Úprimná spoveď Dočolomanského syna: Vzácne spomienky na otca aj zdedená neresť!

Úprimná spoveď Dočolomanského syna: Akú neresť zdedil po slávnom otcovi? 

Úprimná spoveď Dočolomanského syna: Vzácne spomienky na otca! 

Jana Homolová

Ako si spomínate na otcovu výchovu? Bol veľký zabávač, ale v&nbsp;súkromí sa možno prejavoval inak. Bol občas prísny a&nbsp;mali ste pred ním rešpekt?

Vo vzťahu otec a&nbsp;syn bol vždy veľmi férový. Bola s&nbsp;ním zábava, pokiaľ som niečo nevyviedol. A&nbsp;ak som aj niečo vyviedol, tak som občas dostal zaucho. (Smiech.) Samozrejme, vôbec mi to neuškodilo a&nbsp;zároveň bolo vždy odôvodnené, prečo som si to zaslúžil. Obaja rodičia sa snažili na mňa aj na sestru pôsobiť skôr psychologicky, cez rozhovory, ale toto som ja nemal až tak rád. Viete, jedna facka prebehne rýchlo, ale celé dni rozoberania konkrétneho problému a&nbsp;ako z&nbsp;neho von, to bolo pre mňa vždy veľmi zdĺhavé a&nbsp;únavné. (Smiech.) 

Čiže, aj keď boli na mňa občas obaja rodičia prísni, vždy mi bolo vysvetlené, prečo to tak je, takže bolo pre mňa ich správanie v&nbsp;tomto smere omnoho prijateľnejšie. A&nbsp;musím opäť zopakovať, otec bol veľmi férový. Nebol ani extrémne prísny, ale ani extrémne benevolentný. Bolo to vyvážené. A&nbsp;keď nastal nejaký problém (to už som bol, samozrejme, trošku starší), prízvukoval mi: „Vždy sa dá všetko vyriešiť, ale musíš sa priznať. Nezatĺkať alebo nepovedať pravdu, naopak! Vždy mi o&nbsp;tom povedz a&nbsp;potom ti môžem pomôcť.“ (Úsmev.)

Keď sa občas pošťastilo, že bol doma od rána do večera, musím povedať, že on so mnou veľmi rád trávil čas. Ja som sa venoval modelárčeniu. Odoberal som časopis ABC a&nbsp;skladal si formuly. Keďže bol otec manuálne veľmi zručný, dokázal mi tieto modely z&nbsp;papiera vyšperkovať do dokonalosti. Alebo sme boli v&nbsp;záhrade, kde sme spoločne s&nbsp;ním bez nejakej odbornej pomoci postavili jeho „šopu“. Behali sme tam po rebríkoch, ja som mu podával tehly, on muroval… Aj strechu sme potom robili spolu. Voľný čas, ktorý mal naozaj zriedka, trávil vždy manuálnou aktivitou.

Aj letné dovolenky sme napríklad trávili na miestach, kde on práve nakrúcal film. Buď to boli Tatry alebo Orava, na tieto časy mám veľmi krásne spomienky. Tam som mal napríklad možnosť stretávať celú jeho generáciu hereckých kolegov. Na filmovačkách nás rozpoznávali podľa oslovenia veľký Mišo a&nbsp;malý Mišo. (Smiech.) Ale na jeho kolegov, ako boli pán Mistrík (†46), Rajniak (†67), Jamrich (75), Kvietik (87), si spomínam aj vďaka divadlu, kam ma mama brávala, keď som ešte ako dieťa predstieral chorobu, lebo sa mi nechcelo ísť do školy. (Smiech.) Ona presne vedela, kedy má otec medzi skúšaním predstavenia pauzu. Doteraz si spomínam na špecifickú vôňu nikotínu a&nbsp;kávy v&nbsp;malom priestore, kde sa herci z&nbsp;Činohry SND (dnešná budova Divadla Pavla Orszásgha Hviezdoslava, pozn. red.) schádzali. Bola to veľmi pekná, príjemná doba. Rád na tie časy spomínam.

Je napriek tomu niečo, čo ste možno otcovi ešte v&nbsp;priebehu života vyčítali?

Nemôžem povedať, že by bolo obdobie, keď to medzi nami bolo zlé. Keď odišiel od rodiny, tak to bolo chvíľočku také neurčité, ale potom sa opäť všetko upratalo a&nbsp;zas to bolo super. Myslím, že do istej miery musí dospieť aj samotné dieťa, aby pochopilo, že niektoré veci v&nbsp;živote sa dejú tak a&nbsp;ďalšie zas inak.

V&nbsp;starších rozhovoroch váš otec povedal, že aj napriek rozvodu sa s&nbsp;vašou mamou rozišli v&nbsp;dobrom, čím boli príkladom pre mnohé iné rozvedené manželstvá.

Nebolo to zas až také nepochopiteľné. Podľa mňa to fungovalo aj vďaka tomu, že moja mama ho naozaj úprimne milovala. Je pravda, že ich rozchod ju vzal, ale potom si k&nbsp;sebe našli cestu. S&nbsp;odstupom času neviem povedať, či ich ďalšie stretávanie bolo pre ňu vnútorným trápením alebo spokojnosťou, že ich vzťah aspoň takto ďalej funguje, ale raz, keď už bol chorý, sa do novín vyjadrila, že ho má stále rada aj ako osobu, aj ako bývalého manžela. Myslím, že práve toto bol dôvod, že si po rozvode k&nbsp;sebe našli schodnú cestu, lebo po ňom spolu napríklad trávili víkendy na chalupe. Viete, otec možno potreboval navariť, zavolal ju, aby s&nbsp;ním šla, a&nbsp;mama mala voľno, tak na to pristala. (Smiech.) Navyše treba povedať, že obaja boli intelektuálne na vysokej úrovni, čomu zodpovedala aj ich vzájomná komunikácia.

V&nbsp;tejto súvislosti ešte musím spomenúť, že asi tri roky po otcovej smrti vyšla jeho biografia, ktorú napísala zrejme jedna pani z&nbsp;Česka, lebo si spomínam, že mala české meno, a&nbsp;v&nbsp;nej bolo uvedené, že moja mama vyštudovala dramaturgiu, čo bola hlúposť, lebo rovnako ako môj otec vyštudovala herectvo. Len na okraj poviem, že túto publikáciu som si prečítal, ale je v&nbsp;nej veľké množstvo faktografických chýb, čo ma dosť mrzí…

Vrátim sa k&nbsp;tomu, že obaja moji rodičia vyštudovali herectvo, takže mali množstvo spoločných tém. Ešte ako dieťa si pamätám, ako spolu trávili večery a&nbsp;spoločne rozoberali otcove divadelné roly, analyzovali ich. V&nbsp;tomto smere to nebolo len o&nbsp;vzťahu dvoch ľudí, ale aj dvoch kolegov… Takže zhrniem to, že po určitom období menšieho&nbsp; nedorozumenia si iným spôsobom našli k&nbsp;sebe cestu.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Váš otec údajne stvárnil až 1&nbsp;100 televíznych postáv rozličných žánrov. V&nbsp;čom si ho aj teraz rád pozriete?

Televíziu sledujem málo, skôr sa rád dovzdelávam veci prostredníctvom dokumentov, ale občas sa stane, že si niečo zapnem a&nbsp;najmä počas sviatkov ho zazriem v&nbsp;nejakej inscenácii alebo filme, či programe. Občas je to aj niečo, v&nbsp;čom som ho ešte nevidel, a&nbsp;vtedy sa ním nechám rád príjemne prekvapiť. (Úsmev.)

Zo známych relácií ho mám rád v&nbsp;Ktosi je za dverami s&nbsp;Lasicom (†81) a&nbsp;Satinským (†61). Zo starých slovenských filmov si rád pozriem Medenú vežu, v&nbsp;ktorej hral, lebo takéto filmy mi jednak pripomínajú nakrúcanie, ktoré som ako dieťa absolvoval a&nbsp;vôbec som si neuvedomoval, čoho som bol súčasťou. A&nbsp;spätne, keď vidím takéto staré slovenské filmy, vždy sú pre mňa ako pre hudobníka zaujímavé napríklad aj z&nbsp;hudobnej stránky. Obdivujem prácu hudobného skladateľa Svetozára Stračinu (†55), ktorý bol fantastický. Jeho hudba je pre mňa doslova symbolom Slovenska môjho detstva. A&nbsp;mimoriadne rád mám aj český film Adéla ještě nevečeřela, v&nbsp;ktorom otec hral, lebo ten sa vydaril ako celok z&nbsp;každej stránky.

Už ste spomenuli, že ste ešte ako dieťa mali možnosť stretávať sa s&nbsp;otcovými kolegami, teda s&nbsp;veľkými menami našej hereckej scény. Neskôr ste s&nbsp;nimi boli v&nbsp;kontakte, lebo ste prevádzkovali bufet na Malej scéne. Ako ste sa k&nbsp;tomu dostali?

Vzniklo to náhodou. Bývalý prevádzkovateľ odtiaľ odchádzal a&nbsp;rodičia sa ma opýtali, či by som nemal záujem prevziať to po ňom.

Knižka, ktorú ste vydali k&nbsp;svojej päťdesiatke, má názov S&nbsp;chuťou sme jedli a&nbsp;s&nbsp;chuťou žili… Spomínate v&nbsp;nej, že v&nbsp;tomto bufete ste usporiadali oslavu otcovej šesťdesiatky.

Na to rád spomínam, lebo to bola celkom výzva. Podľa otcových odhadov sme čakali šesťdesiat hostí, ale pre istotu sme si dali námahu spočítať ich ešte pred samotnou oslavou a&nbsp;bolo ich stodvadsať. (Smiech.) Bufet nemal veľké kapacity, ale podarilo sa nám to urobiť, myslím, naozaj veľkolepo.

Tento rok si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny vášho otca. Ak by bolo všetko inak a&nbsp;bol by ešte medzi nami, tiež by sa pri tejto príležitosti konala podobná oslava?

Ak by mal záujem, tak by som mu ju veľmi rád vymyslel a&nbsp;zorganizoval. Mám výborného kamaráta, ktorého v&nbsp;mojej knižke spomínam. On mi pomáhal aj s&nbsp;otcovou šesťdesiatkou, lebo je profík na katering. Spolu s&nbsp;ním by sme určite niečo vymysleli. Musím však na adresu môjho otca ešte povedať, že on nebol nikdy náročný. Rád sa dobre najedol, ale nepotrpel si na nič špeciálne. Keď ste mu urobili dobrý segedínsky guláš alebo bolonské špagety, potešil sa, dobre sa najedol, respektíve nahltal, lebo my v&nbsp;rodine jeme rýchlejším spôsobom (ale jedlo stále dokážeme vychutnať), a&nbsp;šiel robiť ďalej, čo bolo treba. On si nepotrpel na žiadny luxus. Bol vždy pri zemi. To je asi spojené s&nbsp;jeho detstvom. Narodil sa ešte počas vojny a&nbsp;s&nbsp;mamou a&nbsp;súrodencami sa museli kadejako pretĺkať. On naozaj nikdy nič exkluzívne neočakával.

A&nbsp;keď sme pri jeho osemdesiatke, tak musím spomenúť, že celý tento rok je plný okrúhlin. Osemdesiatky by sa dožil otec. Kapela Belasí, s&nbsp;ktorou hrávam, vznikla v&nbsp;roku 1982 a&nbsp;má štyridsať rokov. Rok 1982 je zároveň rokom, keď som začal študovať na gymnáziu a&nbsp;budeme mať začiatkom leta so spolužiakmi stretávku. V&nbsp;roku 1992 som zas ja začal s&nbsp;Belasími koncertovať, čiže pre mňa to je s&nbsp;nimi tridsať rokov na hudobnej scéne. S&nbsp;priateľkou budem mať tento rok pätnáste výročie, aj ona sama oslávi na začiatku apríla okrúhliny, len nepoviem koľko, lebo u&nbsp;žien sa to vraj nepatrí. (Smiech.) Aj moja dcéra Ema, otcova vnučka, bude mať tento rok dvadsať rokov. A&nbsp;ak sa ja dožijem konca roka, budem mať polokrúhliny päťdesiatpäť rokov. (Smiech.)

FOTOGRAFIE HERECKEJ LEGENDY NÁJDETE V GALÉRII

Už ste to naznačili, ale o&nbsp;vašom otcovi bolo všeobecne známe, že to bol skromný človek, v&nbsp;podstate neporovnateľný s&nbsp;dnešnými hercami.

Kedysi boli herci umelcami, dnes sú to už celebrity a&nbsp;to je rozdiel. (Smiech.) Ale je pravda, že on bol nielen skromný, ale aj šetrný. Mama napríklad spomínala, že keď išiel na zájazd do Poľska, zobral si so sebou sto korún a&nbsp;vrátil sa s&nbsp;päťsto korunami. Neviem, či ušetril na diétach, ale on bol naozaj nenáročný. Samozrejme, rád si zariadil svoju dielničku, venoval sa veciam, ktoré ho bavili, ale nezakladal si na majetkoch. Nepotreboval vilu s&nbsp;bazénom a&nbsp;podobne. Užíval si to, čo mal rád. A&nbsp;netúžil po žiadnom pozlátku. Mal rád manuálnu prácu, svoju dielňu a&nbsp;najmä ho bavila stolárčina. Raz, keď sme sa spolu rozprávali, povedal mi, že keby sa ešte raz narodil, chcel by byť stolárom. Veľmi ho bavilo pracovať s&nbsp;drevom.

Už ste spomenuli dcéru Emu, otcovu vnučku. Vydala sa v&nbsp;umeleckých šľapajach?

Ani nie. Ona v&nbsp;mladšom veku inklinovala ku gastronómii a&nbsp;teraz ju baví kozmetika, vizáž, estetično. Energiu v&nbsp;sebe na herectvo podedila, ale nijako zvlášť sme ju k&nbsp;tomu neviedli. My so sestrou sme od detstva počúvali, a&nbsp;vtedy sme otcove slová nebrali ako vtip, keď nám hovoril: „Keď jeden z&nbsp;vás bude herec, tak vám ruky-nohy polámem!“ (Smiech.)

Ale neskôr, keď som mal asi dvadsať, prišiel za mnou otec s&nbsp;tým, či by som predsa len nechcel herectvo skúsiť. Počas strednej školy sme s&nbsp;Alexom Štefucom (53) sedeli v&nbsp;jednej lavici a&nbsp;robili sme komédie pre celé gymnázium. Vtedy som to však odmietol. Viac som sa videl v&nbsp;muzike a&nbsp;som aj rád, že som sa hercom nestal. Pred pár rokmi som bol súčasťou relácie Bez servítky. Účinkoval tam aj Ivo Hlaváček (55), nebohý Miško Mistrík (†53) či Majo Labuda (48) a&nbsp;vtedy sme sa rozprávali o&nbsp;tom, že nie je výhra, keď si za menom uvádzate skratku mladší, lebo vás s&nbsp;otcom stále porovnávajú. Nechcel som žiť v&nbsp;jeho neustálom tieni, hoci by som k&nbsp;tejto profesii nemal ďaleko. Vydal som sa svojou cestou a&nbsp;som rád, že je to tak aj v&nbsp;prípade mojej dcéry.

V&nbsp;akých momentoch si najčastejšie na svojich nebohých rodičov spomínate?

Dosť často sa stretávame so sestrou a&nbsp;večery trávime pri žolíkovi. (Smiech.) Ostali sme verní tradícii a&nbsp;popri tom spomenieme buď mamu, alebo aj otca, lebo aj s&nbsp;ním sme žolíka ešte ako deti hrávali. Vtedy sa cez spomienky dostávame do minulosti a&nbsp;spomíname na veci, ktoré si ten druhý nepamätá alebo si ich pamätá inak. Spomíname na nich s&nbsp;úctou. Oni obaja boli veselé kopy, čiže tak, ako sme s&nbsp;nimi vyrastali, a&nbsp;teda u&nbsp;nás bolo vždy veselo, také sú aj naše spomienky.

V&nbsp;roku 2018 ste mali zdravotné problémy, ako ste na tom zo zdravotnej stránky teraz?

Mal som infarkt, ale ja som aj tušil, že so mnou asi nie je všetko v&nbsp;poriadku. Práve vtedy som sa nachádzal v&nbsp;Harmónii v&nbsp;Modre, kde sme mali stretávku z&nbsp;gymnázia. Prišlo mi zle a&nbsp;odtiaľ ma zobrali na srdcovo-cievne oddelenie do Bratislavy. Prišiel som tam v&nbsp;hodine dvanástej. Na vizite som sa od lekárov dozvedel, že ma operovali počas prebiehajúceho infarktu. (Smiech.) Ale aktuálne si musím zaklopať, lebo nemám žiadne problémy.

Dokonca aj môj otec prekonal okolo päťdesiatky srdcový infarkt, rovnako ako ja. Lekári mu vtedy diagnostikovali vrodenú srdcovú chybu. Neskôr absolvoval na bratislavských Kramároch plánovanú operáciu srdca, kde mu nahradili poškodenú srdcovú chlopňu za umelú a&nbsp;urobili bajpas.

Váš otec bol vášnivý fajčiar. Podedili ste po ňom túto neresť?

Stopercentne a&nbsp;dúfam, že toto si môj srdciar neprečíta. (Smiech.) Ja môžem byť bez kávy, bez pohárika, ale bez cigarety byť nemôžem. Je to strašný zlozvyk a&nbsp;v&nbsp;tomto som úplne rovnaký ako otec, ktorý si aj po operácii srdca tuším na tretí deň išiel zapáliť. A&nbsp;taktiež, keď som ho už videl zomierať, ani vtedy sa cigariet nevzdal. My sme s&nbsp;otcom boli veľkí špecialisti. On sa vždy chválil, že má predo mnou rok náskok, lebo začal fajčiť v&nbsp;trinástich a&nbsp;ja „až“ v&nbsp;štrnástich. (Smiech.)

Aj mama bola fajčiarka, ale pre zdravotné problémy prestala s&nbsp;fajčením asi na tri roky a&nbsp;potom sa k&nbsp;tomu opäť vrátila. Sestra prestala tiež, no aj ona sa k&nbsp;fajčeniu vrátila. Myslím, že tento zlozvyk súvisí s&nbsp;tým, že sme s&nbsp;cigaretami vyrastali. Našťastie, moja dcéra vyhlásila, že jej cigarety smrdia. (Smiech.) Dúfam, že najmladšou generáciou tento zlozvyk už nebude v&nbsp;našej rodine ďalej pokračovať.

Už sme spomenuli kapelu Belasí, v&nbsp;ktorej hrávate. Aké bolo pre vás obdobie kovidu a&nbsp;čo nové chystáte?

Sú to dva roky, odkedy sa nám všetkým zmenil svet. K&nbsp;štyridsiatke kapely Belasí sme si s&nbsp;kolegami hovorili, že by sa patrilo niečo vytvoriť, ale zatiaľ sme sa na ničom nedohodli, lebo zatiaľ sa začala kultúra ešte len pomaly uvoľňovať. Do toho prišli problémy s&nbsp;vojnou a&nbsp;my nevieme, čo bude a&nbsp;ako bude. V&nbsp;duševnom pláne by to bolo, dokonca aj ja mám jeden plán, ktorý som si predpripravil, ale či na to bude čas vzhľadom na predošlé dva roky, uvidíme…