Jana Homolová

V&nbsp;roku 1942 sa okrem vás narodili ďalší štyria kolegovia, a&nbsp;to Michal Dočolomanský (†66), Emília Vášáryová (79), Božidara Turzonovová (79) a&nbsp;Stano Dančiak (†75), s&nbsp;ktorými ste sa zišli na javisku SND. Študovali ste spolu v&nbsp;jednom ročníku?

Študovala som so Stankom Dančiakom prvé dva roky na VŠMU u&nbsp;profesora Mikuláša Hubu (†66). Potom som dostala angažmán v&nbsp;Paríži a&nbsp;štúdium som na rok prerušila. Keď som sa vrátila, nastúpila som do ročníka Karola L.&nbsp;Zachara (†85). Miško Dočolomanský študoval v&nbsp;niektorom z&nbsp;vyšších ročníkov, lebo bol prijatý na „dišpenz“, teda bez maturity ako mimoriadny talent. A&nbsp;treba povedať, že naozaj bol mimoriadny zjav. Milka s&nbsp;Dačkou prišli na VŠMU z&nbsp;trojročného gymnázia, kde som ja pre zlý kádrový profil študovať nemohla. Tým, že som sa venovala baletu, urobila som prijímačky na Štátne konzervatórium v&nbsp;Bratislave a&nbsp;od 1. septembra 1956 som začala študovať klasický balet. Toto štúdium trvalo päť rokov a&nbsp;bolo natoľko prestížne, kvalitné, že jeho absolventi nepotrebovali študovať ďalej na vysokej škole. Mňa to však ťahalo k&nbsp;dramatickému umeniu. Po konzervatóriu ma prijali na VŠMU, kde už Milka s&nbsp;Dačkou napriek tomu, že sme rovnaký ročník, študovali.

Je zaujímavé, že ste sa neskôr všetci zišli v&nbsp;jednom divadle.

Áno, bola to dosť veľká rarita, že v&nbsp;jednom divadle boli piati umelci z&nbsp;ročníka 1942. Bolo to zaujímavé, aj naše oslavy boli vždy so šampanským veľmi veselé a&nbsp;milé. Ja som maratón osláv začínala 29. januára, po mne v&nbsp;marci oslavoval Miško Dočolomanský, v&nbsp;máji oslavuje Milka Vášáryová, o&nbsp;desať dní nato má narodeniny Dačka Turzonovová a&nbsp;koncom októbra oslavoval Stanko Dančiak. Takto sme oslavovali priebežne počas celého roka. (Smiech.)

Spomeniete si aj na nejakú konkrétnu oslavu?

Najväčšiu narodeninovú oslavu robil pri príležitosti svojej šesťdesiatky Stanko Dančiak v&nbsp;bratislavskom Dome spisovateľov. Bola to naozaj veľkolepá oslava, ktorej súčasťou bola torta so šesťdesiatimi sviečkami. Na americký spôsob ju priviezli na takom vozíku. O&nbsp;polnoci sa všetko zhas­lo, Stanko sfúkol sviečky a&nbsp;my sme mu so šampanským spievali živio. Bola to nádherná oslava s&nbsp;iným nádychom, pretože herci väčšinou oslavovali poskromnejšie v&nbsp;divadle (DPOH, pozn. red.) na piatom poschodí.

S&nbsp;ktorým z&nbsp;týchto kolegov sa vám najlepšie hrá/hralo?

Každý z&nbsp;nich je a&nbsp;bol výborný, lebo ak niekoho akceptujete a&nbsp;máte rád, pracuje sa vám s&nbsp;ním dobre, hoci má iný štýl práce. Veľký ruský humanista Maxim Gorkij povedal: „Každý človek je jediný, jedinečný a&nbsp;neopakovateľný originál.“ Cez túto myšlienku som sa umocnila v&nbsp;tom, ako sa dívam na každého človeka. To sa týka ako kolegýň, tak kolegov. Všetko sú to originály. A&nbsp;vieme, aké sú originály cenné a&nbsp;akú majú hodnotu. Som nesmierne šťastná, že SND je takou mekkou ľudských aj umeleckých hodnôt.

Z&nbsp;piatich rovesníkov ste zostali už len tri vynikajúce herečky. Je to ťažké, keď vám odchádzajú kolegovia?

Je to nesmierne ťažké a&nbsp;veľmi skoro sme si na to museli zvyknúť. Po skončení VŠMU začali odchádzať naši vzácni profesori aj starší kolegovia, s&nbsp;ktorými sme mali česť hrať ako mladí, začínajúci umelci… Napriek tomu každá takáto rozlúčka bola pre nás vždy nesmiernym utrpením, pretože s&nbsp;nimi odchádzal aj kus nášho života.

<strong>Sú vzťahy v divadle stále také družné? Dozviete sa na ďalšej strane...</strong>

Aby sme neboli len vážni – ako ste oslávili narodeniny?

Moje narodeniny boli len s pohárom šampanského. Zagratulovať mi však prišlo zopár vzácnych ľudí aj mimo rodiny, no pre pandémiu a moje zdravotné problémy to bolo všetko veľmi krátke. Mala som bolesti, ale dokážem sa ovládať a nedať to na sebe vidieť. V našej profesii to inak ani nejde. Všetci herci poznáme stav, keď v šatni skapíname od bolesti, ale keď vyjdeme na javisko, v tom momente nás nič nebolí… Spomenula som si však na milú príhodu z&nbsp;veľkolepej oslavy šesťdesiatky Stanka Dančiaka. Mal veľmi dobré vzťahy s&nbsp;vtedajším premiérom pánom Mikulášom Dzurindom (67). Stanko nás všetkých predstavoval, a&nbsp;keď prišiel rad na mňa, pán Dzurinda sa uklonil, pevne mi podal ruku, navzájom sme sa predstavili a&nbsp;on mi povedal: „Aha, to ste vy, ktorá aj o&nbsp;polnoci zdraví bonjour!“ (Smiech.) Týmto som bola úplne dojatá. Bolo to veľmi šarmantné, uvoľňujúce. Vtedy sme si všetci prítomní uvedomili, že je to náš človek so zmyslom pre humor. Navždy som si zapamätala, ako dokázal oficiálnosť nášho predstavovania úžasne uvoľniť. Bolo to veľmi pekné. (Úsmev.)Aby som sa vrátila k&nbsp;svojim nedávnym narodeninám a&nbsp;veku, ktorý radšej čítam ako športový výsledok, teda 8 : 0. (Smiech.) Narodeninovú oslavu som mala skromnejšiu a&nbsp;nijakú ďalšiu neplánujem. Verím však, že Milka a&nbsp;Dačenka budú mať lepšiu pohodu, že situácia v&nbsp;divadle sa dostane do predkovidových koľají, znova sa bude môcť naplno hrať a&nbsp;pri ich oslavách budú Miško Dočko aj Stanko Dančiak na nás z&nbsp;divadelného nebíčka dozerať a&nbsp;mať radosť.

Sú vzťahy v&nbsp;divadle stále také družné?

Kovidom sa, prirodzene, popretrhávali priateľské stretnutia, objatia, búchanie šampanského, skrátka tešenia sa zo života. Nastalo obdobie tmy. Ja osobne som túto tmu cítila v celej svojej bytosti. Na svetlo sveta ma z nej dostal úžasný básnik Janko Kráľ, a to nádhernou baladou Syn pustiny. Dala som si záväzok, že sa ju ešte naučím, pretože Janko Kráľ je môj naj­obľúbenejší básnik 19. storočia. Prirovnávam ho k takým osobnostiam svetovej literatúry, akou bol lord Byron či Percy Shelley. Dvaja anglickí básnici, ktorých pozná celý svet, ale nášho drahého Janka Kráľa, bohužiaľ, nepoznajú ani naši bratia Slováci a sestry Slovenky. Túto baladu som sa učila dva roky. Ešte ako žiačka v&nbsp;Martine som si naštudovala baladu Šahy, ktorú Janko Kráľ napísal, keď bol v&nbsp;Šahách uväznený. Bola to ťažká chlapská poézia, ktorú som, žiaľ, okamžite zabudla. Vzápätí som sa naučila balady Kvet, Moja pieseň, Návšteva, Zverbovaný, Zabitý. Keď som začala študovať herectvo, naštudovala som si aj Zakliatu pannu vo Váhu, ale tú som nikdy nemala odvahu recitovať nahlas, lebo ju dokonale interpretoval národný umelec a&nbsp;náš profesor Viliam Záborský (†61). Naučila som sa ešte aj Dumu slovenskú a&nbsp;mám jednu túžbu: rada by som ju zarecitovala vo svojom rodnom Turčianskom Svätom Martine, lebo Janko Kráľ ju napísal práve na tomto mieste v&nbsp;roku 1861 po memorande. Rada by som ju predniesla pod memorandovými lipami, ktoré ešte v&nbsp;19. storočí zasadili najväčšie osobnosti slovenského národa…. A&nbsp;okrem tejto túžby som sa asi dvadsať rokov chcela naučiť už spomínanú baladu Syn pustiny. Nikdy však na to nebol čas, ale prišiel kovid a&nbsp;ja som sa tomu zrazu mohla venovať. Ako u&nbsp;nás v Bystričke hovorili starší ľudia, všetko zlé je na niečo dobré. Myslím, že až doteraz som celkom nerozumela významu týchto slov. S&nbsp;nástupom kovidu som pochopila, aké nádherné a&nbsp;pravdivé sú tieto slová. A&nbsp;je v&nbsp;nich aj kus spravodlivosti. Keď spomínaným zlom niečo stratíte a&nbsp;príšerne to zabolí, Pán Boh sa vždy postará o&nbsp;to, aby ste na zá­klade negatívnej skúsenosti niečo získali. Nejakú múdrosť, poznanie, skrátka niečo, čo obohatí váš život a&nbsp;urobí ho znesiteľnejším, hoci vaše trápenie je veľké.

Takže kovidové obdobie bolo pre vás náročné.

Musím povedať, že v celej tejto kovidovej tme som sa veľmi bála. Mám veľkú rodinu po celom svete. Obávala som sa o ich zdravie, o deti. Samozrejme, bála som sa aj o slovenskú rodinu, s ktorou som v bližšom kontakte, a musím sa priznať, že strach som mala aj o seba. Susedia sa mi smiali, lebo aj vysypať smeti som išla s dvomi rúškami na tvári. (Smiech.) Ale spomínaná balada Syn pustiny mi v tejto tme ukázala krásne svetlo. Musím povedať, že vždy, keď začnem študovať rolu v&nbsp;divadle, vo filme, v&nbsp;televízii – najmarkantnejšie to cítim v&nbsp;poézii –, že sa mi zrazu začne odkrývať svet. Je to spôsobené tým, čo do mňa vsiakne, a&nbsp;pritom sa len dívam do textu. Len sa dívam, dívam a&nbsp;tento text do mňa vstupuje, a&nbsp;keď ho zrazu viem, vždy sa mi to spája s&nbsp;rôznymi obrazmi, priestorom, vôňou, so situáciami, svetlom. To je také nádherné dobrodružstvo! A&nbsp;teraz sa najviac teším a&nbsp;obávam, koľko mi bude trvať, kým získam odvahu povedať si naštudovaný text nahlas, aby sa moja vnútorná predstava aspoň sčasti naplnila cez vonkajšiu interpretáciu. Možno aj to ešte chvíľu potrvá, ale v&nbsp;čase tmavého kovidu som si našla pomyselné svetielko. Ako povedal mysliteľ Konfucius: „Lepšie je zapáliť čo i&nbsp;len jednu maličkú sviečočku než preklínať tmu.“ Aj ja som bola vo veľkej tme, ale cez poéziu som si túto sviečočku zapálila a&nbsp;tým som sa prebrala z&nbsp;obrovského strachu. A&nbsp;strach, ako vieme, je veľký nepriateľ, no podarilo sa mi z&nbsp;neho dostať práve vďaka Jankovi Kráľovi a&nbsp;jeho nádhernej balade.

<strong>Čo si praje Chalupová do ďalších rokov? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Aké pre vás bolo nehrať niekoľko mesiacov v&nbsp;divadle? Niečo podobné ste hádam ešte nezažili.

Nič také sme naozaj nezažili. Úvod kovidu bol dosť chaotický, stále sa menili opatrenia a&nbsp;my sme chodili ako bezprizorní. Prestalo sa skúšať, do divadla sa nechodilo vôbec, čo bolo zvláštne. Raz som išla autom a&nbsp;zastavila som sa v&nbsp;historickej budove divadla, ale vrátnica bola zavretá, takže som sa nemohla dostať divadla. To sa mi ešte nestalo a&nbsp;pridávalo to k&nbsp;ťažobe na duši. Po mesiacoch sa však opatrenia začali uvoľňovať a&nbsp;my sme s&nbsp;nesmiernou láskou a&nbsp;radosťou, ktorú si ani neviete predstaviť, začali opäť hrať.

Keď sme takto opäť hrali francúzsku komédiu Georgea Feydeaua Tak sa na mňa prilepila, kde exceluje Tomáš Maštalír (44),Didi Mórová (51), Zdenka Studenková (67), Gabika Dzúriková (48), skrátka celá plejáda našich hviezd, my sme už boli všetci oblečení, vyčesaní, pripravení, no krátko pred začiatkom otestovali jednu kolegyňu, ktorá dobehla do divadla z&nbsp;nejakej inej práce, a&nbsp;predstavte si, mala kovid. Diváci už sedeli v&nbsp;hľadisku, ale predstavenie sa muselo okamžite zrušiť. Inšpicient si nás všetkých zavolal, sadli sme si aj s&nbsp;vedením divadla do hľadiska, jeden na druhého sme sa ani nepozreli… Boli sme z&nbsp;toho zdesení. Ja som mala plač na krajíčku. Cítili sme sa ponížene, zahanbene, akoby nás niekto pre nič, za nič prefackal. Bola to taká zvláštna atmosféra, ktorá nami všetkými prešla rovnako a&nbsp;na ktorú v&nbsp;súvislosti s&nbsp;kovidom v&nbsp;divadle budem s&nbsp;najväčším blenom v&nbsp;ústach ešte dlho spomínať… Aktuálne sa opäť hrá, ale nedávno mal pred verejnou generálkou opäť pozitívny test na kovid Alexander Bárta (45). Premiéra predstavenia sa musela preložiť. On je taký skvelý, úžasný herec a&nbsp;krásny človek a&nbsp;zrazu toto? A&nbsp;takáto hrôza v&nbsp;každom z&nbsp;nás automaticky zostáva, pretože hneď myslíme na následky, na to, čo bude s&nbsp;predstavením, čo bude s&nbsp;kolegami… Tu nejde len o&nbsp;nás ako o&nbsp;jedinca, ale aj o&nbsp;dielo, ktoré sme naštudovali. S&nbsp;týmto sa potom musí každý herec sám v&nbsp;sebe vyrovnať a&nbsp;je to veľmi ťažké.

Musím povedať, že vždy, keď začnem študovať rolu v divadle, vo filme, v televízii – najmarkantnejšie to cítim v poézii –, že sa mi zrazu začne odkrývať svet.

Ako ste vnímali reakcie verejnosti na to, že umelci by mali ísť k&nbsp;lopatám?

Viete, mám výhodu v&nbsp;tom, že nemám mobil a&nbsp;nemám ani počítač a&nbsp;internet. Som preto uchránená od obrovskej negativity a&nbsp;hoaxov. Sledujem svoj vlastný život, počúvam peknú hudbu, čítam poéziu a&nbsp;počúvam správy, lebo chcem vedieť, čo sa vo svete deje. Aktuálne to vyzerá tak, že situácia okolo kovidu sa postupne zlepšuje, tak si poďme držať palce, aby nám svitlo na lepšie časy. Nech opäť začneme normálne žiť a&nbsp;možno si toto normálne budeme vážiť viac ako predtým.

Hoci nebola možnosť veľkých osláv, prezraďte, čo si prajete do ďalších rokov?

Želám si jedine zdravie a&nbsp;aby ma neopúšťala radosť. Celý život sa riadim krédom, ktoré som si ešte ako trinásťročná zapísala do pamätníčka. Je z&nbsp;románu Fio­dora Michajloviča Dostojevského Idiot. Práve v&nbsp;tomto diele som spoznala najlepšieho človeka na svete, knieža Leva Myškina. Myslím, že práve minulý rok ho špičková literárnovedná obec uznala za najlepšieho človeka, ktorého literatúra stvorila. Mimochodom, knieža Myškina na javisku SND úžasne zahral Ivan Mistrík (†46). A&nbsp;Dostojevskij do úst tejto postavy vložil tri úžasné slová, citujem: „Krása spasí svet.“ Samozrejme, už dávno som dospela k&nbsp;tomu, že táto spásonosná krása je dobro v&nbsp;človeku. A&nbsp;keď má niekto dobrotu v&nbsp;duši, v&nbsp;srdci, koná dobro, tak ho to presvecuje. Potom je krásny on aj všetko, čoho sa dotkne. Takže konajme dobro, lebo to je tá krása, ktorá spasí svet.