Na Markíze sa začala éra aj ďalších úspešných relácií. Jednou z nich bola relácia Dereš. Ako dobre ste na základe toho spoznali vtedajších politikov?

Je pravda, že práve vďaka tejto relácii som mal možnosť spoznať politikov bližšie. Voviedli ma trošku do zákulisia politického diania aj mi objasnili, ako to tam funguje. Oni otázky nikdy pred začiatkom relácie nevideli, ale vždy pred samotným nakrúcaním sme sa spolu stretli, rozprávali sme sa asi hodinku-dve medzi štyrmi očami, kde mi mohli povedať viac ako pred kamerami. S niektorými som mal aj kamarátske vzťahy.

Ktorý politik bol najžoviál­nejší?

Našou hviezdou bol vždy Béla Bugár (64), ktorý bol mimoriadne vtipný a vedel osloviť divákov. Veľmi dobrý bol napríklad aj Mikuláš Dzurinda (68), ktorý strašne dlho odolával. Nechcel k nám prísť účinkovať, ale nakoniec prišiel a bol famózny. Až pri čítaní knihy Mariána Leška som zistil, že Mikuláš Dzurinda sa kedysi hlásil na herectvo v rámci VŠMU, no nevzali ho. Bol to teda neúspešný herec, ktorý však mal herectvo v sebe. Viete, niektorí umelci – je ich len zopár – majú schopnosť vytiahnuť z publika energiu a použiť ju vo svoj prospech. Je to obrovské umenie a toto mal aj Mikuláš Dzurinda.

Ktorí politici neboli až takí vtipní?

Peter Weiss (70) začal v zábavnom programe rozprávať o hladujúcich deťoch na Orave, čo nevypálilo dobre. Humor v sebe nemal ani Robert Fico (58) na rozdiel od Roberta Kaliňáka (51), ktorý bol naozaj vtipný.

Politická satira dnes na televíznych obrazovkách chýba. Nie je už o ňu záujem?

Ja tvrdím, že je to preto, lebo žijeme vo veľmi komplikovanej politickej situácii. Kedysi to bolo tak, že Mečiar bol zlý a Dzurinda dobrý, ale teraz je to zložité. Človek sa v tom nevyzná. Ani ja sám ešte vôbec neviem, koho budem voliť. Čiže robiť v takejto situácii politickú satiru sa nedá. To je ako napísať rozprávku, kde sú všetky postavy negatívne, ale tam predsa musí byť na vyváženie dobro. Keď sú v rozprávke všetci zlí, už to nie je rozprávka, ale horor. (Smiech.)

Ešte odskočím k našim českým susedom, kam ste priniesli reláciu Aj múdry schybí, teda Nikdo není dokonalý. Niekde ste spomínali, že reláciu mal pôvodne moderovať Josef Laufer (83), ale vymenili ste ho za Jiřího Krampola (84). Čo sa vtedy stalo?

Nakrúcali sme pilotnú časť v jednom pražskom hoteli, ktorá sa nikdy neodvysielala. Josef Laufer to moderoval, Jiří Krampol bol hosťom spolu s Jiřím Dienstbierom, vtedajším ministrom zahraničných vecí. Neviem, či Laufer vtedy nemal dobrý deň alebo čo sa stalo, doteraz nad tým občas premýšľam, ale skrátka reláciu som zostrihal, a keď sme ju pozerali spolu s dramaturgom Davidom Smoljakom (64), synom Ladislava Smoljaka (†78), a riaditeľom Premiery TV, predchodcu Primy TV, navrhli, či by to nemohol moderovať Krampol. Ten ju totiž od začiatku zachraňoval všelijakými príhodami. Ja som sa najskôr zdráhal osloviť ho na to, lebo zobrať prácu po kolegovi sa nerobí, ale išiel som za ním a on ma prekvapil slovami: „Áno, beriem!“ (Smiech.) Nezaváhal ani na sekundu. Urobil asi päťsto pokračovaní, napísal o tom knihy, vydal dévedéčka, cédečka. Mal s tým veľký úspech.

Ako to bolo s licenciou na vysielania tejto relácie v Česku?

Keď Premieru TV prebral Vladimír Železný (77), ktorý vtedy vlastnil aj Novu, premenovali ju na Prima TV. A mne predložili zmluvu, v ktorej bolo na každej strane päť potenciálnych pokút. Takú zmluvu som nepodpísal. Tak sme sa rozišli. A oni po čase začali vysielať moju reláciu bez môjho súhlasu. Mohol som sa vtedy s nimi súdiť, ale postaviť sa proti Železnému, ktorý bol veľmi vplyvným človekom, som nemal odvahu. Povedal som si, že nie som samovrah. (Smiech.) Raz mu to Boh na onom svete spočíta.

Stalo sa vám počas kariéry ešte niečo podobné?

V takejto miere nie, ale režisér, s ktorým sme kedysi v rozhlase robili Humorikon, dal dokopy partiu a pod týmto názvom začal obiehať kultúrne domy. Aj my sme vtedy chodili účinkovať po Slovensku a dozvedeli sme sa od ľudí z rôznych regiónov, ako to na týchto podujatiach vyzeralo. Najlepšia príhoda bola z bratislavského PKO, kde im neprišiel ani jeden divák. Účinkujúci už boli pripravení na javisku a zrazu sa otvorili dvere, do sály vstúpilo asi sedem ľudí. Tak si povedali, že aspoň nejakí prišli. A keď sa k nim títo ľudia blížili, povedali im: „Chlapci, končíme!“ Boli to technici, ktorí to tam mali odpratať. (Smiech.) Nemusel som robiť nič, lebo to skrachovalo samo.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...