Jana Homolová

<p>Ťažké rozprávanie sme so speváčkou šlágrov Majou Velšicovou začali šokujúcou informáciou. <em>„Ešte som pre Život neposkytla nikdy žiaden rozhovor,“</em> prekvapila nás. <em>„Aj preto som súhlasila. Nechcem sa však viac v súvislosti so smrťou svojho syna medializovať. Aby si ľudia nemysleli, že týmto spôsobom bojujem o popularitu a o to, aby sa o mne hovorilo. To zďaleka nie! Veľmi si cením majestát smrti a majestát smrti, ktorý sa týka takej blízkej osoby, ako je môj syn, to by som si nikdy nedovolila zneužiť. Nikdy!“</em> ozrejmila hneď v úvode.</p>

Starší syn speváčky Maje Velšicovej a herca a speváka Michala Slivku (†78) Boris (†57) zomrel nečakane začiatkom septembra na infarkt. Žil v Spojených štátoch, kam sa pred Nežnou revolúciou presťahoval. Ešte predtým vyštudoval herectvo, nakrútil osem filmov a obľúbený televízny seriál Chlapci a chlapi. Závideniahodnú kariéru sa mu podarilo rozbehnúť za veľkou mlákou. Venoval sa predaju nehnuteľností a koučingu realitných maklérov. Bol šťastne ženatý s českou emigrantkou Hankou, ktorá má z predošlého vzťahu dve deti.

Nečakaná tragédia

<h3>Ostaňme teda pri tom, že za sedemdesiat rokov existencie týždenníka Život robíme s&nbsp;vami do nášho titulu rozhovor prvýkrát, čo teda prekvapuje aj mňa, a&nbsp;ešte k&nbsp;tomu aj o&nbsp;takej nesmierne smutnej téme.</h3>
<p>Sedemdesiat rokov nie je málo a&nbsp;udržať si pozornosť čitateľov je úžasná vec. To viem aj podľa svojej profesie, lebo na scéne som šesťdesiatpäť rokov. A&nbsp;za tento čas mi divákov neubudlo, len sa trošku vymenili, ale zostali. Moje celoživotné krédo bolo, že môj úsmev má čarovnú moc. Verila som tomu, lebo divák ma o&nbsp;tom presviedčal. Keď som dokázala úsmev a&nbsp;smiech posunúť do hľadiska, myslela som si, že môj úsmev naozaj pomáha ľuďom žiť, že robím dobrý skutok a&nbsp;že život mi to vráti. No nevrátil…</p>
<p>Myslela som si, že úsmev mi z&nbsp;tváre nikdy nezmizne, lebo som všetkému verila. Verila som v&nbsp;dobro a&nbsp;naraz ma zasiahlo to najkrutejšie. Prišla som o&nbsp;svojho syna. Napriek tomu všetkému sa nechcem sťažovať, pretože žijeme v&nbsp;dobe, keď cudzie slzy druhého človeka tak naozajstne, úprimne, nezaujímajú… Možno si to pozrie niekde na internete, ale digitálna doba nás veľmi mení. Ubúda nám citlivosti, empatie…</p>
<h3>Na pódiu ste doteraz naozaj boli ako také žiarivé slnko. Myslíte, že optimizmus, ktorý vás dosiaľ sprevádzal, bude na vystúpeniach rovnaký ako predtým?</h3>
<p>To už rovnaké nikdy nebude. Život už nebude nikdy taký, aký bol predtým, ale musím ho brať, aký je. Samozrejme, najskôr som si povedala – nie, nemá to zmysel. Bezprostredne po tej tragickej správe pre mňa mnohé veci zmysel strácali a&nbsp;strácali ho absolútne. Prestalo ma baviť a&nbsp;zaujímať mnoho vecí. Správy, čo je nového vo svete, ako sa majú moji priatelia, to všetko ma prestalo zaujímať a&nbsp;myslela som si, že to vyžaduje čas a&nbsp;ten záujem sa obnoví. Ale táto bolesť, tá neprejde ani časom. Už ma bude sprevádzať až do smrti. S&nbsp;tým už počítam, ale ešte raz sa vrátim k&nbsp;tomu, že pokiaľ budem mať síl a&nbsp;hoci zabudnúť sa nedá, prebolieť to neprebolí, pracovať musím ďalej.</p>
<p><strong>Speváčka Maja Velšicová po smrti syna hľadá vôľu žiť. Jej spoveď plnú bolesti nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.</strong></p>