Jana Homolová

Odštartovala už ôsma séria jojkárskeho seriálu Nemocnica, ktorá so sebou prináša veľa zmien. Čo o&nbsp;nich môžete prezradiť?

Áno do seriálu pribudlo veľmi veľa nových postáv aj nových lekárov, pretože sa zrušila oblastná klinika a&nbsp;do Nemocnice sv. Martina z&nbsp;nej mieri niekoľko veľmi výrazných lekárov a&nbsp;jedna sestra.

Diváci sa tak stále majú na čo tešiť. Základom bude, ako v&nbsp;minulosti, skvelý lekársky tím, zaujímavé prípady, rôzni pacienti a, samozrejme, lekári budú riešiť svoje súkromné vzťahy, peripetie, čiže základ ostáva rovnako pútavý ako doteraz. (Úsmev.)

Seriál dostal aj vizuálny „refreš“. Je za tým nejaký skrytý zámer?

Vizuálne to bude trošičku iné. Pribudnú nové priestory. Nový tím špecialistov bude mať svoje vlastné rovnošaty, ale viac asi prezrádzať nemôžem. Nech sa diváci nechajú prekvapiť. (Smiech.)

Je to už druhá postava riaditeľky nemocnice, ktorú stvárňujete. Celkovo mám pocit, že v&nbsp;seriáloch dostávate úlohy prevažne silných žien vo vedúcich funkciách. Ste vedúcou osobnosťou aj v&nbsp;súkromí?

Neviem, či by som sa sama takto pomenovala a&nbsp;či som alebo nie som vedúcou osobnosťou. To podľa mňa závisí od situácie. Ale je pravdou, že si viem povedať svoj názor a&nbsp;stáť si za ním. Myslím, že mám cit pre spravodlivosť, ale zas napríklad by som sama o&nbsp;sebe nepovedala, že som vodcovský typ.

A&nbsp;čo sa mojich postáv týka, myslím, že bývajú rôznorodé. Napríklad v&nbsp;Paneláku som hrala takú milú potvoru, ktorá si išla za svojím, no na druhej strane bola zábavná… Samozrejme, chápem, že u&nbsp;divákov skôr zarezonujú negatívne postavy. Myslím, že sú zapamätateľnejšie ako tie pozitívne.

Napríklad na postavu Adriany Rakovskej z&nbsp;Nemocnice si diváci tiež museli najskôr zvyknúť, pretože ona z&nbsp;pomyselného trónu v&nbsp;nemocnici zhodila Mareka Majeského alias doktora Haupt­manna. Ale napokon sa to vyvŕbilo tak, že jednak ja sama som sa do tejto postavy snažila vniesť viac ľudskosti a&nbsp;zároveň Adriana mala v&nbsp;deji veľmi veľký komediálny rozmer, čo, myslím si, u&nbsp;divákov zafungovalo a&nbsp;neobrátilo sa to v&nbsp;konečnom dôsledku v&nbsp;môj neprospech. Ja som s&nbsp;touto postavou absolútne spokojná. (Úsmev.)

Okrem toho, že nakrúcate Nemocnicu, ste aj súčasťou Divadla Andreja Bagara v&nbsp;Nitre. Dá sa to všetko zladiť, ešte aj s&nbsp;rodinným životom?

Vždy sa dá s&nbsp;vedením dohodnúť a&nbsp;dá sa všetko zmanažovať. Aktuálne však nie som až tak veľmi obsadzovaná, lebo do súboru nastúpili nové mladé nádejné herečky, ktoré musia dostať priestor na to, aby sa mohli vyhrať. Ja už mám z pracovnej stránky za sebou veľa vecí a&nbsp;som toho názoru, že je potrebné dať priestor aj iným.

Navyše vždy závisí od toho, ako sa vystavia nová sezóna, ako je ktorý herec potrebný, a&nbsp;mňa čaká najbližšie skúšobné obdobie v&nbsp;divadle až v&nbsp;januári. Začiatok budúceho roka bude teda z&nbsp;logistického hľadiska náročnejší, ale teším sa na to, lebo budem spolupracovať s&nbsp;jedným ukrajinským režisérom na vynikajúcej dráme.

Všeobecne divadlo beriem ako akúsi pomyselnú čerešničku na torte, pretože ho milujem a&nbsp;zároveň divadlo mi dáva možnosť, priestor overovať si veci, ktoré si v&nbsp;rámci svojej profesie nikde inde overiť nemôžem.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

TAKTO VYRÁSTLI JEJ SYNČEKOVIA. FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

Synovia vás už videli hrať? Napríklad aj v&nbsp;spomínanej Nemocnici?

Videli ma. Musím priznať, že môj mladší syn Maxim (5) ten seriál miluje. (Smiech.) Páči sa mu Adriana, Hauptmann, čiže aj s&nbsp;Markom (7), ak je na to čas, tak si seriál pozrú, ale nesledujeme ho často, lebo sú v&nbsp;ňom aj také scény, ktoré nie sú úplne vhodné pre deti. Ale je veľký fanúšik, hoci na začiatku mu chvíľu trvalo, kým pochopil, prečo som sa zrazu ocitla na obrazovke. Následne som mu to vysvetlila a&nbsp;pochopil to.

To musí byť milé mať doma takého obdivovateľa. Možno aj z&nbsp;neho bude herec. Alebo?

Skôr sa mu páčia motorky. (Smiech.) Nedávno sme boli na pretekoch v&nbsp;Žarnovici, on tam došiel tiež na motorke, takže sa predviedol pred všetkými ľuďmi. Samozrejme, bola to veľká sláva, ale je to len hobby… Motorkám sa venovať nebude.

Skôr ide o&nbsp;to, že tréningy bývajú v&nbsp;Žarnovici a&nbsp;cestovať tam trikrát do týždňa by som nemohla. To znamená, že je to neprijateľné, a&nbsp;teda to máme vyriešené. Osobne si myslím, že sú aj iné, lepšie povolania ako byť pretekárom alebo hercom.

Herectvo v&nbsp;mnohom závisí od šťastia, od príležitostí, ktoré herec dostane.

A&nbsp;navyše my sme malá krajina s&nbsp;malou kúpyschopnosťou. V&nbsp;brandži sa v&nbsp;podstate stále točia tí istí ľudia. Málo sa trh s&nbsp;hercami obmieňa, vždy sa tvrdo ide po známych menách. Samozrejme, točia sa projekty, ktoré sú postavené na nových tvárach a&nbsp;vďaka za ne, ale nejde sa po kvalite. Myslím, že by sa to dalo robiť inak. Medzi sebou sa uchlácholíme, že to robíme dobre, ale keď to porovnávam s&nbsp;produkciami v&nbsp;iných krajinách, tak to dobré jednoducho nie je.

Keď sme spolu robili rozhovor v&nbsp;minulosti, spomínali ste mi, že zvyknete skúšať aj kastingy v&nbsp;zahraničných projektov. Ako je to teraz?

Raz za čas sa nejaký kasting vyskytne, ale to je tiež veľmi komplikované, lebo na to, aby ste dostávali takéto príležitosti, musíte mať agenta v&nbsp;zahraničí, ktorý vás tam ponúka a&nbsp;zháňa vám prácu, za čo následne dostáva peniaze. Na Slovensku to však takýmto spôsobom nefunguje, čo je podľa mňa škoda, lebo celý systém, aj podmienky by boli iné a&nbsp;inak nastavené.

Ale myslím, že v&nbsp;Česku takto funguje sestra Kristíny Svarinskej, Petra.

Áno, ona je v&nbsp;tomto smere asi jediná. Má pod palcom aj niektoré zahraničné produkcie a&nbsp;hercov, ktorým vie na základe toho ponúknuť zaujímavejšiu robotu. Ak sa herec v&nbsp;zahraničí akredituje, tým viac príležitostí a&nbsp;práce bude dostávať. Tým skrátka stúpa jeho kredit.

Premýšľate popri rodine aj nad kariérou v&nbsp;zahraničí?

Rozmýšľam nad tým. My s&nbsp;manželom ešte nie sme úplní „dedkovci“. (Smiech.) Teda Martin vôbec nie, skôr hovorím o&nbsp;sebe. Ešte nie som taká stará a&nbsp;navyše možnosti sú otvorené. Dokonca uvažujeme, že s&nbsp;rodinou pôjdeme žiť do zahraničia. Máme tú možnosť a&nbsp;stále si ju nechávame otvorenú a&nbsp;premýšľame nad ňou.

Martin má zázemie v&nbsp;Poľsku, ktoré je naozaj veľmi vyspelou krajinou. Uvažujeme nad tým, že by sme išli žiť tam, a&nbsp;čo sa mňa týka, možno by som tam skúsila herectvo, alebo aj niečo celkom iné… Neviem, zatiaľ je to v&nbsp;našich úvahách.

Spomenuli sme mladšieho syna Maxima a&nbsp;čo Marko?

Mal zdravotné problémy, preto až teraz od septembra nastupuje do prvého ročníka a&nbsp;teší sa.

Práveže tuší, pretože blízko nášho domu navštevoval predškolský ročník, kde sa s&nbsp;inými deťmi a&nbsp;s&nbsp;ich pani učiteľkou učili, ako majú sedieť v&nbsp;lavici, ako sa hlásiť, ak chcú niečo povedať… Čiže o&nbsp;škole už predstavu má, myslím, že ho veľmi dobre pripravili na nový začiatok a&nbsp;ja dúfam, že sa jeho očakávania splnia a&nbsp;v&nbsp;škole sa mu bude páčiť. (Úsmev.)