Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Stretli sme sa vo vašom dome v&nbsp;Brestovci v&nbsp;okrese Myjava. Akú históriu má táto nehnuteľnosť?

Bol to rodný dom mojej mamy. Tu sa narodila. Moji rodičia sa vzali v&nbsp;roku 1929. Po svadbe si kúpili lístky na trojmesačnú plavbu parníkom, aby v&nbsp;Amerike začali nový život. Vyrastal som v&nbsp;New Yorku ako syn prisťahovalcov. Moji rodičia síce preklenuli dva svety, ale zachovali si svoju kultúru. Mám veľmi rád jednu z&nbsp;našich rodinných fotografií, ako moja mama nesie americkú vlajku počas každoročného slovenského kultúrneho festivalu v&nbsp;New Jersey, oblečená je však v&nbsp;slovenskom kroji. Moji rodičia sa vždy túžili vrátiť domov. Nakúpili tu polia, ktoré im aj tak komunisti z&nbsp;veľkej časti zhabali. Tento dom, kde sedíme a&nbsp;rozprávame sa, prenajímali. Po smrti mojej mamy v&nbsp;roku 1984 som ho zdedil. Drevené trámy boli rozožraté červotočom, strecha zatekala, aj tak som bol nadšený. Pre tento dom som sa aj pohádal so svojou americkou manželkou Linnie, pretože ja som bol sentimentálny, ona pragmatická, nakoniec sme sa však dohodli. Dom sme zbúrali a&nbsp;na jeho základoch sme s&nbsp;výdatnou pomocou môjho slovenského bratranca Jána Konečného, ktorý je odborník v&nbsp;stavebníctve, postavili úplne nový dom.

Hovoríte výborne po slovensky, hoci ste sa narodili v&nbsp;Amerike.

To je dobrá poznámka. (Smiech.) Rozumiem aj všetkým slovným nuansám. Keď som bol dieťa, doma sme sa rozprávali iba po slovensky. A&nbsp;vždy som bol medzi Slovákmi. Boli to hlavne rôzne kultúrne podujatia, kde sa hralo a&nbsp;spievalo. Niekedy som mal pocit, že moji rodičia sa popri každodennej drine do konca života zabávali. Keď som prišiel do americkej školy, nevedel som po anglicky ani slovo. Plakal som, nikomu a&nbsp;ničomu som nerozumel. Mám už iba hmlisté spomienky. Ale nespomínam si, že by som mal nejakú traumu. Nejako som to zvládol. Mal som veľmi dobrých učiteľov, ktorí mi pomohli.

Ste zanietený hudobník, pracovali ste ako učiteľ hudby. Aká bola vaša cesta k&nbsp;hudbe?

U&nbsp;nás vždy bolo veselo. Otec dostal poštou od svojej rodiny zo Slovenska gombíkový akordeón. Dodnes je majetkom našej rodiny. Moja matka rada spievala, stali sa preto ozdobou každej oslavy. Akosi prirodzene som začal na tomto hudobnom nástroji hrať aj ja. Otec bol na mňa veľmi hrdý, tak ma brával, aby sa so mnou pochválil, do neďalekej malej krčmy. Mal som dvanásť rokov a&nbsp;hosťom, prisťahovalcom zo Slovenska, som hrával slovenské ľudové piesne. Naučil som sa hrať hudbu pred publikom. Bola to dobrá škola. A&nbsp;ešte jedna zaujímavosť. Hostia mi z&nbsp;vďaky dávali mince, odložil som si ich. V&nbsp;priebehu rokov však získali na hodnote. Až do roku 1966 sa totiž štvrťdolárovky razili z&nbsp;pravého striebra. Keď sme si s&nbsp;manželkou v&nbsp;roku 1978 kúpili dom, zariadili sme si ho práve príjmom z&nbsp;mincí, ktoré som zarobil v&nbsp;brooklynskej krčme ako dieťa.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Na Slovensko ste prišli prvýkrát ako mladý človek. Spomínate si na svoje asociácie?

Môj otec bol ľavičiar, ale je pravda, že o&nbsp;politike sme hovorili minimálne. Bol to láskavý a&nbsp;starostlivý otec, ktorého sme so sestrou nadovšetko milovali. Prostredníctvom americkej komunistickej strany dostával slovenské noviny Pravda a&nbsp;denník Robotník. Čítal som ich, ale nie pre obsah, ale pre jazyk. Prvýkrát som prišiel na Slovensko s&nbsp;mamou, keď som mal dvadsať rokov. Prekvapili ma veľké rozpory, ktoré som čítal v&nbsp;komunistických novinách a&nbsp;ktoré som videl naživo. Napríklad vždy som si na Slovensko vozil toaletný papier, pretože tu ho nebolo. Prekvapovali ma dlhé rady v&nbsp;obchodoch na mäso, na ovocie. V&nbsp;Amerike nič také neexistovalo. Čo som potreboval, to som si dokázal bez problémov kúpiť.

A&nbsp;čo životný štýl, čím sa ten náš vtedy líšil od amerického?

Bol rok 1960 a&nbsp;ja som v&nbsp;rodnej obci svojich rodičov videl na ulici kravy, husi, konské povozy. A&nbsp;takmer žiadne autá, pričom v&nbsp;Amerike ich bolo na cestách plno. No to bolo niečo úžasné a&nbsp;fascinujúce. Niečo také sa v&nbsp;New Yorku vidieť nedá. (Smiech.) Dodnes si spomínam na to prekvapenie, keď som to videl. A&nbsp;potom ma doslova fascinovali slovenské kroje. So sestrou sme sa síce vzdelávali v&nbsp;americkej škole, ale navštevovali sme aj slovenskú. Práve tam nám rozprávali o&nbsp;Trenčianskom hrade. Keď som ho videl naživo, tá majestátnosť bola úžasná. Lenže ďalšie záležitosti mi spôsobovali nepríjemné pocity. Mama sa vždy túžila vrátiť domov, ale v&nbsp;určitej chvíli to prehodnotila a&nbsp;predala časť svojich pozemkov. Peniaze chcela, samozrejme, vyviezť do Ameriky. Lenže nedovolili jej to. Musela ich minúť na Slovensku. Tak mi tu zorganizovala narodeninovú oslavu. Pozvala všetkých príbuzných. Bolo koho, veď otec pochádzal zo siedmich detí. Na Slovensko cestujem každý rok a&nbsp;v&nbsp;časoch socializmu ma prekvapovalo, že bratranec ma nemohol vyprevadiť na letisko do Viedne, nerozumel som týmto zákazom. Alebo bratrancova mama pracovala ako učiteľka a&nbsp;nemohla preto chodiť do kostola. Prečo? V&nbsp;Amerike som pracoval ako učiteľ hudby. Mal som nárok na rok voľna, strávil som ho na Slovensku, cestoval som v&nbsp;obytnom vozidle, po regiónoch som objavoval tradičné hudobné nástroje a&nbsp;hudbu, nakrúcal som dokumentárne filmy. Vtedy platilo pravidlo, že ako cudzinec som musel minúť na Slovensku určitú sumu, bola to denná kvóta. Bola s&nbsp;tým riadna oštara stále to sledovať.

Boli ste aj v&nbsp;hľadáčiku Štátnej bezpečnosti?

Každý rok prišli eštebáci za mnou, sadli si so mnou do reštaurácie do tmavého kúta. Zasypávali ma otázkami, či poznám toho a&nbsp;toho človeka. Či patrím do takého a&nbsp;onakého spolku. Išlo mi to na nervy. Chcel som pokoj, objavovať slovenskú hudbu, slovenské hudobné nástroje, politika ma nezaujímala. Bol som a&nbsp;stále som muzikant. Raz som im nervózne odvrkol, že nech sa radšej postarajú, aby na Slovensku boli poriadne záchody. Peripetie som zažíval aj na hraniciach. Všetku batožinu mi doslova rozobrali –&nbsp;i&nbsp;knihy. Kávu, ktorú som viezol pre príbuzných, mi rozsypali. Podvozky áut, ktoré som si požičal, kontrolovali pomocou zrkadiel a&nbsp;psov. Stále hľadali predmety s&nbsp;náboženskou tematikou či iné zakázané predmety.

Napriek tomu Slovensko milujete. Uvažovali ste aj o&nbsp;tom, že by ste tu ostali natrvalo?

Som taký schizofrenický Slovák. Tak mi hovorili. Ale bývať som tu nastálo nechcel, najprv pre socializmus. Potom, keď som zostarol, musel som brať do úvahy také praktické veci ako napríklad zdravotné služby a&nbsp;podobne. Preto naďalej bývam v&nbsp;Amerike a&nbsp;na Slovensko prichádzam každý rok na niekoľko týždňov. Keď som sem prišiel prvýkrát so svojou nebohou americkou manželkou, vysvetlil som jej, že Slovensko je vlastne okolie Viedne. Teraz žijem s&nbsp;priateľkou, ktorá je Američanka, aj jej som to takto vysvetlil. Bohužiaľ, som veľký kritik amerického školstva. Práve preto Američania vedia o&nbsp;Európe veľmi málo.

V&nbsp;roku 1989 sa u&nbsp;nás zmenil spoločenský systém. Spomínate si ešte na tieto chvíle?

Áno, bolo to úžasné. Na rôznych folklórnych festivaloch a&nbsp;podujatiach som vystupoval už počas socializmu, spolupracoval som s&nbsp;Maticou slovenskou. Po revolúcii som besedoval po školách. Kým dovtedy som s&nbsp;kamerou mapoval hlavne hudbu, folklór a&nbsp;bežných ľudí, po zmene spoločenského systému som dokumentoval aj vystúpenia politikov, protesty.

Rozhovor s&nbsp;vami je veľmi príjemný, ste dobrý rečník, a&nbsp;to napriek vášmu zdravotnému problému.

Laicky povedané, moje hlasivky dostali porážku. Najprv som si myslel, že je to laryngitída. Keď som chcel hovoriť, akoby sa mi svaly v&nbsp;krku zatínali. Spieval som slovenské ľudové piesne v&nbsp;slovenskom aj anglickom jazyku. Stovky študentov a&nbsp;študentiek v&nbsp;Amerike som učil nájsť svoj hlas a&nbsp;ja som zrazu ten svoj stratil. Som hudobník, trápil ma preto tento zdravotný problém. Navštívil som amerických, slovenských aj európskych lekárov, nikto mi nedokázal pomôcť. Dokonca ani alternatívna medicína. Rozpráva sa mi síce ťažko, ale dokážem ešte spievať. S&nbsp;láskou hrávam na hudobných nástrojoch, zvlášť slovenské gajdy a&nbsp;fujara mi učarovali. V&nbsp;Amerike nad týmito hudobnými nástrojmi doslova otvárali ústa. Naďalej strihám, tvorím krátke filmy. To ma veľmi teší.

Ed Konečník vyštudoval hudobnú výchovu na Queens College a&nbsp;viac ako 40 rokov bol učiteľom hudby v&nbsp;New Yorku. Skladal piesne s&nbsp;pozitívnym posolstvom a&nbsp;so svojimi študentmi tvoril videoklipy. Jeho video proti drogám a&nbsp;fajčeniu s&nbsp;názvom Don’t Start ocenil prvým miestom vo videosúťaži štátu New York guvernér Mario Cuomo. Jeho videá boli zahrnuté do učebnej príručky s&nbsp;názvom Lessons in Values Education. Je autorom knihy o&nbsp;svojom živote, opisuje v&nbsp;nej svoj životný príbeh syna prisťahovalcov a&nbsp;mapuje v&nbsp;nej jednotlivé návštevy Slovenska.

Syn slovenských vysťahovalcov: Eštebákom odvrkol, aby sa postarali o poriadne záchody

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Syn slovenských vysťahovalcov: Eštebákom odvrkol, aby sa postarali o poriadne záchody

Erika Szalayová

Súvisiace články

V Chorvátsku evidujú rekord. K Jadranskému moru cestuje z roka na rok viac Slovákov

Romantický sobáš pri Jadranskom mori? Dá sa to, ale nezaobíde sa to bez tejto Slovenky

Festival seniorských folklórnych súborov: Kým žiješ, tancuj! Pozrite na tú zábavu

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás