Váš otec údajne stvárnil až 1 100 televíznych postáv rozličných žánrov. V čom si ho aj teraz rád pozriete?

Televíziu sledujem málo, skôr sa rád dovzdelávam veci prostredníctvom dokumentov, ale občas sa stane, že si niečo zapnem a najmä počas sviatkov ho zazriem v nejakej inscenácii alebo filme, či programe. Občas je to aj niečo, v čom som ho ešte nevidel, a vtedy sa ním nechám rád príjemne prekvapiť. (Úsmev.)

Zo známych relácií ho mám rád v Ktosi je za dverami s Lasicom (†81) a Satinským (†61). Zo starých slovenských filmov si rád pozriem Medenú vežu, v ktorej hral, lebo takéto filmy mi jednak pripomínajú nakrúcanie, ktoré som ako dieťa absolvoval a vôbec som si neuvedomoval, čoho som bol súčasťou. A spätne, keď vidím takéto staré slovenské filmy, vždy sú pre mňa ako pre hudobníka zaujímavé napríklad aj z hudobnej stránky. Obdivujem prácu hudobného skladateľa Svetozára Stračinu (†55), ktorý bol fantastický. Jeho hudba je pre mňa doslova symbolom Slovenska môjho detstva. A mimoriadne rád mám aj český film Adéla ještě nevečeřela, v ktorom otec hral, lebo ten sa vydaril ako celok z každej stránky.

Už ste spomenuli, že ste ešte ako dieťa mali možnosť stretávať sa s otcovými kolegami, teda s veľkými menami našej hereckej scény. Neskôr ste s nimi boli v kontakte, lebo ste prevádzkovali bufet na Malej scéne. Ako ste sa k tomu dostali?

Vzniklo to náhodou. Bývalý prevádzkovateľ odtiaľ odchádzal a rodičia sa ma opýtali, či by som nemal záujem prevziať to po ňom.

Knižka, ktorú ste vydali k svojej päťdesiatke, má názov S chuťou sme jedli a s chuťou žili… Spomínate v nej, že v tomto bufete ste usporiadali oslavu otcovej šesťdesiatky.

Na to rád spomínam, lebo to bola celkom výzva. Podľa otcových odhadov sme čakali šesťdesiat hostí, ale pre istotu sme si dali námahu spočítať ich ešte pred samotnou oslavou a bolo ich stodvadsať. (Smiech.) Bufet nemal veľké kapacity, ale podarilo sa nám to urobiť, myslím, naozaj veľkolepo.

Tento rok si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny vášho otca. Ak by bolo všetko inak a bol by ešte medzi nami, tiež by sa pri tejto príležitosti konala podobná oslava?

Ak by mal záujem, tak by som mu ju veľmi rád vymyslel a zorganizoval. Mám výborného kamaráta, ktorého v mojej knižke spomínam. On mi pomáhal aj s otcovou šesťdesiatkou, lebo je profík na katering. Spolu s ním by sme určite niečo vymysleli. Musím však na adresu môjho otca ešte povedať, že on nebol nikdy náročný. Rád sa dobre najedol, ale nepotrpel si na nič špeciálne. Keď ste mu urobili dobrý segedínsky guláš alebo bolonské špagety, potešil sa, dobre sa najedol, respektíve nahltal, lebo my v rodine jeme rýchlejším spôsobom (ale jedlo stále dokážeme vychutnať), a šiel robiť ďalej, čo bolo treba. On si nepotrpel na žiadny luxus. Bol vždy pri zemi. To je asi spojené s jeho detstvom. Narodil sa ešte počas vojny a s mamou a súrodencami sa museli kadejako pretĺkať. On naozaj nikdy nič exkluzívne neočakával.

A keď sme pri jeho osemdesiatke, tak musím spomenúť, že celý tento rok je plný okrúhlin. Osemdesiatky by sa dožil otec. Kapela Belasí, s ktorou hrávam, vznikla v roku 1982 a má štyridsať rokov. Rok 1982 je zároveň rokom, keď som začal študovať na gymnáziu a budeme mať začiatkom leta so spolužiakmi stretávku. V roku 1992 som zas ja začal s Belasími koncertovať, čiže pre mňa to je s nimi tridsať rokov na hudobnej scéne. S priateľkou budem mať tento rok pätnáste výročie, aj ona sama oslávi na začiatku apríla okrúhliny, len nepoviem koľko, lebo u žien sa to vraj nepatrí. (Smiech.) Aj moja dcéra Ema, otcova vnučka, bude mať tento rok dvadsať rokov. A ak sa ja dožijem konca roka, budem mať polokrúhliny päťdesiatpäť rokov. (Smiech.)

Už ste to naznačili, ale o vašom otcovi bolo všeobecne známe, že to bol skromný človek, v podstate neporovnateľný s dnešnými hercami.

Kedysi boli herci umelcami, dnes sú to už celebrity a to je rozdiel. (Smiech.) Ale je pravda, že on bol nielen skromný, ale aj šetrný. Mama napríklad spomínala, že keď išiel na zájazd do Poľska, zobral si so sebou sto korún a vrátil sa s päťsto korunami. Neviem, či ušetril na diétach, ale on bol naozaj nenáročný. Samozrejme, rád si zariadil svoju dielničku, venoval sa veciam, ktoré ho bavili, ale nezakladal si na majetkoch. Nepotreboval vilu s bazénom a podobne. Užíval si to, čo mal rád. A netúžil po žiadnom pozlátku. Mal rád manuálnu prácu, svoju dielňu a najmä ho bavila stolárčina. Raz, keď sme sa spolu rozprávali, povedal mi, že keby sa ešte raz narodil, chcel by byť stolárom. Veľmi ho bavilo pracovať s drevom.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...