Hovorí sa o ňom, že vždy presne vedel, ako majú daní herci hrať svoje postavy. Vnímali ste to takto aj vy?

Áno, úplne. Podľa mňa mal vizualizáciu celého filmu vždy pred očami. Vedel presne, čo, kedy, kde a ako si predstavuje. K charakteru mojej postavy mi pripomienky veľmi nedával, ale možno to bolo tým, že mi postava Lucie bola veľmi prirodzená, a asi ho práve to aj presvedčilo, aby ma do filmu obsadil.

Nakrúcanie takej veľkej rozprávky muselo byť pre vás zážitkom.

Bolo to vzrušujúce a zároveň náročné. Nakrúcanie som si však veľmi užívala, ale prišli aj dni, keď som bola maximálne unavená a mala som pocit, že už nevládzem. V tom čase som popritom aktívne pracovala ako baletka v SND, na filmovanie som odbiehala, kedy sa mi dalo, a k tomu som ešte mala dennú formu štúdia na vysokej škole. Nebolo to ľahké, no v žiadnom prípade to neľutujem. Spoznala som mnoho úžasných ľudí, mala som neskutočné množstvo zážitkov a začala som si viac veriť. Každopádne po tejto skúsenosti hovorím, ako veľmi obdivujem všetkých hercov, ktorí túto profesiu zvládajú. Naozaj klobúk dole.

Keď sa povie meno Juraj Jakubisko, čo vám okamžite napadne?

Napadne mi hneď slovo maestro. Bol to veľký profesionál svojho remesla. Mala som ho veľmi rada a po tom, čo som ho mala možnosť za tie roky spoznať, musím povedať, že bol veľký dobrák, taký môj dedko, ktorého by som hneď teraz vy­stískala.

Pán Jakubisko je už v umeleckom nebi. Čo ste cítili, keď ste sa dozvedeli tú smutnú správu?

Veľmi ma to dostalo a nehanbím sa povedať, že som si aj poriadne poplakala. Hoci nebol súčasťou mojej rodiny, napriek tomu mi bol veľmi blízky a viažu sa mi k nemu pekné spomienky.

Premiéra rozprávky sa mnohokrát prekladala a, bohužiaľ, pán Jakubisko sa jej už nedožil.

Je to obrovská škoda. Popravde si ani neviem predstaviť, aké to bude bez neho. Mrzí ma, že si na premiére spoločne nezatancujeme, ako sme si sľúbili.

Viem, že ste sa boli s pánom Jakubiskom rozlúčiť, muselo to byť emocionálne náročné.

Keď mi pani Jakubisková zavolala a pozvala ma na pohreb, brala som to ako veľkú poctu. Bol to pre mňa veľmi silný emocionálny zážitok. Malo to hlbokú myšlienku, najmä slová herečky Petry Vančíkovej Kolevskej a exprezidenta Václava Klausa. Povedala som pani Deane, že Juraj sa určite usmieva z neba.

Keby ste mali možnosť niečo mu odkázať, čo by to bolo?

Že som mu vďačná za to, že vo mňa veril a dal mi tak možnosť nahliadnuť do svojho filmového sveta. Ako druhé by som mu odkázala, že sa nemusí báť a ten sľúbený tanec si raz určite zatancujeme.

V roku 2020 ste sa stali maminou. Takže teraz si užívate „oddych“ pri dcérke?

Myslím si, že slovo oddych a materská dovolenka nemali spolu nikdy nič spoločné. (Úsmev.) Každopádne si to s dcérkou doma nesmierne užívam. Uvedomujem si, ako ten čas rýchlo letí a že mi tieto spoločné dni nikto nikdy nevráti, preto mi ani nevadí, že som s ňou skoro nonstop. Dcérka je úžasná, každý deň ma niečím novým dokáže prekvapiť, pýta si veľa pozornosti a je neuveriteľné, koľko ma za ten pomerne krátky čas naučila. Je veľmi chápavá, mimoriadne empatická, ale aj energická a dosť urozprávaná. Je to môj malý zázrak a najväčšie šťastie.

Perinbaba nebol váš jediný herecký počin. Chceli by ste si ešte zahrať v nejakom filme, rozprávke? Je aj táto možnosť v budúcnosti otvorená?

Som typ človeka, ktorý sa nechá prekvapiť tým, čo príde, a mnohým veciam tak necháva dvere otvorené. Milujem zmeny a teším sa z nových životných príležitostí. Keby prišla ponuka, ktorá by ma oslovila, určite by som nad ňou pouvažovala, ale v takej rozprávke by som si určite veľmi rada ešte zahrala.