V roku 1997 Američania zapísali vášho otca Tibora Bartfaya do zoznamu najvýznamnejších mužov sveta. Ako sa vyrastalo v rodine takého človeka?

Ako dieťa som nemala rada ateliér ani sochárčinu. Lebo otec stále pracoval, doma bol málo. Mala som pocit, že mi umenie otca berie. Detstvo som napriek tomu mala nádherné, s bratom sme mali najlepšieho otca na svete. Večer prišiel domov nie preto, aby sa navečeral, ale aby nám prečítal rozprávku a ak ho súril termín, že musel načas odovzdať prácu, vrátil sa naspäť do ateliéru. Ale v sobotu a v nedeľu sa venoval iba nám. Bola winnetouovská éra, takže nám vyrábal tomahavky, vrhacie nože, luky, vybíjané farebné tulce na šípy. Cez víkendy sme vystrieľali zo vzduchovky kilá diaboliek, ako veľký športovec nás naučil bicyklovať, plávať, lyžovať, korčuľovať, sánkovať, aj nás trénoval sebaobranu.

Z hľadiska umenia vám ako dieťaťu vtedy hovorila niečo jeho práca?

Nie. Pre mňa bol jednoducho otec, ktorý robil sochy. Prostredie ateliéru nám bolo prirodzené, veď aj starý otec bol sochár, hrávali sme sa tam s hlinou, šermovali sa s „modelátkami“.

V minulosti platilo, že keď bol muž mäsiar alebo pumpár, prípadne lekár, tak jeho deti boli akoby potomkovia premiantov. Ako vnímali vás?

Zrejme aj nás, ale v inom zmysle. Keď som dostala trojku z ruskej morfológie, hneď boli reči, že ako je možné, že dcéra takého umelca sa naučila na trojku. Nenávidela som to, študovala som svoj odbor a nechápala, čo pletú do môjho štúdia otca. Ľudia sa ma občas pýtali, či som nechcela byť sochárka. Možno som zdedila nejaké gény, no ja som sochárčinu tvrdohlavo odmietala.

Prečo?

No lebo otec stále pracoval. Ostatní mali oteckov, ktorí odišli ráno o ôsmej do práce a o štvrtej boli doma. Náš otec chodil domov v čase, keď sme išli spať.

Čo robila vaša mama?

Zostala v domácnosti. Študovala operný spev, ale ako 19-ročná sa vydala a keďže pochádzala z Poľska, mala istú rečovú bariéru, navyše boli stalinovské časy a nenašla uplatnenie. No nebyť toho, že zostala doma, otec by sa nestal takým veľkým umelcom. Mama mu nechala voľnú ruku, odbremenila ho od povinností. On riešil večer iba zásadné veci, napríklad keď sme neposlúchali. Dal mi domáce väzenie, ale hneď na to zabudol, na druhý deň sa pýtal: „Halinka a prečo si doma?“

Akú mal povahu?

Nekonfliktnú, veľkorysú, niekedy až naivnú v tom, že mal rád ľudí a príliš im dôveroval. Keď sa ho v jednom rozhovore pýtali, že kedy má pekný deň, odpovedal: „Keď spoznám dobrého človeka.“ Nemal rád zvýšený hlas, intrigy, prázdne reči.

Keď ste prišli ako deti za ním do ateliéru, neodháňal vás, že musí pracovať?

Nie, tešil sa, no keď pracoval, okolie nevnímal. Prišla som s naším malým psom, ktorý hneď všetkých naokolo štekotom zdravil, pýtala som sa otca, či môžem to a to a on iba: „Áno, áno, áno.“ Vtedy som vedela, že nevníma. Pri práci sa neuveriteľne koncentroval, až tak, že úplne „vypol“ vnímanie okolia. Za socializmu to bola výhoda, lebo boli termíny a musel ich stíhať. On ich stíhal aj vďaka tomu, že sa nešetril. Raz mal takú presilenú ruku, že mu ju lekári dali do sadry. O pár dní som prišla za ním do ateliéru, sadra bola rozstrihnutá a opretá o stenu, otec robil bez nej. Večer si ju dal na ruku a tak chodil domov.

Podobne sa dokážu sústrediť najlepší športovci, tiež nevnímajú okolie, len vlastný výkon. Potom sa im občas stávajú rôzne prešľapy plynúce zo zaujatia. Otcovi sa to nestávalo?

Ale áno. Miloval zvieratá a v ateliéri sme mali Rema, medvedíka čistotného. V suteréne mal skaly, vodu, strom, cez víkend sme mu chytali žaby, aby žil ako v prírode. Pohyboval sa voľne po celom ateliéri. Raz mal otec hotovú sochu ženy a dokončoval prsty na nohách. Sústredil sa na prácu tak, že necítil, ako mu na chrbát padajú kúsky hliny. Remo totiž vyliezol soche na hlavu a „opral“ ju. Medvedík čistotný labkami „perie“ všetko, čo chytí. Takýmto praním hlavu sochy úplne zničil.

Otec ju musel robiť nanovo?

Áno, ale na Rema sa ani nehneval. Hovoril: „A čo som ho mal zabiť? Veď on je sochársky mýval!“ Mali sme psa, fúzača Maura. Otec robil po večeroch doma koláže, na stole mal výstrižky a vtedy sme nesmeli ani kýchnuť, mama opatrne otvárala dvere, aby nebol prievan. Ale milý Maurinko vyskočil na stôl, všetko mu zhodil a otec pokojným hlasom: „Ale Maurinko, toto sa robí?“

Medvedík čistotný nie je bežný domáci maznáčik.

Veď Remo ani nebol. Keď zistil, že ľudia, ktorí prichádzajú za otcom do ateliéru, majú vo vreckách kabátov rôzne predmety, tak chodil ku vešiaku a kradol. Zapaľovač, cigarety, mince, perá, tabatierky. Ľudia chodili za otcom, že: „Tibor, nezabudol som si u teba zapaľovač? Pero?“ Otec sa už cítil nepríjemne, keď sa všetko strácalo. Potom sme Removi čistili suterén a našli sme kopy všetkého možného, čo nakradol.

Mal rád všetky zvieratá?

Veľmi, hodiny ich pozoroval. Keď sme boli deti, mal v zoo­logickej záhrade kamaráta riaditeľa a po záverečnej sme sa mohli s bratom hrávať s mláďatami šimpanzov, leopardov. Otec mal v sebe niečo magické, že ho šelmy akceptovali. V zoo bol krásny bengálsky tiger Ali, do otca sa tak zamiloval, že sme boli len na začiatku zoo a on ho už hlasným funením vítal. Ali bol schopný odísť od nedožratého mäsa a nechať sa otcom hodiny hladkať.

Leopardica Zora otca pustila do klietky aj k mláďatám. Naozaj mal rád všetky zvieratá. Našli sme zraneného havrana, dali sme mu meno Pipo. V ateliéri sme urobili voliéru a bol u nás do vyliečenia. Potom sme ho odniesli do zoo. Otcovi však havran chýbal, tak si ho vyrobil z drôtu a postavil na policu.

Váš otec nikdy nebol v komunistickej strane, ale po revolúcii mu mnohí vyčítali, že za socializmu urobil pomník Klementa Gottwalda na rovnomennom námestí v Bratislave, ktoré sa dnes volá Námestie slobody.

Na realizáciu Gottwaldovho námestia bola vypísaná súťaž, no takmer dvadsať rokov ju nikto nevyhral. Viacerí sochári sa išli pozabíjať, aby súťaž vyhrali, lebo išlo o honorár milión korún. Otca téma ani honorár nezaujímali, vtedy dokončil súsošie Štúra, nechcel robiť veľké pomníky a venoval sa komornej tvorbe. Raz k nám prišiel sochár Karol Lacko a začal otca presviedčať, aby do toho išiel. Bola som svedkom, ako si kľakol pred mojou mamou, nech otca presvedčí. Po týždňoch sa otec nakoniec dal nahovoriť s tým, že námestie bude robiť kolektív autorov.

Nakoniec to aj robil kolektív?

Samozrejme, súťaž aj vyhrali, autori pomníka Bartfay a Lacko, autor fontány Hovorka a architekti Droppa a Hlavica. Ale po revolúcii „gottwalďák“ pripisovali iba otcovi, vrátane krásnej fontány, ktorú robil Juraj Hovorka.

Čo na to hovoril?

Ignoroval to. Čo iné mal robiť? „Gottwalďák“ robiť nechcel, vtiahli ho do práce na ňom. Napriek tomu ho kritizujú, no už vôbec nik si nespomína, že napríklad v roku 1968 vyrobil a osadil pamätné tabule Danke Košanovej a Petrovi Legnerovi, ktorých zastrelili na začiatku okupácie Československa.

Tabule, ktoré sú v Bratislave na pošte na Námestí SNP a na stene Univerzity Komenského, pochádzajú od Tibora Bartfaya?

Áno a bol to vtedy veľký „prúser“. Keď otec s ďalšími išli tabule osadzovať, dohodli sa s vrátnikom, že im v noci vytiahne predlžovačku, aby mohli rýchlo navŕtať diery, skočiť do auta a utiecť. Lebo za rohom boli autá ŠtB. Robili to na viackrát. Vymerali, navŕtali, osadili. Mala som len jedenásť, ale dobre si pamätám, aká bola doma nervozita. Začali sa komunistické čistky a rodičia ani nespávali. Mama pre istotu vyhodila všetky časopisy a výstrižky. Našťastie sa nestalo nič vážne, len otec ďalšie dva roky nedostal žiadnu prácu.

Tibor Bartfay ešte predtým, v päťdesiatych rokoch za tvrdého stalinizmu, urobil aj výzdobu kostola v Partizánskom. Je tam jeho dielo dodnes?

Urobil celú sochársku prácu a výzdobu, sochu Krista s dvanástimi apoštolmi, krížovú cestu, snímanie z kríža, sochu Panny Márie, reliéfy svätej rodiny. Otec dielo robil ako 27-ročný študent a trvalo mu to dva aj pol roka. Vždy tvrdil, že išlo o jeho najrozsiahlejšie a najkomplexnejšie dielo. Po dokončení duchovného zatvorili a otca vypočúvali desať hodín na ŠtB. Našťastie, na kostol si nedovolili siahnuť. Otec bol prenasledovaný aj za to, že za druhej svetovej vojny, keď bojoval v talianskom odboji, sa Taliani ku koncu vojny pripojili k americkej armáde, a pripojil sa aj môj otec. Slovák v americkej uniforme, no škandál!

Vaša mama je Poľka. Ako sa dostala na Slovensko?

Otec mal brata dobrodruha, bol Július, no volali ho Žulo, lebo sa narodil v Paríži. Bol aj herec, v poľských Sopotoch niečo hrali a tam žila po vojne moja mama. Oslovil ju, či si pôjdu zatancovať. Išiel sa z mojej mamy zblázniť, nevedel, ako jej zaimponovať, tak ukázal fotku brata – môjho otca. Že brat je sochár. Mamu fotka zaujala a poslala mu adresu. Žulo dal doma otcovi adresu, že stretol krásnu Poľku. Otec si strčil papier s adresou do nohavíc, no tie išli do čistiarne. Keď zistil, že v nohaviciach oprali aj lístok, ale adresa bola nezmazaná, považoval to za osud.

Napísal jej?

Napísal, mama mu poslala fotku, dopisovali si a raz mu poslala telegram, že bude na školskej brigáde pri hraniciach. Otec chcel ísť za ňou, no vtedy sa nedalo cestovať len tak. Sedel na hraničnom priechode a hodiny prehováral hraničiarov, aby ho pustili. Prehovoril ich, stretli sa a o tri mesiace bola v Poľsku svadba. Po pol roku mama dostala povolenie presťahovať sa na Slovensko.

Teraz z najbližšej Bartfayovskej rodiny žijete už iba vy a mama?

Áno, brat tragicky zahynul ešte v roku 1983 ako parašutista. Zosypal sa nám vtedy svet. Otec našiel v Tatrách veľký kameň a na ňom si vybíjal žiaľ, brúsil ho, až mal opuchnuté hánky na rukách. Naň urobil spľasnutý padák z oceľového plechu. Teraz je dielo tuším v Národnej galérii v Prahe.

Ako sa dostal k sochárstvu?

Bol zo sochárskej rodiny, jeho starý otec bol sochár, takže od malička bol v ateliéri. Keď otec dostal na základnej škole dvojku z výtvarnej, opapa, čiže starý otec, išiel do školy pýtať sa, že prečo dvojku. Vysvetlili mu, že kreslí inak ako ostatné deti, preto nie jednotku. Tak sa opapa usmial a spokojný odišiel.

Vedel, že výhoda je práve v tom, že je iný?

Asi áno. Vždy sme hovorili, že čo by sme dali za to, keby sme mohli aspoň na chvíľu vidieť do otcovej hlavy, aby sme vedeli, ako rozmýšľal. Keď už posledných pätnásť rokov nešoféroval, každý deň som ho vozila do a z ateliéru. Ráno ma niekedy naháňal, že Halinka, poďme už. Ja som sa bránila, že tato, čo ma naháňaš, ešte si chcem dať v pokoji kávu. Ale on musel, už mal niečo v hlave, nerozprával sa ani v aute, držal si myšlienku. Vošiel do ateliéru a videla som, že už je vo svojom svete. Iba som mu urobila čaj, kávu a potichu som odišla.

Sochárska práca je aj fyzicky náročná. Ako zvládal záťaž?

Od mladosti športoval, takže nemal problém. No keď robil veľké pomníky, prišlo pred ateliér nákladné auto plné päťdesiatkilových vriec sadry. Stávalo sa, že keď nemal pomocníkov, vrecia prenášal sám. Na druhý deň nevedel chodiť. Niekedy sa tak narobil, že od bolesti nespal. Toľko sa nalietal po lešeniach, rebríkoch a zvládal to do vysokého veku.

Posledného jeden a pol roka v ateliéri aj býval. Prečo?

Predtým bol hospitalizovaný. Z nemocnice sa vrátil ako ležiaci pacient. Zohnali sme fyzioterapeuta, ošetrovateľa a „rozchodil sa“. Každý deň som ho do ateliéru vozila. Postupne začal byť prevoz komplikovanejší, nevládala som ho dostať do auta. Videl, ako je to nad moje sily, tak sa opýtal, či by v ateliéri nemohol bývať. Prispôsobili sme mu ho a zabezpečili sme opatrovanie na 24 hodín. Pookrial, mal ateliér, bezbariérový prístup. My s mamou sme varili, nakupovali a chodili každý deň na návštevy.

Čiže ledva chodil, ale stále bol schopný robiť sochy a v tom stave urobil aj poslednú sochu – Malého princa od Exupéryho?

Áno. Ale pri soche si treba neustále sadať, vstávať, odstupovať, nahadzovať hlinu, a to už bolo veľmi namáhavé. Tak si prizval na pomoc svoju prvú a najtalentovanejšiu žiačku, sochárku Margarétu Horákovú.

V médiách po jeho smrti písali, že zomrel osamotený, že ste k nemu nikoho nepúšťali.

Písali hlúposti, myslíte, že ťažko chorý starý človek, ktorý niekedy ledva lapá po dychu, túži po spoločnosti? Aký osamelý? Veď sme tam s mamou boli každý deň a mal dve opatrovateľky! To už nebol ateliér, ale otcovo súkromné sanatórium. Keď mu bolo lepšie, najstarší kamaráti za ním mohli prísť, no aj tak väčšinou pospával. Tí, čo také bludy hlásali, aj médiá, ktoré to uverejnili, nerešpektovali otcove právo na súkromie a pokoj. S mamou sme chceli otcovi zabezpečiť dôstojné dožitie.

Vždy ste otca prísne strážili?

Skôr som ho v posledných rokoch chránila tak, ako tato celý život mňa. Ľudia ma za to nemali radi, prezývali ma generál Pinochet. Lebo keď otec niekde prišiel, mali ho za maskota, všetci sa predbiehali, kto mu skôr donesie vínko, frťana. Keď som rozhodla, že ideme domov, lebo musí večerať, chceli mu nosiť pagáčiky. Nechápali, že mama ho čaká s čerstvo uvarenou večerou a on mal jesť suché pagáčiky? Bola som za zlú, že mu nedoprajem. V minulosti otcovu pohostinnosť ľudia zneužívali. Stávalo sa, že v ateliéri sedelo desať ľudí, fajčili otcove cigarety, pili otcovu kávu, drinky a mali veľké reči o umení. Otec pri nich nesedel, ale to umenie skutočne robil. Už vtedy som na nich zazerala.

Pamätáte sa na to, ako sa cítil po páde komunizmu?

Ako šťastný, slobodný človek, odrazu mohol cestovať, mohol mať výstavu v New Yorku, čo dovtedy nebolo možné. Robil si konečne, čo chcel, jeho modlivky, svojich škorpiónov a hlavne koláže, v ktorých popustil uzdu fantázii, čo bolo za bývalého režimu nemožné.

Čo bolo podľa neho najvydarenejšie dielo, aké urobil?

Za najvýtvarnejšiu považoval Hirošimu na Račianskom mýte v Bratislave. Keď som ho vozila domov a išli sme cez Račko, bol rád, že sme mali červenú a Hirošimu videl. Má vyleštené nohy, ako ich deti hladkajú a líhajú si na ne.

O ňom bolo známe, že robil aj zadarmo.

A koľko! Fascinovali ho príbehy o bratislavských bosorkách a chcel, aby mesto nejakú malo. Tak bosorku urobil, mestu ju daroval a dnes je pod Bratislavským hradom. Združenie Hansa Christiana Andersena zasa chcelo Andersenov pomník, tak im bez nároku na honorár urobil sochu, tiež plastiku Kopernika a ďalšie. Roky podporoval nadáciu Unicef.

Mal aj nejaké „úchylky“?

Miloval zeleň, kvety a stromy. Tiež modrú farbu, chcel mať modré uteráky, ešte aj ústnu vodu. Raz sme mu kúpili fialovú – on s jemnou výčitkou: „To čo ste mi urobili?“ V ateliéri mal len kockový cukor. Zbožňoval košele, za peknú košeľu by bránil barikády. Bol veľmi skromný, no na košele maniak. Nosila som mu z Talianska, také s vysokými goliermi. Miloval čaj Earl Grey a hudbu. Klasiku, ale aj Vangelisa, Jarra a Sarah Brightonovú. Rád počúval v nedeľu v posteli rozprávky. A nevedel žiť bez soli. Mama varí vynikajúco a pikantne, no vždy išla do vývrtky, keď tato zahlásil: „Prosím si soľ.“

Chodíte ešte do jeho ateliéru?

Každý deň. Spomínam, preberám staré fotografie, noviny. Našla som arabské noviny zo šesťdesiateho ôsmeho roku, v ktorých píšu o otcovej výstave v Egypte. Pred pár týždňami som našla fotografiu, ako vybúrali stenu ateliéru a cez ňu vynášali guľu, fontánu Zem – planéta mieru, ktorá je na Hodžovom námestí pred prezidentským palácom.

Čo budete s ateliérom robiť?

Ešte je veľmi krátko po otcovom odchode. Vieme, že otec by si prial zachovať ateliér čo najdlhšie v takom stave, v akom je.