Ako si spomínate na otcovu výchovu? Bol veľký zabávač, ale v súkromí sa možno prejavoval inak. Bol občas prísny a mali ste pred ním rešpekt?

Vo vzťahu otec a syn bol vždy veľmi férový. Bola s ním zábava, pokiaľ som niečo nevyviedol. A ak som aj niečo vyviedol, tak som občas dostal zaucho. (Smiech.) Samozrejme, vôbec mi to neuškodilo a zároveň bolo vždy odôvodnené, prečo som si to zaslúžil. Obaja rodičia sa snažili na mňa aj na sestru pôsobiť skôr psychologicky, cez rozhovory, ale toto som ja nemal až tak rád. Viete, jedna facka prebehne rýchlo, ale celé dni rozoberania konkrétneho problému a ako z neho von, to bolo pre mňa vždy veľmi zdĺhavé a únavné. (Smiech.)

Čiže, aj keď boli na mňa občas obaja rodičia prísni, vždy mi bolo vysvetlené, prečo to tak je, takže bolo pre mňa ich správanie v tomto smere omnoho prijateľnejšie. A musím opäť zopakovať, otec bol veľmi férový. Nebol ani extrémne prísny, ale ani extrémne benevolentný. Bolo to vyvážené. A keď nastal nejaký problém (to už som bol, samozrejme, trošku starší), prízvukoval mi: „Vždy sa dá všetko vyriešiť, ale musíš sa priznať. Nezatĺkať alebo nepovedať pravdu, naopak! Vždy mi o tom povedz a potom ti môžem pomôcť.“ (Úsmev.)

Ako ste spolu najradšej trávili čas?

Keď sa občas pošťastilo, že bol doma od rána do večera, musím povedať, že on so mnou veľmi rád trávil čas. Ja som sa venoval modelárčeniu. Odoberal som časopis ABC a skladal si formuly. Keďže bol otec manuálne veľmi zručný, dokázal mi tieto modely z papiera vyšperkovať do dokonalosti. Alebo sme boli v záhrade, kde sme spoločne s ním bez nejakej odbornej pomoci postavili jeho „šopu“. Behali sme tam po rebríkoch, ja som mu podával tehly, on muroval… Aj strechu sme potom robili spolu. Voľný čas, ktorý mal naozaj zriedka, trávil vždy manuálnou aktivitou.

Aj letné dovolenky sme napríklad trávili na miestach, kde on práve nakrúcal film. Buď to boli Tatry alebo Orava, na tieto časy mám veľmi krásne spomienky. Tam som mal napríklad možnosť stretávať celú jeho generáciu hereckých kolegov. Na filmovačkách nás rozpoznávali podľa oslovenia veľký Mišo a malý Mišo. (Smiech.) Ale na jeho kolegov, ako boli pán Mistrík (†46), Rajniak (†67), Jamrich (75), Kvietik (87), si spomínam aj vďaka divadlu, kam ma mama brávala, keď som ešte ako dieťa predstieral chorobu, lebo sa mi nechcelo ísť do školy. (Smiech.) Ona presne vedela, kedy má otec medzi skúšaním predstavenia pauzu. Doteraz si spomínam na špecifickú vôňu nikotínu a kávy v malom priestore, kde sa herci z Činohry SND (dnešná budova Divadla Pavla Orszásgha Hviezdoslava, pozn. red.) schádzali. Bola to veľmi pekná, príjemná doba. Rád na tie časy spomínam.

Je napriek tomu niečo, čo ste možno otcovi ešte v priebehu života vyčítali?

Nemôžem povedať, že by bolo obdobie, keď to medzi nami bolo zlé. Keď odišiel od rodiny, tak to bolo chvíľočku také neurčité, ale potom sa opäť všetko upratalo a zas to bolo super. Myslím, že do istej miery musí dospieť aj samotné dieťa, aby pochopilo, že niektoré veci v živote sa dejú tak a ďalšie zas inak.

V starších rozhovoroch váš otec povedal, že aj napriek rozvodu sa s vašou mamou rozišli v dobrom, čím boli príkladom pre mnohé iné rozvedené manželstvá.

Nebolo to zas až také nepochopiteľné. Podľa mňa to fungovalo aj vďaka tomu, že moja mama ho naozaj úprimne milovala. Je pravda, že ich rozchod ju vzal, ale potom si k sebe našli cestu. S odstupom času neviem povedať, či ich ďalšie stretávanie bolo pre ňu vnútorným trápením alebo spokojnosťou, že ich vzťah aspoň takto ďalej funguje, ale raz, keď už bol chorý, sa do novín vyjadrila, že ho má stále rada aj ako osobu, aj ako bývalého manžela. Myslím, že práve toto bol dôvod, že si po rozvode k sebe našli schodnú cestu, lebo po ňom spolu napríklad trávili víkendy na chalupe. Viete, otec možno potreboval navariť, zavolal ju, aby s ním šla, a mama mala voľno, tak na to pristala. (Smiech.) Navyše treba povedať, že obaja boli intelektuálne na vysokej úrovni, čomu zodpovedala aj ich vzájomná komunikácia.

V tejto súvislosti ešte musím spomenúť, že asi tri roky po otcovej smrti vyšla jeho biografia, ktorú napísala zrejme jedna pani z Česka, lebo si spomínam, že mala české meno, a v nej bolo uvedené, že moja mama vyštudovala dramaturgiu, čo bola hlúposť, lebo rovnako ako môj otec vyštudovala herectvo. Len na okraj poviem, že túto publikáciu som si prečítal, ale je v nej veľké množstvo faktografických chýb, čo ma dosť mrzí…

Vrátim sa k tomu, že obaja moji rodičia vyštudovali herectvo, takže mali množstvo spoločných tém. Ešte ako dieťa si pamätám, ako spolu trávili večery a spoločne rozoberali otcove divadelné roly, analyzovali ich. V tomto smere to nebolo len o vzťahu dvoch ľudí, ale aj dvoch kolegov… Takže zhrniem to, že po určitom období menšieho  nedorozumenia si iným spôsobom našli k sebe cestu.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...