Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

So synčekom ste strávili takmer jedenásť dní v&nbsp;nemocnici. Čo tomu predchádzalo?

Začalo sa to v&nbsp;sobotu neskoro popoludní. Max začal byť z&nbsp;ničoho nič nervózny. Vtedy sme ešte netušili prečo. Pripisovala som to prerezávaniu zúbkov. Pri večernom kúpaní si však manžel všimol dva červené fľaky na brušku a&nbsp;okamžite ma zavolal do kúpeľne. Pripomínalo to alergickú reakciu, a&nbsp;tak som mu dala fenistilové kvapky, to je antihistaminikum. Reakcia však neustupovala. Naďalej bol veľmi nepokojný a&nbsp;o&nbsp;niekoľko desiatok minút sme už videli ďalšie fľaky na ramenách aj na stehnách. Zatiaľ to však nebolo nič dramatické, čakali sme, kým zaberie liek.

Noc bola nepokojná, ale keďže sa výsyp ukrýval pod pyžamkom, netušili sme, že jeho stav sa zhoršuje. Ráno k&nbsp;nemu vstal manžel a&nbsp;takmer okamžite sa vrátil s&nbsp;tým, že je zle. Keď mu išiel vymeniť plienku, zistil, že už má červené celé bruško, ruky po lakte a&nbsp;nohy po kolená. Obliekla som sa a&nbsp;utekala som s&nbsp;ním na pohotovosť.

V&nbsp;tom momente ste sa určite poriadne preľakli...

Samozrejme, že som sa zľakla, ale stále to vyzeralo ako klasická alergická reakcia, hoci mi to nedávalo zmysel. Nezavádzali sme do jeho stravy žiadnu novú potravinu ani ja som ostatné dni nejedla nič, na čo by nebol zvyknutý. No bolo to čoraz horšie. Kým sme sa dostali do ambulancie, výsyp sa rapídne zhoršil. Už mal červenými fľakmi pokrytý aj celý chrbát, krk aj hlavu. Lekár nám povedal, že s&nbsp;týmto si neporadí, a&nbsp;odoslal ho do inej ambulancie. Tam podstúpil vyšetrenie, ale okrem kožnej reakcie nemal iné ťažkosti, sťažené dýchanie, opuchnuté dýchacie cesty či výsyp v&nbsp;ústach. Zvýšili mu dávku fenistilových kvapiek, ktoré som mu doma podala aj ja, a&nbsp;dostal dávku kortikosteroidov, vďaka ktorým sa mu do ôsmich hodín telíčko vyčistilo. Na miestach, kde mal predtým červené fľaky, ostali len modrinky.

Presne tak. Hovorila som si, že asi to tak mizne. V&nbsp;živote som to na vlastné oči nevidela, ale snažila som sa zachovať si chladnú hlavu, veď ho videli dvaja lekári a&nbsp;ráno sme sa mali hlásiť u&nbsp;pediatričky. No ako hovoríte, to sa ten horor iba začínal. Večer bol opäť nepokojný a&nbsp;na brušku sa ukázali nové fľaky. Takmer celú noc preplakal a&nbsp;ráno to bolo ešte horšie ako ráno predtým. Zavolala som pediatričke, ktorá nás okamžite poslala do nemocnice. Kým sme sa vybavili na centrálnom príjme a&nbsp;dostali na kožné, stav sa mu rapídne zhoršil. Výsyp mu už pokrýval takmer celé telo aj tvár. Fotografia vznikla krátko po prijatí na oddelenie.

Pre Maxa to museli byť strašné chvíle. Ako reagoval?

Bol nepokojný. Ja som žihľavku nikdy nezažila, ale popŕhlila som sa a&nbsp;vraj je to podobný pocit –&nbsp;koža vás páli a&nbsp;svrbí. Lekári sa už od začiatku prikláňali k&nbsp;tejto diagnóze, ale museli vylúčiť iné ochorenia. On mal, chudáčik, drastický priebeh. Bolo to až také zlé, že sa mu zapálila koža. Na dotyk horel, hoci nemal horúčku, a&nbsp;strašne veľa plakal. Tá žihľavka je veľmi zvláštna choroba, nie je na jednom mieste, ale presúva sa po celom tele. Ukáže sa, zmizne a&nbsp;opäť sa ukáže niekde inde. Niekedy na chvíľu zmizne úplne a&nbsp;potom napadne doslova celé telo. Tam, kde červené fľaky ustupovali, ostávali obrovské modriny. Vyzeral, akoby som ho tĺkla bejzbalovou pálkou. Ja by som sama na seba zavolala sociálku. V&nbsp;utorok to bolo ešte horšie, ako keď nás prijímali. Na tele nemal takmer žiadne biele miesto. Bol skoro celý červený a&nbsp;zvyšok tela pokrývali tie strašidelné modriny. Ešte aj chodidlá mal zospodu celé modré.

Toto bol ten moment, keď ste cítili obrovskú bezradnosť a&nbsp;strach?

Áno, v&nbsp;nedeľu totiž pekne zareagoval na lieky. V&nbsp;pondelok už nie, takže v&nbsp;tej chvíli som absolútne netušila, čo to môže byť.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong>

AKO VYZERAL DANKIN SYNČEK? FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

O&nbsp;tomto smutnom príbehu, našťastie s&nbsp;dobrým koncom, ste písali aj na svojom profile na sociálnej sieti.

Nechcela som z&nbsp;toho robiť kriminálku, ale hľadala som podporu. Bola som bezradná. Dúfala som, že mi niekto napíše, že to pozná a&nbsp;že to nebude až také zlé. Že to prežili so svojím dieťaťom. Dostala som extrémne veľa správ a&nbsp;skutočne zo srdca ďakujem každému, kto mi napísal. To ma upokojilo, kým sme čakali na výsledky toho obrovského množstva testov. Prekvapilo ma, koľko detí malo takýto šialený priebeh tejto choroby.

Hoci lekári tušili, že ide o&nbsp;žihľavku, robili mu veľké množstvo vyšetrení.

Mohlo to byť spôsobené vírusom, baktériou, ale aj nejakým iným ochorením. Museli preveriť všetko. Zobrali toľko krvi, že som sa ich skutočne pýtala, či mu nebude chýbať, a&nbsp;tie odbery robili štyrikrát. Poslednýkrát už, chudáčik, ani neplakal. Vedel, čo príde... Postupne teda vylučovali dôvody a&nbsp;ochorenia, ktoré to mohli spôsobiť. Podstúpil vyšetrenia u&nbsp;internistky, ktorá nariadila ďalšie vyšetrenia, aj u&nbsp;imunoalergiológa, ktorý dal vyšetriť všetky najčastejšie alergie aj protilátky. Pozreli ho odhora až dole. Všetko bolo negatívne. Vírusy, baktérie, alergie, moč, stolica, sono bruška. Pracovali totiž aj s&nbsp;možnosťou, či takto nezareagoval na nejaký vírus, ktorý prekonal v&nbsp;minulosti, čo by naznačila zväčšená pečeň, slezina alebo stopy na obličkách. Nič sa však nepotvrdilo.

Koľko dní ste teda boli v&nbsp;nevedomosti a&nbsp;iba ste dúfali, že to nič vážnejšie nebude, hoci nakoniec aj žihľavka bola nebezpečná?

Na siedmy deň, v&nbsp;piatok, sa mu začal stav zlepšovať, to sme mali už väčšinu testov za sebou. Vtedy povedali, že to je jednoznačne žihľavka. V&nbsp;podstate to bola hneď prvá diagnóza, ktorú uviedli, ale, samozrejme, museli vylúčiť všetko ostatné. Sama som sa obávala, či to nebude infekčná mononukleóza, pre ktorú je typický výsyp. Ale lekári mi povedali, že ten vyzerá úplne inak.

Spomínali ste mi, že boli chvíle, keď vám tiekli slzy po tvári.

Ako ustúpil zápal kože a&nbsp;nebol už taký červený, vtedy to začalo byť doslova hororové, pretože sa išiel vyškriabať z&nbsp;kože. Musela som mu držať ruky, aby si neublížil ešte viac. Keď som čo i&nbsp;len na chvíľku nedala pozor, doškriabal sa až do krvi. To bolo dva a&nbsp;pol hodiny utrpenia a&nbsp;srdcervúceho plaču. Najskôr mal päť takýchto záchvatov, potom štyri, neskôr tri a&nbsp;potom dva denne. Až kým to nevymizlo úplne.

Bolo pre vás útechou aspoň to, že ste s&nbsp;ním mohli byť v&nbsp;nemocnici?

Áno. Zistila som, že to upravuje zákon. Matka má právo byť pri dieťati až do jeho desiatich rokov. Na druhej strane si naozaj neviem predstaviť, ako by tam to dieťa bolo bez matky. Odhliadnuc od toho, že je dojčený a&nbsp;nemal by čo jesť. Takéto malé dieťa sa potrebuje nosiť na rukách, potrebuje animovať, utešiť, keď plače. Necítim si ruky. Mám pocit, že ich mám vyťahané až po kolená, pretože som ho skoro celý čas nosila na rukách. Kto by ho takto nosil, tíšil, uspával a&nbsp;upokojoval? Sestry? Sanitári? Veď oni sú už teraz vyťažení viac, ako treba. A&nbsp;hlavne keď je to dieťa veľmi choré, čo teda hospitalizované deti väčšinou bývajú, všakže? To by musela byť jedna sestra na jedného pacienta. On je navyše teraz v&nbsp;tom veku, že sa chce všade liepať, stavať na nôžky a&nbsp;objavovať svet. Na jedenásť dní sme zostali zavretí v&nbsp;izbe s&nbsp;dvomi posteľami, umývadlom a&nbsp;vaňou. Bolo to pre neho náročné. Ale keď sa cítil dobre, „štvornožkoval“ po celom oddelení a&nbsp;bol hlavný leštič podláh. (Úsmev.)

Kedy ste si povedali, že máte na­ozaj vyhraté?

Skutočne prvýkrát som sa usmiala, keď som v&nbsp;utorok (jedenásty deň) uverejnila jeho usmiatu fotku, pretože vždy, keď som sa v&nbsp;kútiku duše trošku potešila, že sa mu zlepšuje stav, lekári mi povedali, že pozor, je to zákerná choroba. Na chvíľku ustúpi a&nbsp;znova udrie. Naozaj to chodilo v&nbsp;takých vlnách. Preto som sa aj bála tešiť, že mu je lepšie. Bála som sa, či nepríde ďalší záchvat v&nbsp;krátkom intervale. Tak­že až v&nbsp;utorok, keď sme vedeli, že je lepšie a&nbsp;tie záchvaty už neprídu, až vtedy mi padol kameň zo srdca.

Všetky tie dni ste museli byť bez dcérky Sárky.

Toto bolo najťažšie, že do Národného ústavu detských chorôb nemôžu prísť na návštevu deti. Je to pre ich ochranu, aby sa nenakazili. Sú tam hospitalizované deti s&nbsp;detskými chorobami a&nbsp;vírusmi. A&nbsp;hoci sme boli na oddelení, kde neboli infekční pacienti, Sárka by musela prejsť po chodbách, kde sa pohybujú aj choré deti. Jednoducho pravidlá sú nastavené takto. S&nbsp;prepáčením, na mňa sa vykašľať, ale pre Sárku to bolo neuveriteľne ťažké. Neskutočne sa bála o&nbsp;bračeka. Keď sme spolu volali, povedala mi, že to bezo mňa zvláda, ale rozplakala sa, že jej chýba Max a&nbsp;chcela by ho pohladkať. Ona ho videla celého červeného a&nbsp;zrazu sme zostali tam a&nbsp;ona nevedela, čo sa deje. Síce jej to tatinko rozprával, ale nevidela, že Max sa cíti lepšie, že sa už usmieva, že ho to už tak nebolí a&nbsp;nesvrbí. Ani fotky nepomohli, ani videohovor. Bola taká vystresovaná, že sme tie hovory napokon radšej obmedzili.

Aký bol váš príchod domov? Ako reagovala Sára?

Sárka bola v&nbsp;škôlke. Po nás prišiel tatinko, ktorý potom zostal celý deň doma, aby nám pomohol vybaliť a&nbsp;aby sa Maxovi trošku povenoval. A&nbsp;ja aby som sa povenovala domácnosti. Aj keď musím povedať, že to zvládli parádne. Dokonca bol doma poriadok. Čakala som všetko, len toto nie. (Smiech.) Manžel sa o&nbsp;všetko postaral na jednotku s&nbsp;hviezdičkou. Keď synček zaspal, vybrala som sa po Sárku do škôlky. Keď ma zbadala, rozbehla sa za mnou, hodila sa mi okolo krku a&nbsp;ja som sa rozplakala. Nikdy sme neboli bez seba tak strašidelne dlho. Zdalo sa mi, že vyrástla aspoň o&nbsp;20&nbsp;centimetrov a&nbsp;dospela o&nbsp;štyri roky. Keď som sa jej opýtala, či sa o&nbsp;ňu tatinko dobre staral, odpovedala: „Dobre, maminka, kupoval mi jedlo, lebo sme nikdy nič nemali.“ (Smiech.) Nestíhal nakúpiť, pretože každý deň utekal z&nbsp;roboty za nami a&nbsp;potom po ňu do škôlky. Preto si ráno chodili kupovať raňajky spolu. Bolo to veľmi milé.

Aké budú Maxove nasledujúce dni? Musí brať ešte lieky?

Pre zápal mu nasadili aj antibiotiká, takže dobral tie a&nbsp;nasledujúcich desať dní bude naďalej užívať antihistaminiká. Potom nás čaká kontrola v&nbsp;nemocnici. Kožu má teraz čistú, ale je veľmi citlivá. Keď ho zoberiem na ruky, v&nbsp;mieste tlaku mu ostane červený fľak. Po krátkom čase zmizne, ale koža je skutočne taká citlivá, že reaguje na všetko –&nbsp;len sa trošku buchne a&nbsp;okamžite je modrý. Pokračujeme v&nbsp;terapii krémom s&nbsp;kyselinou mliečnou, a&nbsp;hoci už môže papať normálne, ja by som si mala ešte nejaký čas dávať pozor na stravu. Volá sa to tuším kožná diéta, nemala by som jesť žiadne potraviny, ktoré dráždia kožu. Takže si musím dať na chvíľu pauzu napríklad od čokolády. (Úsmev.)

Čo ste si uvedomili počas týchto náročných dní?

Viete, že som nad tým uvažovala? Som s&nbsp;ním veľmi dlho doma a&nbsp;asi tak v&nbsp;septembri mi tá všednosť našich dní pripadala taká... nudná. Bola som taká nepokojná a&nbsp;nespokojná. Cítila som sa uväznená doma a&nbsp;unavená z&nbsp;tých stále rovnakých a&nbsp;nekonečných mamičkovských povinností. V&nbsp;nemocnici som sa zaprisahala, že toto si už nikdy nepoviem. Všednosť našich dní je vlastne to šťastie, ktoré všetci hľadáme. Som neskutočne šťastná, že to dobre dopadlo, a&nbsp;ďakujem Bohu. Oveľa viac si budem vážiť, že mám detičky zdravé a&nbsp;že môžeme byť spolu všetci len tak obyčajne doma… v&nbsp;tej všednosti.