Jana Homolová

<h3>Aj si Tri oriešky pre Popolušku v&nbsp;televízii pozriete?</h3>
<p>Už sa na to, samozrejme, nepozerám, ale keď na Vianoce idem okolo televízora – lebo počas Štedrého dňa varím rybaciu polievku, ktorú viem veľmi dobre a ktorú nikto okrem mňa nechce pripraviť – a zahliadnem to, v tom okamihu si uvedomím, ako človek starne. Viete, už som stará osoba, tak si vždy pripomeniem, ako mi ten čas rýchlo uplynul. Občas sa zamýšľam nad tým, či to, čo v televízii vidím, sa skutočne stalo, či to nebol len nejaký sen. Neviem, či ma pochopíte, ale čas skutočne všetko prevalcuje a mám pocit, akoby práca na tomto filme bola len ďaleká, neuchopiteľná spomienka. Zábavné však bolo, keď Tri oriešky pre Popolušku bežali v&nbsp;televízii a&nbsp;môj syn Maximilián (5) sa ma neustále pýtal, či ten princ som ja. Nevedel pochopiť, ako je možné, že som aj na obrazovke a&nbsp;zároveň doma s&nbsp;ním. Ešte si to v&nbsp;tej detskej hlavičke nevedel poskladať. (Smiech.)</p>
<h3>V&nbsp;celej rozprávke sa s&nbsp;Libušou Šafránkovou ani raz nepobozkáte. Bol to režisérov zámer?</h3>
<p>Na to sa ma ľudia často pýtajú. Áno, bol to zámer. A&nbsp;ešte chcú vedieť, ako sa vlastne princ volal. A&nbsp;ja stále odpovedám, že nijako, nemal som meno. Pri našom poslednom stretnutí s&nbsp;Líbou na hrade Švihov sme si na záver nedali bozk, aby celá rozprávka ostala čistá, sentimentálna, aby to nebolo príliš klasické, romantické. Zobral som ju na ruky, zatočil som sa s&nbsp;ňou a&nbsp;potom sme sa na koňoch vydali v&nbsp;závere filmu spolu cez takú pláň. Ja som sa rozbehol a&nbsp;naraz bum a&nbsp;kôň zmizol. Pláň totiž vyzerala ako rovinatá, ale bola tam jama zasypaná snehom, do ktorej môj kôň spadol.</p>
<p>Vašek Vorlíček na mňa z&nbsp;diaľky volal, čo tam, preboha, robím, a&nbsp;ja som mu povedal: <em>„Neviem, nemám koňa!“</em> (Smiech.) Skrátka sa mi ho podarilo <em>„utopiť“</em> v&nbsp;snehu. Len jeho dve uši trčali zo záveja. A&nbsp;podobných spomienok a&nbsp;zážitkov na tento film mám obrovské množstvo. Napríklad na bále pri nakrúcaní tanca s&nbsp;Helenou Růžičkovou (†67) chcel režisér urobiť na záver scény vtipnú bodku. Opýtal sa Heleny, či ma dokáže uniesť. Ona na to: <em>„Ako prd!“</em> (Smiech.) Mne o&nbsp;tom štáb, samozrejme, nepovedal, a&nbsp;tak sme tancovali, keď si ma Helena zrazu jednou rukou – ako prd – odniesla z&nbsp;parketu, čo sa všetkým na pľaci páčilo. (Smiech.)</p>