Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Pána Gotta ste obdivovali, ak sa nemýlim, od desiatich rokov. Ako sa vlastne zo skalného fanúšika stane takpovediac pravá ruka maestra? Zaujíma ma, ako ste sa vlastne zoznámili?

V&nbsp;roku 1975 ma zobrala teta na Karlov vianočný koncert do Lucerny. To som mal jedenásť rokov a&nbsp;ten koncert mi tak učaroval, že som si už vtedy povedal, že by som chcel s&nbsp;týmto človekom niekedy spolupracovať. O&nbsp;sedem rokov sme sa poznali osobne a&nbsp;v&nbsp;roku 1983 prišiel na besedu do vysokoškolského klubu Iuridica, ktorú som tam robil. Rozkríklo sa medzi ľuďmi, že je tam Gott, a&nbsp;nakoniec tam prišlo asi šesťsto ľudí, ktorí stáli až na ulici, aby Karla videli.

Bolo to v&nbsp;čase, keď mu Miro Žbirka zobral Zlatého slávika a&nbsp;Karel mal trošku pocit, že mu odchádza vlak s&nbsp;mladou generáciou. Zrazu tam videl obrovský záujem vysokoškolákov, a&nbsp;keď sa to skončilo, povedal mi, že v&nbsp;tom budeme pokračovať. Vždy som chcel, aby som bol napríklad podpísaný pod článkami a&nbsp;rozhovormi s&nbsp;ním. A&nbsp;tak som s&nbsp;ním robil vtedy rozhovor pre slovenský časopis Populár. A&nbsp;nebudete mi to veriť, ale on mi ho dal 28-krát prerobiť. Tak som si povedal, že ak bude mať ešte raz k&nbsp;tomu nejaké pripomienky, už to naozaj balím a&nbsp;idem od toho. Spätne musím povedať, že si ma takto vychovával.

Začal som s&nbsp;ním písať články a&nbsp;rozhovory do tuzemskej a&nbsp;zahraničnej tlače –&nbsp;do nemeckých, poľských, ruských, slovenských novín a&nbsp;časopisov, a&nbsp;tak sa to vlastnecelé začalo. V&nbsp;tom čase sa nemohlo hovoriť, že má nejakého PR manažéra. A&nbsp;keď som v&nbsp;roku 1988 nastúpil do Supraphonu, rozbehla sa naša spolupráca na gramofónovom poli. Podieľal som sa na jeho 78&nbsp;tuzemských a&nbsp;nemeckých albumoch. Bol som editorom jeho CD a&nbsp;DVD kompletov a&nbsp;prehuplo sa to až do toho, že som bol aj výkonným producentom a&nbsp;dramaturgom jeho albumov aj turné. Pomáhal som mu písať úvodné slovo ku koncertom a&nbsp;v&nbsp;roku 2010 som sa stal jeho osobným tajomníkom.

Skúsme našim čitateľom priblížiť, v&nbsp;čom spočívala práca tajomníka.

Bol som Karlovi 24&nbsp;hodín k&nbsp;dispozícii, ale on to nezneužíval, že by mi volal neskoro večer alebo v&nbsp;noci. No volal mi niekoľkokrát denne, riešili sme organizáciu jeho času, termíny. Založil som mu webovú stránku, Facebook v&nbsp;niekoľkých jazykoch, riešil som jeho poštu. Býval som ešte v&nbsp;Pardubiciach, takže som odchádzal z&nbsp;Bertramky s&nbsp;veľkou taškou listov, ktoré som roztriedil. Boli tam, samozrejme, napríklad žiadosti o&nbsp;autogram. Keď sme išli napríklad na Slovensko, v&nbsp;Nitre v&nbsp;hoteli sme tri a&nbsp;pol hodiny riešili poštu od fanúšikov. Hovoril som mu: „Tu napíš Ružene.“ Samozrejme, mal som adresy, dával som to do obálok a&nbsp;rozosielal to. Sprevádzal som ho na zahraničných zájazdoch, bol som s&nbsp;ním v&nbsp;New Yorku, v&nbsp;Moskve, prešli sme západnú Európu. Na Slovensku sme boli mnohokrát. Karel mal slovenské publikum veľmi rád, vždy hovoril, že je srdečnejšie a&nbsp;vrelejšie ako to české.

Nebola to príliš veľká obeta, keď sa na to spätne pozeráte?

Nežil som svoj život. Žil som život Karla Gotta, ale keby som sa mal znova rozhodnúť, rozhodol by som sa rovnako. Bol to krásny život a&nbsp;myslím si, že sa mi profesijne už nič lepšie nepodarí. Tým, že sme takto intenzívne spolupracovali, nebol to len vzťah šéfa a&nbsp;jeho podriadeného, ale stali sa z&nbsp;nás priatelia.

Naučil ma nerobiť zo seba machra, nemachrovať. Byť pokorný k&nbsp;ľuďom. Tak ma, samozrejme, vychovali rodičia, ale on to vo mne umocnil. Tú empatiu k&nbsp;ľuďom. Karel bol človek, ktorý ma najviac ovplyvnil. Veľa som sa od neho naučil. Niekedy hovorím v&nbsp;rámci žartu, že mám dve Karlove univerzity. Na Karlovej univerzite som vyštudoval právo a&nbsp;druhá univerzita bola univerzita šoubiznisu Karla Gotta a&nbsp;z&nbsp;toho čerpám a&nbsp;budem čerpať do konca svojho života. <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/uprimny-rozhovor-s-tajomnikom-gotta-80-spomienky-na-legendu-aky-bol-skutocny-karel" target="_blank">FOTKY Z ARCHÍVU LEGENDY V GALÉRII</a>

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Ľudia ho poznali ako veľmi milého, prívetivého a&nbsp;vždy priateľského človeka. Aký bol skutočne, keď nebol v&nbsp;žiare reflektorov, keď mohol byť „obyčajným“ človekom?

Bol taký aj v&nbsp;súkromí. Bol nesmierne láskavý chlap. Ale čo nemal rád, boli zlé správy. Ja som k&nbsp;nemu prišiel ráno domov, otvoril a&nbsp;hneď povedal: „Honzo, ale dnes iba dobré správy.“ Keď intenzívne spolupracujete, samozrejme mu nemôžete vždy povedať, že sa všetko podarí. Sú tam nejaké problémy. A&nbsp;to sa vedel rozčúliť, ale nevedel sa na nikoho dlho hnevať. Ešte musím povedať dôležitú vec. Keď začal hovoriť veľmi potichu a&nbsp;naliehavo, vedel som, že je zle. Nebudem tvrdiť, že spolupráca bola bez mráčikov, to nie je žiadna spolupráca, keď vám ide o&nbsp;spoločný výsledok. Zažil som ho tak, ako ho ľudia nezažili, keď dal priechod zlej nálade. Ale poznali sme sa tak, že som sa na neho iba pozrel a&nbsp;vedel som, že to s&nbsp;ním daný deň nebude jednoduché.

Karel Gott bol a&nbsp;nepochybne vždy bude jedna z&nbsp;najväčších hviezd nielen v&nbsp;Česku, ale aj na Slovensku. Takže by mohol mať hviezdne maniere. Mal nejaké? Aké boli jeho špecifické požiadavky?

Stačilo mu naozaj málo. Bol veľmi skromný. V&nbsp;šatni muselo byť čisté umývadlo a&nbsp;uterák. Nemal špeciálne požiadavky na občerstvenie, čo mnohé, aj menšie hviezdy majú. Stačilo mu ovocie, mal rád ananás. Nemal rád údeniny v&nbsp;šatni, prekážala mu vôňa pred vystúpením. Hlavne v&nbsp;deň koncertu nejedol. Dal si maximálne kuraciu filetu, ale keď bolo po koncerte –&nbsp;a&nbsp;to sme zažívali veľmi často na Slovensku&nbsp;–, zjedol pečenú hus alebo kačku s&nbsp;lokšami. Karel miloval byť dlho do rána v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;vychutnával jedlo. Hovoril som mu, že nech už neje, že mu bude ťažko. Ale on vždy odpovedal, že telo si samo povie a&nbsp;nedá sa odolať. Ako bol nabudený z&nbsp;toho koncertu, tak priateľov bavil do rána. Mal som ho problém zahnať o&nbsp;štvrť na päť spať. Ale o&nbsp;štvrť na osem už búchal na dvere, že poďme na raňajky. Pýtal som sa ho, kde berie tú energiu, že má určite zmluvu s&nbsp;Bohom aj diablom. A&nbsp;na raňajky si objednal tiramisu alebo palacinky poliate čokoládou so šľahačkou. (Smiech.)

A&nbsp;stávalo sa pravidelne –&nbsp;a&nbsp;to som zažil nielen v&nbsp;Česku, ale aj v&nbsp;New Yorku a&nbsp;v&nbsp;Moskve či na Slovensku&nbsp;–, že keď sme prišli do hotela a&nbsp;ja som bol už vo svojej izbe, 20&nbsp;minút som si nič nevybaľoval. Obvykle v&nbsp;priebehu ôsmich až desiatich minút Karel klopal na dvere a&nbsp;hovoril, že nemôže vo svojej izbe spať, lebo tam bude ráno počuť zbíjačky. A&nbsp;tak sa išiel pozrieť z&nbsp;okna mojej izby a&nbsp;povedal: „Áno, áno, tu je to dobré.“ Takže mnohokrát to bolo tak, že on spal v&nbsp;úplne obyčajnej izbe a&nbsp;ja som spal v&nbsp;jeho rozľahlom apartmáne.

Keď ste spomínali jeho chuť do jedla, mal predsa vždy skvelú postavu. Ako si strážil výzor? Ako sa mu to podarilo, aby nepribral? Mohol jesť hocičo a&nbsp;vôbec sa na neho kilá nenalepili?

Presne tak. Ráno mal rád sladké. Spomínam si, že keď sme prichádzali k&nbsp;vám na Slovensko, dal zastaviť auto pri úplne obyčajnej kolibe. Vošli sme, sedeli tam tí štamgasti, a&nbsp;keď ho uvideli, hovorili, že si už ďalšieho panáka nedajú, lebo vidia Gotta. Karel si sadol, objednal si vaše halušky s&nbsp;bryndzou a&nbsp;so slaninkou, tie naozaj miloval aj mňa ich naučil jesť.

Musel mať obrovskú základňu najmä fanúšičiek. Ako to vnímal, tú náklonnosť ženského publika? A&nbsp;ako to vyzeralo pri jeho vystúpeniach? Hádzali mu podprsenky na pódium?

Hádzali. Poviem to takto: ktorý chlap by nemal rád priazeň žien. On bol normálny chlap z&nbsp;mäsa a&nbsp;kostí a,&nbsp;samozrejme, tešilo ho to. Bol ochotný pre fanúšičky urobiť čokoľvek. Pamätám si, že keď boli autogramiády, prišla tam za ním staršia pani a&nbsp;hovorí mu:„Pán Gott, pamätáte si, ako som za vami v&nbsp;roku 1964 prišla a&nbsp;doniesla som vám veľkú kyticu klinčekov? Mala som na sebe žlté bodkované šaty.“ On odpovedal:„Samozrejme, že si to pamätám, na to sa nedá zabudnúť.“ Ja som mu hovoril, že toto si nemôžeš pamätať. A&nbsp;onhovorí: „Jasné, že si to nepamätám, ale pre ňu to bol veľmi významný okamih jej života a&nbsp;ja jej ho nebudem kaziť.“ Na jednej strane ho to všetko tešilo, ale myslím si, že na druhej strane to bolo pre neho veľmi vyčerpávajúce.

Predpokladám, že potreboval aj oddych. Ako relaxoval a&nbsp;naberal energiu?

Rád chodil do lesa. Alebo bol doma a&nbsp;počúval hudbu v&nbsp;absolútnom pokoji. Vedel odpočívať, ale nie veľmi dlho. Raz odišiel na tri týždne na dovolenku k&nbsp;moru a&nbsp;myslel si, že sa tam zblázni. Zrazu nemal čo robiť a&nbsp;po týždni sa vrátil. Veľakrát som mu hovoril, že by mal zvoľniť, že to nemá zapotreby. A&nbsp;on odpovedal: „Mám. Zvoľním, spadne remeň a&nbsp;už sa mi ho nemusí podariť nahodiť.“

Cítil asi zodpovednosť voči svojim fanúšikom…

Samozrejme. V&nbsp;mnohých veciach bol veľmi nepraktický a&nbsp;to som ja tiež. Napríklad v&nbsp;porovnaní s&nbsp;našou kamarátkou Helenou Vondráčkovou. Keď nastali nejaké zlé správy, s Karlom sme sa v&nbsp;prvom momente zrútili a&nbsp;začali sme byť niekedy až hysterickí. Helena nie. Keď to nastane, zmobilizuje všetky sily a&nbsp;ten problém začne okamžite riešiť. To sme my nevedeli.

Bolo niečo, čím vás dokázal vyviesť z&nbsp;miery či dokonca rozčúliť?

Jasné, že áno. Mnohokrát rozdával na seba telefón, a&nbsp;keď mu ľudia volali, nevedel povedať nie. Tým ma najviac hneval. Niekto mu zavolal a&nbsp;on sľúbil modré z&nbsp;neba.Nastala situácia, že sa niekde sľúbil, ale ja som im potom musel vysvetliť, že v&nbsp;tom termíne budeme na inom mieste a&nbsp;to je už dávno dohodnuté a&nbsp;zmluva podpísaná. Bol som teda ten zlý. Ale každý máme svoje muchy. Tým, že nedokázal povedať nie, veľmi si komplikoval život.

Spomenuli ste, že sa z&nbsp;vás stali priatelia. Bol ten typ človeka, ktorý sa zdôveroval so svojimi radosťami, ale aj starosťami? Boli ste jeho bútľavou vŕbou?

Samozrejme, že som bol. Ale keď bol nejaký veľký problém, nasadol do auta ku mne a&nbsp;k&nbsp;vodičovi Oldovi Havránkovi a&nbsp;začal rozprávať: „Chalani, mám jedného známeho a&nbsp;tomu sa stala taká vec. Čo si o&nbsp;tom myslíte?“ My sme mu povedali svoj názor a&nbsp;potom sme párkrát zistili, že nám nehovoril o&nbsp;známom, ale o&nbsp;sebe. Rozumiete, keď s&nbsp;ním trávite toľko času, tou vŕbou sa chtiac-nechtiac stanete. Boli sme prepojení.

Vaše cesty sa rozišli v&nbsp;roku 2015. Hovorili ste, že tam padli aj veľmi škaredé slová. Predpokladám, že to nebudete konkretizovať, ale mrzí vás to dodnes?

Koho by to nemrzelo. To je jasné. Pravda je taká, že od roku 2013 som sa cítil vyhorený. Uvažoval som o&nbsp;ukončení spolupráce. A&nbsp;celkom otvorene priznávam, že sme si nepadli do oka s&nbsp;jeho manželkou Ivanou. Od chvíle, keď sme sa zoznámili, som vedel, že s&nbsp;ňou napríklad na dovolenku nepôjdem. Nebolo to úplne jednoduché. A&nbsp;v&nbsp;roku 2014 som mal50&nbsp;rokov a&nbsp;moja mama nešťastne spadla a&nbsp;úplne ochrnula. Každý deň som za ňou chodil do nemocnice. Vedel som, že v&nbsp;tom čase bude s&nbsp;Karlom moje posledné turné. Hovoril som to aj kamarátom a&nbsp;nikto mi to neveril. A&nbsp;keď prišiel rok 2015, išiel som za Hankou Zagorovou, všetko som jej povedal a&nbsp;ona mi odpovedala: „Ak sa ti uľaví, tak to urob. Si šikovný chlap, nestratíš sa.“ Takže som tú výpoveď dal. Jasné, že ma to mrzelo, ale aj sa mi uľavilo.

Ak to dobre chápem, k&nbsp;tomu skutočnému uvedomeniu, že treba ísť vlastnou cestou, vám „pomohol“ zlý vzťah s&nbsp;jeho manželkou Ivanou.

Celý život som Karla vnímal tak, že v&nbsp;prvom rade mu záleží na publiku a&nbsp;medzinárodnej kariére. A&nbsp;nejako som si neuvedomoval, že zrazu je tam o&nbsp;mnoho rokov mladšia žena, dve malé deti a&nbsp;že sa jeho priority mohli zmeniť. Samozrejme, keď dochádzalo k&nbsp;určitým trecím plochám, možno som povedal veci, ktoré by som dnes určite nepovedal. Ale stalo sa a&nbsp;život išiel ďalej. Začal som spolupracovať s&nbsp;inými spevákmi. Už popri práci pre Karla som pracoval aj pre iných a&nbsp;on s&nbsp;tým súhlasil. Takže vo chvíli, keď sme spolu skončili, som mal vybudovanú dobrú povesť a&nbsp;nadviazal som na to. A&nbsp;tak je to dodnes. Tento rok som urobil dvojcédečko s&nbsp;Helenou Vondráčkovou, vianočný album Leony Machálkovej a&nbsp;v&nbsp;tom využívam všetko, čo som sa od Karla naučil.

Aký bol váš kontakt po skončení spolupráce? Ozvali ste sa navzájom?

Keď ochorel, boli sme v&nbsp;kontakte zriedka. Napríklad mi volal, že už nemá silu a&nbsp;čas zisťovať, aké vyšli zaujímavé CD. Povedal som mu, nech sa o&nbsp;to nestará. Išiel som, kúpil som mu ich a&nbsp;poslal doporučenou poštou domov. Samozrejme, že ten kontakt nebol taký intenzívny.

Bolo to v&nbsp;roku 2018 v&nbsp;Prahe. Ja som vtedy robil Martinovi Chodúrovi manažéra a&nbsp;spolu s&nbsp;ním a&nbsp;ďalšími umelcami tam Karel na „Staromáku“ spieval hymnu. A&nbsp;keď dospievali, v&nbsp;zákulisí mu dal Martin svoje vianočné CD. Vtedy Karel prišiel, objal ma a&nbsp;povedal: „Martin, dúfam, že ti tam Honza vybral také krásne veci, ako vyberal mne.“ To bolo naposledy, čo sme sa videli zoči-voči. To už bol chorý. Hovoril som si vtedy, že pokiaľ je toto naše posledné stretnutie, tak bolo pekné. Potom sme už boli až do jeho smrti v&nbsp;telefonickom kontakte.

V&nbsp;auguste v&nbsp;roku 2019 mi náš kamarát zavolal, že Karel je už na tom veľmi zle a&nbsp;že na mňa veľmi rád spomína, že mu mám napísať. Napísal som teda SMS a&nbsp;v&nbsp;priebehu piatich minút mi odpísala Ivana, že to Karlovi urobilo veľkú radosť a&nbsp;že ma v&nbsp;nedeľu pozývajú na čaj. Ale ráno som sa prebudil a&nbsp;mal som hroznú virózu. Dostal som antibiotiká, nemohol som ísť za ním, aby som ho nenakazil. Keď som opäť išiel k&nbsp;lekárke, lebo choroba neustupovala, zvonil mi telefón a&nbsp;bola to Ivana. Dala mi ho k&nbsp;telefónu. Karel mi takým slabučkým hlasom povedal, že na mňa čaká, že kde som. Vysvetlil som mu, že som chorý, že nemôžem prísť. Sľúbil som, že hneď ako sa uzdravím, prídem. Hovoril som mu: „Kájo, drž sa.“ Úplne mi zviera hrdlo, keď o&nbsp;tom hovorím… A&nbsp;posledné, čo som od neho počul, bolo: „Honzo, ja sa držím len tak‑tak slúchadla.“ Keď som potom Ivane napísal, že už môžem prísť, odpísala mi, že teraz má antibiotiká Karel. Hovorili sme teda spolu vo štvrtok a&nbsp;on v&nbsp;utorok zomrel. Nestihli sme sa rozlúčiť.

Napísali ste mu však list práve počas dní, keď ste zápasili s&nbsp;virózou. Čo v&nbsp;ňom bolo?

Poďakovanie za všetko, čo mi dal. Keď som list písal, plakal som.

Máte informáciu, či mu ho manželka stihla prečítať?

Je niečo, čo by ste mu chceli odkázať do neba?

Že mu ďakujem za tie krásne roky, za ten krásny život. Za to, čo ma naučil. Vždy ho budem mať pod kožou. Mal som ho rád celý život a&nbsp;budem ho mať rád do konca svojich dní.

Vraj ste mu dali sľub, že o&nbsp;ňom nikdy nenapíšete knihu. Napriek tomu nedávno vyšla kniha Příbehy skryté za písněmi Karla Gotta, ktorej ste spoluautorom. Vedel o&nbsp;tomto zámere?

Sľúbil som mu, že nebudem písať náš príbeh. Pretože keby to bol pravdivý príbeh, nebolo by tam všetko zaliate slnkom. Ale minulý rok pred Vianocami mi Míša Remešová, ktorá so mnou túto knihu napísala, zavolala, pretože kúpila synovcom knižku o&nbsp;príbehoch piesní Beatles. A&nbsp;povedala mi, že predsa toto ešte o&nbsp;Karlovi nevzniklo, pusťme sa do toho... A&nbsp;skutočne sme sa do toho pustili.

Čo v&nbsp;nej fanúšikovia a&nbsp;fanúšičky nájdu?

Sú tam príbehy 55&nbsp;piesní Karla Gotta. Napríklad knižka poodkrýva zákulisie zahraničných piesní, ktoré Karel prevzal do repertoáru. Takže táto kniha nie je iba pre jeho fanúšikov, ale je to aj pre všetkých priaznivcov populárnej hudby. Sú tam paralely zo života Karla Gotta a&nbsp;Elvisa Presleyho alebo Franka Sinatru. Ak hovorím o&nbsp;tej slovenskej strane, je tam veľa o&nbsp;jeho priateľstve s&nbsp;Petrom Dvorským, Paľom Haberom. Sú tampríbehy o&nbsp;tom, ako objavil, že jeho piesne žijú svojím životom neustále a&nbsp;že ich pozná aj mladá generácia. Myslím si, že je to veľmi pestré. Sú tam aj zážitky z&nbsp;Moskvy, z&nbsp;New Yorku, zo Slovenska, zo západnej Európy.

Takže sa majú ľudia na čo tešiť. A&nbsp;čo myslíte, čo by na túto knihu povedal samotný Karel?

Myslím si, že by z&nbsp;nej mal radosť. A&nbsp;jediné, čo by na to povedal, by bolo, že toto určite nečakal.<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/uprimny-rozhovor-s-tajomnikom-gotta-80-spomienky-na-legendu-aky-bol-skutocny-karel" target="_blank"> FOTKY Z ARCHÍVU LEGENDY V GALÉRII</a>

Úprimný rozhovor s tajomníkom GOTTA (†80): Spomienky na legendu! Aký bol skutočný Karel?

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Úprimný rozhovor s tajomníkom GOTTA (†80): Spomienky na legendu! Aký bol skutočný Karel?

Roman Wesserle

Súvisiace články

SCHINDLEROVÁ o svojej bolesti: Žiarlivosť a násilie v manželstve! Silný odkaz všetkým ženám

Medicínsky zázrak: OTTO WEITER je živým dôkazom, že človek môže zvrátiť svoj zdravotný stav

Sagvan TOFI mal okrúhle narodeniny: Prečo neoslavuje a dokonca by ani vlastnú svadbu neprežil?

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás