Aj si Tri oriešky pre Popolušku v televízii pozriete?

Už sa na to, samozrejme, nepozerám, ale keď na Vianoce idem okolo televízora – lebo počas Štedrého dňa varím rybaciu polievku, ktorú viem veľmi dobre a ktorú nikto okrem mňa nechce pripraviť – a zahliadnem to, v tom okamihu si uvedomím, ako človek starne. Viete, už som stará osoba, tak si vždy pripomeniem, ako mi ten čas rýchlo uplynul. Občas sa zamýšľam nad tým, či to, čo v televízii vidím, sa skutočne stalo, či to nebol len nejaký sen. Neviem, či ma pochopíte, ale čas skutočne všetko prevalcuje a mám pocit, akoby práca na tomto filme bola len ďaleká, neuchopiteľná spomienka. Zábavné však bolo, keď Tri oriešky pre Popolušku bežali v televízii a môj syn Maximilián (5) sa ma neustále pýtal, či ten princ som ja. Nevedel pochopiť, ako je možné, že som aj na obrazovke a zároveň doma s ním. Ešte si to v tej detskej hlavičke nevedel poskladať. (Smiech.)

V celej rozprávke sa s Libušou Šafránkovou ani raz nepobozkáte. Bol to režisérov zámer?

Na to sa ma ľudia často pýtajú. Áno, bol to zámer. A ešte chcú vedieť, ako sa vlastne princ volal. A ja stále odpovedám, že nijako, nemal som meno. Pri našom poslednom stretnutí s Líbou na hrade Švihov sme si na záver nedali bozk, aby celá rozprávka ostala čistá, sentimentálna, aby to nebolo príliš klasické, romantické. Zobral som ju na ruky, zatočil som sa s ňou a potom sme sa na koňoch vydali v závere filmu spolu cez takú pláň. Ja som sa rozbehol a naraz bum a kôň zmizol. Pláň totiž vyzerala ako rovinatá, ale bola tam jama zasypaná snehom, do ktorej môj kôň spadol.

Vašek Vorlíček na mňa z diaľky volal, čo tam, preboha, robím, a ja som mu povedal: „Neviem, nemám koňa!“ (Smiech.) Skrátka sa mi ho podarilo „utopiť“ v snehu. Len jeho dve uši trčali zo záveja. A podobných spomienok a zážitkov na tento film mám obrovské množstvo. Napríklad na bále pri nakrúcaní tanca s Helenou Růžičkovou (†67) chcel režisér urobiť na záver scény vtipnú bodku. Opýtal sa Heleny, či ma dokáže uniesť. Ona na to: „Ako prd!“ (Smiech.) Mne o tom štáb, samozrejme, nepovedal, a tak sme tancovali, keď si ma Helena zrazu jednou rukou – ako prd – odniesla z parketu, čo sa všetkým na pľaci páčilo. (Smiech.)