Jana Homolová

Začnem najskôr trošku osobnejšie, pretože ako sa hovorí, cudzie deti rastú rýchlejšie než vlastné a&nbsp;takto som prostredníctvom sociálnych sietí zistila, že vy už doma máte veľkú slečnu. Čo ju baví? Bude z&nbsp;nej umelkyňa?

Maruška stále spieva. Musím sa priznať, že v&nbsp;tomto smere mi pripomína mňa samu, keď som bola malá. Dokonca už začala rýmovať, na čo som veľmi pyšná, lebo donedávna vôbec nechápala rým. Už v&nbsp;šiestich rokoch napísala svoju prvú pesničku. Volala sa Rybičky, vtedy ju hrala na klavíri, ja som si ju tajne natočila na mobil a&nbsp;dodnes to mám uložené. Baví ju aj tanec, chodí nastreet dance. Zatiaľ speváčkou byť nechce. No zahrala si už vo filme. Vybrali ju prostredníctvom kastingu, pretože navštevuje dramatický krúžok. Naozaj nie je hanblivý typ. Je zvyknutá na ľudí, veď so mnou bola prvýkrát na koncertnom turné, keď mala len štyri mesiace. Oslávila už jedenáste narodeniny, stále je však dosť detská, i&nbsp;keď jej telo je už v&nbsp;puberte. Napriek tomu sa stále rada zahrá s&nbsp;bábikami. Neberiem jej to, nech si detstvo užije, nič v&nbsp;živote jej neutečie. A&nbsp;je aj dosť citlivá po mne. Občas by som si priala, aby bola do tohto dnešného sveta trošku drzejšia. Na tom ešte zapracujeme. (Smiech.)

Keby sa Maruška rozhodla v&nbsp;budúcnosti pre svet šoubiznisu a&nbsp;chcela by účinkovať napríklad v&nbsp;šou Česko Slovensko má talent, dovolili by ste jej to?

Možno by som pred pár rokmi povedala niečo iné, ale nedávno som čítala veľmi pekný článok, kde niekto, naozaj si nepamätám kto, vyslovil krásnu myšlienku, a&nbsp;to že naše deti sme dostali ako dar, aby sme ich pripravili na život, ale ten život je ich a&nbsp;my sa im doň nemáme pliesť. A&nbsp;takisto ešte niekto napísal, že deti sú ako šíp a&nbsp;našou úlohou je byť lukom, ktorý tento šíp správne nasmeruje. Aby nenaletel niekomu do lesa, aby nemal pred sebou prekážky, ale pekne hladko preletel životom do veľkej diaľky. My sme s&nbsp;manželom obaja vysvetľujúci rodičia, samozrejme, obyčajne aj kričíme, teda najmä ja. (Smiech.) No vždy sa dcére snažíme pri rozhodovaní pomôcť. Ak teda bude niečo podobné chcieť v&nbsp;budúcnosti skúsiť, nebudeme jej v&nbsp;tom brániť. Okrem toho stále nie je isté, či sa na umeleckú cestu vydá, lebo ju okrem hudby, tanca a&nbsp;divadla baví aj mnoho iných vecí. Napríklad nedávno o&nbsp;sebe vyhlásila, že chce byť astrobiologička, takže uvidíme. (Smiech.)

O&nbsp;veku ženy sa síce nemá hovoriť, ale vy ste tento rok oslávili okrúhle narodeniny. Nedá mi neopýtať sa, ako to robíte, lebo vyzeráte fantasticky.

(Smiech.) Ďakujem pekne, ale na toto nemám konkrétnu odpoveď. Asi je to genetika. Ťažko však povedať, lebo mamička mi zomrela, keď mala 45&nbsp;rokov. Neviem, ako by vyzerala ako päťdesiatnička, myslím si však, že určite dobre. Nedávno mi niekto povedal, že buď „ksicht“, alebo postava… (Smiech.) Totiž keď je niekto veľmi štíhly, má na tvári jednoznačne viac vrások, ale ak je človek trošku „špekatý“, vrások je menej. Ja som nikdy nebola „vychrtlina“, takže si myslím, že asi aj to bude ten fígeľ. A&nbsp;ďalšia vec: určite ma drží v&nbsp;kondícii moja práca, teda najmä hudba, lebo keď veľa pracujem, nemám čas na odpočinok.

Vstávam 6.30, urobím raňajky, desiatu, odveziem dcéru do školy, vrátim sa domov, idem von so psom do 8.30, urobím si kávu a&nbsp;po deviatej vyrážam do rádia, pretože každý pracovný deň vysielam medzi desiatou a&nbsp;jedenástou hodinou. Domov sa vraciam okolo pol dvanástej, vtedy asi pol hodiny prokrastinujem, to sa priznávam. (Smiech.) Dám si druhú kávu alebo na dvadsať minút zaspím, čo mi vždy pomôže, lebo sa prebudím čerstvá ako rybička a&nbsp;pokračujem ďalej. Následne idem do kancelárie, robím na projektoch, ktoré mám, a&nbsp;keď nič nemám, vždy si niečo vymyslím. Nemám voľno ani cez víkendy, lebo vtedy koncertujem, prípadne niečo nakrúcam.&nbsp; V&nbsp;tomto smere si beriem príklad od svojho otca, ktorý tento rok oslávil 82.&nbsp;narodeniny. Je to nesmierne činorodý človek –&nbsp;strašný pubertiak. (Smiech.) Skrátka sa nezastaví. Čo je však pozoruhodné, je na tom výborne aj z&nbsp;mentálnej stránky. Nedávno sa mi napríklad stalo, že mi na chalupe v&nbsp;záhrade uviazla robotická kosačka. A&nbsp;keďže otec je môj sused, volal mi, že ju opraví, len ju musí pripojiť na wi--fi a&nbsp;potrebuje na to heslo. Ostala som v&nbsp;šoku s&nbsp;otvorenými ústami, lebo presne vedel, čo robiť. Ja sama by som tú kosačku nespojazdnila, lebo ten systém v&nbsp;nej je dosť zložitý. On to však bez problémov nastavil. Neskutočné! FOTKY Z OSLAVY DCÉRY, KDE BOL AJ SLÁVNY DEDKO V GALÉRII nižšie

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Obdivuhodné je, že aj v&nbsp;tomto veku stále koncertuje.

Keď sa ho opýtam, tak mi povie: „Dnes idem do Ostravy, zajtra koncertujem v&nbsp;Plzni…“ A&nbsp;takto je stále v&nbsp;jednom kole. Našťastie už má vlastného vodiča. Nechcela by som, aby si to všetko odšoféroval sám, pretože odohrá sto koncertov ročne, čo sú tisícky najazdených kilometrov.

Vtipné je, že sa vždy sťažuje, aký je unavený. Na to mu poviem: „Tak pracuj menej.“ A&nbsp;jeho odpoveď znie: „To by som zomrel.“ A&nbsp;ja mu to verím, pretože v&nbsp;čase kovidu, keď sme nemohli nič, sa z&nbsp;neho za ten čas stal nevrlý dedko, ale keď sa opäť všetko otvorilo, začalo sa koncertovať, opäť ožil a&nbsp;omladol minimálne o&nbsp;desať rokov. Zároveň si myslím, že ho omladzujú aj jeho malé deti, moji najmladší súrodenci.

Nedávno o&nbsp;ňom vyšiel dokumentárny film Django. Natočila ho Olga Malířová Špátová, ktorá točila dokument aj o&nbsp;Karlovi Gottovi. Videli ste ho?

Boli sme v&nbsp;kine na premiére a&nbsp;neskutočne sme sa na ňom nasmiali. Hlavne na záberoch z&nbsp;domácnosti a&nbsp;na tom ich zverinci, ktorý doma majú. Tam sú dva psy, mačka, papagáj, korytnačka, potkan. To je neuveriteľné, lebo tam nikdy nie je pokoj a&nbsp;stále niekto alebo niečo škrieka. (Smiech.)

Váš otec na margo tohto dokumentu, keď sa ho novinári pýtali, čo bude s&nbsp;Olympicom, keď sa rozhodne odísť do dôchodku, otvorene povedal, že Olympic zanikne spolu s&nbsp;ním.

Áno je to tak, ale musím povedať, že mne sa veľmi páči, ako robí svoju kariéru. Mnoho ľudí mu síce hovorí, že veľmi veľa koncertuje, aby hral menej za viac peňazí, ale on sa ich vždy pýta: „Ale čo by som potom robil?“ Dokonca mu núkali O2 arénu, ale podmienkou bolo, aby aspoň rok ni­kde nevystupoval. Lenže otec hráva každú chvíľu niekde, takže ľudia nemajú dôvod kupovať si lístky do O2 arény, lebo vedia, že o&nbsp;mesiac alebo dva príde hrať do ich mesta. Preto nevidí v&nbsp;koncerte v&nbsp;O2 aréne zmysel. Nechce rok čakať, kým sa stretne s&nbsp;fanúšikmi. To sa mi na ňom páči.

A&nbsp;v&nbsp;tejto súvislosti poviem ešte jednu vec, ktorá ma nedávno nahnevala, pretože niekto o&nbsp;ňom napísal, že je veľmi na peniaze. Bol to komentár človeka, ktorý ho údajne osobne pozná. Na to môžem povedať len to, že dotyčný môjho otca absolútne nepozná, pretože otcovi sú peniaze ukradnuté. Samozrejme, má ešte záväzky voči dvom malých deťom, ktoré nepracujú, a&nbsp;chce ich za­opatriť, ale kedykoľvek bez rečí, keby sme my deti potrebovali, pomôže aj nám pomohol. Viem o&nbsp;tom, že hrá aj za naozaj málo peňazí a&nbsp;často sa stáva, že ak niekam príde sám ako hosť, urobí tam koncert aj zadarmo. Ľudia si to vypýtajú a&nbsp;on nepovie nie, lebo jemu to robí radosť. On hudbu skrátka potrebuje na život. Pre neho je vystupovanie ako benzín pre auto. Viem, že musí mať v&nbsp;ruke gitaru aspoň hodinu denne. Má vášeň pre to, čo robí. Myslím, že robiť svoju prácu s&nbsp;radosťou a&nbsp;vášňou je korením úspechu. A&nbsp;nezáleží na tom, či ste spevák, kaderník alebo opravár áut. (Úsmev.) FOTKY Z OSLAVY DCÉRY, KDE BOL AJ SLÁVNY DEDKO V GALÉRII nižšie

Vášeň by mala byť aj ingredienciou všetkých súťažiacich, ktorí sa snažia uspieť v&nbsp;šou Česko Slovensko má talent. Vy ste s&nbsp;touto šou spojená dlhé roky. Medzi vami porotcami sa vytvorili pekné kamarátske vzťahy. Čím je tento projekt pre vás taký výnimočný?

Mám za sebou už niekoľko podobných projektov, ale všetky tieto relácie sa zvyčajne natáčali na etapy. Najskôr jeden-dva dni niekde, potom pauza, následne sa opäť niečo točilo, ale „talent“ je pre mňa vždy čas posledných štrnásť dní v&nbsp;júni (okrem obdobia kovidu), keď sa naša česká posádka presťahuje do Bratislavy, spíme vždy v&nbsp;rovnakom hoteli a&nbsp;je to veľmi príjemné. Vždy po natáčaní, aj keď sme veľmi unavení, sa stretneme pred naším hotelom a&nbsp;rozprávame sa, smejeme sa, ideme niekam do baru a&nbsp;napriek tomu, že sa celý rok nevidíme, vždy nadviažeme tam, kde sme pred rokom skončili. Stále si máme čo povedať, navyše posledné roky sme sa rozšírili o&nbsp;hosťujúcich porotcov, čo je úžasné. Môžeme tak spoznať nových ľudí.

Stretávate sa aj so slovenskou porotcovskou časťou z&nbsp;Česko Slovensko má talent?

Určite. Vždy za nami príde Jaro, občas aj Diana, ktorá sa však nie vždy môže zdržať, lebo má buď predstavenie, alebo odchádza za synom, čomu absolútne rozumiem. Ale vo všeobecnosti sme všetci takto spolu a&nbsp;je to veľmi pekné. Pre nás z&nbsp;Česka je to špe­ciálne aj preto, že sa sem na tie dva týždne presťahujeme, sme tu bez detí, čo je pre mňa veľká zmena, v&nbsp;podstate je to taká dovolenka, lebo nemusím ráno vstávať, robiť desiatu a&nbsp;voziť dcéru na krúžky. Na tie dva týždne sa cítim slobodná ako kedysi.

Navyše sa mi páči, že tu mám k&nbsp;dispozícii svoj tím. Maskéra Pavlíka, ktorý ma krásne nalíči, hairstylistka Adélka mi zas urobí vlasy a&nbsp;takto pripravenú ma odvezú na natáčanie. Toto je servis, ktorý by som dopriala každej žene. Na druhej strane chcem povedať, že táto práca je, hoci to na prvý pohľad nevyzerá, náročná. Pracujeme asi od deviatej ráno do druhej hodiny v&nbsp;noci a&nbsp;celý čas v&nbsp;podstate „prekecáme“. Musíme byť stále sústredení, usmiati, aby sme podali čo najlepší výkon. Ale ako som už povedala, je len štrnásť dní do roka, ktoré sú takéto špeciálne.

Ste s&nbsp;ostatnými porotcami v&nbsp;kontakte aj v&nbsp;priebehu roka?

Záleží na tom, čo sa nám v&nbsp;živote deje alebo čo riešime. Napríklad keď narazím na nejakú dobrú knihu, napíšem Jarovi a&nbsp;pýtam sa na jeho názor. Môj manžel je fanúšik rovnakého futbalového tímu ako Kubo Prachař, takže sa občas stretneme na zápase alebo si píšeme v&nbsp;tejto súvislosti. Je to rôzne. Dokonca máme spoločný čet, kde si často píšeme rôzne odporúčania. Ja som napríklad nedávno chcela vedieť, aká je v&nbsp;Bratislave dobrá reštaurácia, a&nbsp;radil mi práve Jaro. (Úsmev.)

Máte informácie o&nbsp;ľuďoch, ktorí Česko Slovensko má talent vyhrali? Viete, ako naložili so svojou kariérou?

S&nbsp;niektorými, ak ide o&nbsp;spevákov, sa občas stretneme na spoločných akciách, čo ma vždy veľmi poteší, pretože viem, že daný človek sa uchytil a&nbsp;darí sa mu. Dôležité je, aby išli za svojimi snami a&nbsp;nezaspali na vavrínoch. To je niekedy ťažké. Keď pred pár rokmi vyhrala speváčka Margaréta Ondrejková, v&nbsp;Česku sa o&nbsp;nej, bohužiaľ, doteraz nevie. Okolo týchto mladých ľudí sa totiž väčšinou začnú motať manažéri, ktorí len chcú zarobiť na chvíľkovej sláve týchto umelcov. Oni sú mladučkí, nemajú skúsenosti, podľahnú rýchlym peniazom a&nbsp;planým sľubom a&nbsp;väčšinou končia v&nbsp;zabudnutí. My ako porotcovia sme tu na to, aby sme na nich upriamili svetlá reflektorov, vzbudili okolo nich pozornosť, a&nbsp;to, čo s&nbsp;tým urobia po skončení súťaže, je len a&nbsp;len v&nbsp;ich rukách. Mrzí ma to, pretože veľakrát ide o&nbsp;mimoriadne talentovaných ľudí, ale ja im v&nbsp;tomto smere neviem pomôcť. Nemám nahrávaciu spoločnosť. Môžem im aspoň takto poradiť. A&nbsp;všetkým mladým umelcom odporúčam, aby si uvedomili, že dnes už nestačí len dobre spievať. Veľmi dôležité je začať písať vlastné piesne. Myslím, že skladbu vie dať dokopy každý. Všetci, čo sme vychodili základnú školu, poznáme rým, a&nbsp;každý z&nbsp;nás prechádza svojimi starosťami, radosťami, rieši prvé lásky, sklamania. Tých tém a&nbsp;možností, o&nbsp;ktorých mladí ľudia premýšľajú, je mnoho, žiada si to len odvahu začať. Zároveň si dnes môžete poskladať melódiu v&nbsp;rôznych programoch a&nbsp;vyrobiť si vlastnú demonahrávku. Dôležité je byť osobitý, nekopírovať, nesnažiť sa podobať na niekoho iného. Byť sám sebou. To sa dnes cení najviac. A&nbsp;ak chce niekto živú kapelu, nech sa porozhliada okolo seba a&nbsp;opýta sa. Aj ja som začínala tak, že som si najskôr našla gitaristu, potom basgitaristu a&nbsp;potom sme si spoločne našli bubeníka. Následne sme sa zatvorili do skúšobne, písali sme pesničky a&nbsp;skúšali. Dnešná doba je však podstatne jednoduchšia, no netreba čakať, že za vami niekto príde a&nbsp;dá vám všetko na podnose. Tak to nefunguje. Treba začať hrať, najskôr malé koncerty so svojimi pesničkami, potom väčšie a&nbsp;väčšie, naberať si publikum. Speváka z&nbsp;vás neurobia coververzie hitov, ktoré zaspievate na plejbek v&nbsp;nákupnom centre… Lenže to zväčša po skončení talentových súťaží niektorí manažéri od svojich klientov chcú.

Aj vo vašom prípade sa úspech s&nbsp;kapelou Die Happy dostavil postupne.

Áno, celých šesť rokov sme koncertovali, skladali pesničky a&nbsp;nahrávky sme posielali veľkým vydavateľstvám. Hlavne sme sa snažili veľa hrať. Dokonca sa priznám, že prvých päť rokov sme všade hrali skoro zadarmo, respektíve honorár nám pokryl náklady na benzín a&nbsp;pizzu. Všetci v&nbsp;kapele sme, samozrejme, museli popri hudobnej kariére mať aj ďalšiu prácu. Napríklad ja som upratovala, umývala riad na rôznych eventoch. Chlapci pracovali ako bezpečnostní pracovníci na koncertoch a&nbsp;takto to bolo niekoľko rokov. Pamätám si, že som v&nbsp;Nemecku mala dlhy, ktoré som potom, keď sme začali konečne zarábať, okamžite splatila. Bolo to ťažké obdobie, ale skvelé. Rada naň spomínam, lebo nás všetkých veľmi bavilo a&nbsp;posunulo.

A&nbsp;čo manažér? Kedy sa okolo vás začal točiť?

Asi rok pred tým, ako sme podpísali veľkú zmluvu s&nbsp;vydavateľstvom. Objavil nás na jednom koncerte, kam sa prišiel pozrieť. Pôvodne ho zaujímala úplne iná kapela, ale zapáčili sme sa mu my. A&nbsp;vďaka tomu sa to v&nbsp;podstate všetko rozbehlo. Bol to manažér, ktorý nečakal len na telefóne, ale stále niečo vymýšľal, chodil s&nbsp;nami po koncertoch, vytváral nám kontakty v&nbsp;rámci šoubiznisu. Ak po niečom veľmi túžite, treba zaťať zuby, tvrdo na sebe pracovať a&nbsp;úspech sa dostaví. Bez práce naozaj nie sú koláče. (Smiech.) FOTKY Z OSLAVY DCÉRY, KDE BOL AJ SLÁVNY DEDKO V GALÉRII nižšie

Úprimná spoveď JANDOVEJ: O materstve, kariére aj o porotcovaní v šou Česko Slovensko má talent

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Úprimná spoveď JANDOVEJ: O materstve, kariére aj o porotcovaní v šou Česko Slovensko má talent

Jana Homolová

Súvisiace články

Pilot Viktor VINCZE sa počas letu prihovoril pasažierom: Sám nemôže uveriť, čo im povedal!

POCISKOVÁ zverejnila detailné FOTO svojej dcérky: Krásna! Nebudete sa vedieť vynadívať

BRUCHALA posiela exkolegyni ŠIMKOVIČOVEJ drsný odkaz: Uff, toto ministerka kultúry nerozdýcha

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás