V roku 1942 sa okrem vás narodili ďalší štyria kolegovia, a to Michal Dočolomanský (†66), Emília Vášáryová (79), Božidara Turzonovová (79) a Stano Dančiak (†75), s ktorými ste sa zišli na javisku SND. Študovali ste spolu v jednom ročníku?

Študovala som so Stankom Dančiakom prvé dva roky na VŠMU u profesora Mikuláša Hubu (†66). Potom som dostala angažmán v Paríži a štúdium som na rok prerušila. Keď som sa vrátila, nastúpila som do ročníka Karola L. Zachara (†85). Miško Dočolomanský študoval v niektorom z vyšších ročníkov, lebo bol prijatý na „dišpenz“, teda bez maturity ako mimoriadny talent. A treba povedať, že naozaj bol mimoriadny zjav. Milka s Dačkou prišli na VŠMU z trojročného gymnázia, kde som ja pre zlý kádrový profil študovať nemohla. Tým, že som sa venovala baletu, urobila som prijímačky na Štátne konzervatórium v Bratislave a od 1. septembra 1956 som začala študovať klasický balet. Toto štúdium trvalo päť rokov a bolo natoľko prestížne, kvalitné, že jeho absolventi nepotrebovali študovať ďalej na vysokej škole. Mňa to však ťahalo k dramatickému umeniu. Po konzervatóriu ma prijali na VŠMU, kde už Milka s Dačkou napriek tomu, že sme rovnaký ročník, študovali.

Je zaujímavé, že ste sa neskôr všetci zišli v jednom divadle.

Áno, bola to dosť veľká rarita, že v jednom divadle boli piati umelci z ročníka 1942. Bolo to zaujímavé, aj naše oslavy boli vždy so šampanským veľmi veselé a milé. Ja som maratón osláv začínala 29. januára, po mne v marci oslavoval Miško Dočolomanský, v máji oslavuje Milka Vášáryová, o desať dní nato má narodeniny Dačka Turzonovová a koncom októbra oslavoval Stanko Dančiak. Takto sme oslavovali priebežne počas celého roka. (Smiech.)

Spomeniete si aj na nejakú konkrétnu oslavu?

Najväčšiu narodeninovú oslavu robil pri príležitosti svojej šesťdesiatky Stanko Dančiak v bratislavskom Dome spisovateľov. Bola to naozaj veľkolepá oslava, ktorej súčasťou bola torta so šesťdesiatimi sviečkami. Na americký spôsob ju priviezli na takom vozíku. O polnoci sa všetko zhas­lo, Stanko sfúkol sviečky a my sme mu so šampanským spievali živio. Bola to nádherná oslava s iným nádychom, pretože herci väčšinou oslavovali poskromnejšie v divadle (DPOH, pozn. red.) na piatom poschodí.

S ktorým z týchto kolegov sa vám najlepšie hrá/hralo?

Každý z nich je a bol výborný, lebo ak niekoho akceptujete a máte rád, pracuje sa vám s ním dobre, hoci má iný štýl práce. Veľký ruský humanista Maxim Gorkij povedal: „Každý človek je jediný, jedinečný a neopakovateľný originál.“ Cez túto myšlienku som sa umocnila v tom, ako sa dívam na každého človeka. To sa týka ako kolegýň, tak kolegov. Všetko sú to originály. A vieme, aké sú originály cenné a akú majú hodnotu. Som nesmierne šťastná, že SND je takou mekkou ľudských aj umeleckých hodnôt.

Z piatich rovesníkov ste zostali už len tri vynikajúce herečky. Je to ťažké, keď vám odchádzajú kolegovia?

Je to nesmierne ťažké a veľmi skoro sme si na to museli zvyknúť. Po skončení VŠMU začali odchádzať naši vzácni profesori aj starší kolegovia, s ktorými sme mali česť hrať ako mladí, začínajúci umelci… Napriek tomu každá takáto rozlúčka bola pre nás vždy nesmiernym utrpením, pretože s nimi odchádzal aj kus nášho života.

Sú vzťahy v divadle stále také družné? Dozviete sa na ďalšej strane...