie než v minulosti. Výchova zrazu dostala veľa možností a rodičia nevychovávajú už len bitkou, ako to bolo v minulosti, keď mama povedala otcovi: Zbi ho a bude pokoj! (Smiech.)

O plnení snov, živote a práci s deťmi i nečakaných miliónoch sa dočítate v najnovšom vydaní týždenníka Život v predaji už od štvrtka 23. septembra. 

Diskusia