„Slovensko mi trošku pripomína Chalupkovo Kocúrkovo, ktoré má podtitul Len aby sme v hanbe nezostali. Chceme sa páčiť všetkým a potom nie sme sami sebou,“ hovorí otvorene herec SND Ivan „Tuli“ Vojtek (58). 

Napriek divadelnej pauze ste minulý rok nakrútili druhú sériu jojkárskeho seriálu Delukse, ktorý sa práve dostáva na televízne obrazovky. Ako sa vám nakrúcalo?

Som odchovaný na televíznych inscenáciách. Od roku 1981 až do roku 1992 som nakrútil asi 180 inscenácií a rozprávok v Slovenskej televízii. A vtedy sa tvorilo, lebo sa to dva týždne pred nakrúcaním skúšalo. Následne sa jedna hodinová inscenácia nakrúcala päť dní. Preto nám Česi tie naše pondelky závideli… Dnes sa kolega bežne pred ostrou opýta: „Čo tam hovorím?“ Nechcem, samozrejme, hádzať všetkých do jedného vreca, ale prestalo sa tvoriť.

Napriek tomu prišiel Ivan Holub a Peťo Matulík s bláznivým, pôvodným slovenským seriálom. S Ivanom som už v minulosti robil. Je to šikovný režisér, ktorý rolu Krakena písal priamo pre mňa. Najskôr som mal menšie pochybnosti, ale upozornil ma, že pri tejto práci budeme tvoriť tak ako voľakedy. A naozaj tam nič nebolo nechané na náhodu, preto som to zobral. Práca na prvej sérii nás nesmierne bavila.

Dočkali sme sa aj druhej série a opäť to bolo fajn, aj keď musím priznať, že pri práci mysle mojich kolegov nahlodávala pandémia. V podvedomí všetci mysleli na bezpečnosť, dezinfekciu a podobne. Vo všeobecnosti to však bola výborná robota. Moju postavu Krakena postihol zaujímavý osud, čo ma bavilo. Divák, ktorý si obľúbil prvú sériu, si s veľkou úľubou pozrie aj druhú. A nechcite vedieť, ako Kraken dopadne. To by nikto nepredpokladal. (Smiech.)

Všeobecne vás v slovenských seriáloch vídať málo, na základe toho, čo ste uviedli, vás potom ponuka zrejme musí veľmi osloviť, aby ste s ňou súhlasili. Je to tak?

Mňa to až tak musí osloviť, že už ma ani neoslovujú… Budem sa opakovať, ale mám rád tvorbu. Pred rokmi som pre Slovenskú televíziu ešte urobil seriál Obchod so šťastím, čo bola pekná robota, v Česku Inšpektora Topinku – jednu epizódu ako vývozný artikel – a to je všetko. Napriek tomu cítim obrovskú vďačnosť vo svojom živote. Dokonca mám k tomu rituál.

Každé ráno, keď vstanem, otvorím okno v spálni a pozriem do záhrady plnej zelene, na vtáčiky a potom pozriem hore do neba a poviem: „Ďakujem ti, Pane, aj tebe, Matka Božia, že ste mi dovolili vstať do nového a viem, že krásneho a šťastného dňa.“ Každý deň takto ďakujem, lebo si uvedomujem, že nie každý má toľko šťastia ráno vstať a vykročiť z postele s úsmevom. Ja sa v podstate stále usmievam, aj na ulici, keď ma ľudia stretávajú, sa stále smejem. Viem, že úsmevom všetky svoje problémy nevyriešim, ale toľko ľudí nahnevám. (Smiech.)

Vnúčatá mu otvorili oči. Humor Tuliho Vojteka neopúšťa. Čomu sa herec aktuálne venuje? Ďočítate sa v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtka 20. mája).

Diskusia