Nie je obvyklé, aby blízki príbuzní politikov, či už súčasných, alebo minulých, poskytovali novinárom rozhovory. Ste výnimka.

Podobne ako otec, aj ja sa rád stretávam s ľuďmi. Práve z rozhovorov s nimi čerpám múdrosť, informácie. Chodievam aj do knižnice, veľa čítam, ale to chce čas. Už keď som bol dieťa, spomínam si, že naši rodičia prijímali doma veľa umelcov, historikov, novinárov. Už odmala som mal teda možnosť počúvať múdrych ľudí a ostalo mi to dodnes.

Závidím vám, novinárom, že máte možnosť stretávať sa s mnohými ľuďmi, ktorí majú úplne iný názor, vypočuť si množstvo informácií a dať si všetko dokopy. Preto sa čudujem niektorým politikom, že nadávajú na novinárov, ja sa s nimi radšej dám do reči.

Váš otec bol charizmatický politik. Známy je jeho program socializmu s ľudskou tvárou. Napovedá to, že k ľuďom mal blízko.

Najväčším šťastím pre neho bolo, keď boli ľudia šťastní, preto sa niekedy aj rozľútostil. Neznamená to však, že bol slabý človek preto, lebo sa mu do očí tlačili slzy. Zastával názor, a ja s ním súhlasím, že politika by mala byť službou ľuďom. Môj otec predsa svoje najvyššie funkcie daroval národu.

Najväčšou pohromu pre tento svet je chamtivý človek. Naprieč celou históriou sa ľudstvo chcelo mať dobre, ale malo silné sklony získavať to silou, obrať toho slabšieho. Môj otec taký nebol. Jeho politickí priatelia boli Heinz Fischer z Rakúska, Willy Brandt z Nemecka, Olof Palme zo Švédska. Vážil si aj Johna Kennedyho a Mahátmu Gándího. Napriek nebezpečenstvu išli títo politici svojou cestou.

Kritici ho nazývali aj naivným alebo idealistom, iní mu zase vytýkali, že sa nepostavil tvrdšie Brežnevovi.

Na internete som nedávno čítal kritiku, že Dubček nemal podpísať, nemal hento, nemal tamto. Jeden z diskutujúcich však reagoval: Keby ste sa 10 minút pozerali Brežnevovi do očí, tak by ste celý život kadili od strachu sovietske zástavy. Môj otec nemohol pustiť náš národ do konfrontácie, riskoval by, že by bola celá inteligencia zlikvidovaná. Už bol pripravený robotnícko-roľnícky tribunál, ktorý by bez akejkoľvek logiky určoval – tvoja hlave pôjde dole.

A že bol idealista? Pozrite sa do histórie, kde sa to končí, keď chcú byť všetci len silní a brať si od slabšieho. Budúcnosť ukáže, kto mal pravdu, či idealisti, či zástancovia radikálnych riešení. Len aby sa nám potom batérie a chrobáky, ktoré ostanú po nás na našej planéte, neposmievali. Dinosaury tu vydržali žiť 3 miliardy rokov, ale je otázne, či človek vydrží 100 000.

Matka Zem bude hádam rada, keď sa nás zbaví. Sme takí pyšní, nazdávame sa, že sme múdrejší ako príroda. Myslíte si, že je naozaj lepšie podporovať silných a takzvaných „válečníkov“? Nebude vždy platiť, že silnejší vyhráva. Môj otec má na hrobe nápis: Nezahynie ten národ, ktorý sa riadi tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím. Je to jeho citát.

Bohužiaľ, veľa politikov zabúda na to svedomie, na dobro ľudí, radšej ich zaujíma boj s iným politikom. Politická sila dnes stojí na tom, že ja som dobrý a on je zlý. Otec vedel, že politika je nebezpečná, a preto nám doma neservíroval podrobnosti. Nikdy nehovoril, že ten je zlý, ten je dobrý. Išiel svojou cestou, ktorú si vybral.

Ste veľmi zdatný rečník, vyznáte sa v histórii, filozofii. Stali ste sa však lekárom.

Nepokladám sa za hĺbavého filozofa, naopak, myslím si, že som praktický človek. Vždy ma to ťahalo k umeniu, dokonca som uspel aj v talentových skúškach na umeleckú školu, chcel som byť sochár. Zvíťazili prírodné vedy, stal som sa lekárom.

Otec bol tiež praktický, nebol naivný, ako by sa mohlo zdať, len jeho ideály boli také silné, že ich neopustil. Moje rozhodnutie podporil slovami: Paľko, keď prídu zlé časy, ako lekár môžeš pracovať aj za chlieb a slaninu.

Umelci majú ťažký život, niektorí boli síce výborní, ale až po smrti sa im ušlo uznania. Lekár má tú výhodu, že sa stretáva s ľuďmi a môže im načúvať. Niekedy sa dozvie viac ako politik sediaci v kresielku, ktorý o ľuďoch vie len z informácií od výzvedných služieb. Preto cítim vďaku ku všetkým mojím doterajším pacientom.

Predsa len, kandidujete do europarlamentu za Slovenskú národnú stranu. Jej prezident Andrej Danko čelí škandálu v prípade rigoróznej práce.

Ktorá politická strana má dnes dobrú reputáciu? Rigorózne práce schvaľujú akreditované komisie vysokých škôl. Nikdy som nebol v politickej strane a na to, aby som mohol kandidovať na europoslanca, na to ma musí nominovať strana. Vybral som si práve národnú, hoci som mal niekoľko iných ponúk, pretože má najdlhšiu históriu, pomaly 150 rokov.

Pri vzniku tejto strany boli v minulosti štúrovci, hurbanovci, evanjelici, katolíci, učitelia a ďalší vzdelanci, ktorí sa snažili o medzinárodnú akceptáciu nášho národa. Prijali ich v uhorskom sneme v Budapešti, vo Viedni, rešpektovali ich požiadavky.

Ak by sa mi podarilo uspieť vo voľbách, chcel by som s pomocou našich odborníkov dosiahnuť intenzívnejšie využívanie vo všetkých oblastiach života v našom stredoeurópskom regióne, vzdelanie, medicínu, nástroje na zlepšenie životného prostredia, ktoré ponúka Únia. Vzdelanie je prevencia proti hladu a devastácii krajiny.

Na Slovensku máme krásny vidiek ako nikde inde, udržme ho pri živote. Aj za to by som rád zabojoval, aby samosprávy dostávali viac peňazí na rozvoj agroturistiky. Európska únia je skvelý projekt, vznikol aj preto, aby sme už nezažívali vojny, preto by bolo na škodu, keby sa rozpadla. Myslím si, že by tam mali byť takí ľudia ako môj otec.

Dnes ste teda vážený človek, politici vás volajú medzi seba. Vždy to tak nebolo. Cítite hnev na bývalý režim, štátnu bezpečnosť, ktorá vás neustále sledovala?

Po skončení medicíny som sa nemohol zamestnať ako lekár, pracoval som na dispečingu bytového družstva. Politikom sa to asi zdalo trocha príkre, tak mi vybrali miesto, ale nie v hlavnom meste, s takým menom by som nemohol pracovať v Bratislave. Presídlili ma do Malaciek. Neľutujem, v tomto regióne žijú úžasní ľudia.

Keď som tam dostal byt, prišiel za mnou jeden pán zo štátnej bezpečnosti a potom aj z kontrarozviedky a povedali mi: „Pavle, nepodarí sa ti vymeniť byt, pretože sme ti za televízor inštalovali odpočúvacie zariadenie.“ Pýtal som sa ich – prečo mi to hovoríte? Povedali mi: „Veď ani my nie sme s tým všetkým spokojní.“

V Malackách v bytovke vedľa nás bývali vrchní velitelia leteckých síl. Neraz ma zavolali na vežu na letisko – poď sa pozrieť na pekné lesy. Hovoril som im, že s mojím menom sú len problémy, radšej nie. Oni na to: „Nestaraj sa, potrebujú nás, nič nám neurobia.“

Politika sa miešala aj do odborných činností, spoločnosť už nenapredovala, nečudo, že ľudia boli nespokojní. So Záhorákmi sme chodili chytať ryby do hraničného pásma.

„Pavle, sú tam krásne šťuky, daj si prešivák, doklady neber,“ radili mi. Jeden japonský novinár so mnou robil rozhovor a snažil sa ma presvedčiť, že ruský národ je zlý a prečo niečo nepodniknem proti tým a oným politikom, ktorí ublížili našej rodine. Nebudem menovať, ani môj otec to nerobil, že tento je zlý, tento dobrý. Pýtal som sa ho: A Japonci sú dobrí? Veď čo ste robili počas 2. svetovej vojny?

Týmito príhodami vám chcem povedať, že neexistuje zlý národ, iba zlí politici. Štátna bezpečnosť, konkrétne zložka, ktorá mala na starosti boj s vnútorným nepriateľom, bola zneužitá politikmi. Keby som sa na nich hneval, čo by som z toho mal? Dnes má aj tak každý štát takúto zložku, preto je naivné myslieť si, že nie sme sledovaní.

A váš otec? Ani on necítil trpkosť, hnev?

Pre ľudí bol stále hviezda, národ na neho nezanevrel, to bolo pre neho podstatné. Ostali mu verní aj jeho priatelia, navštevovali ho, hoci vedeli, že vonku ich zastavia a budú ich legitimovať. Jeden z otcových priateľov pracoval ako riaditeľ podniku, ktorý spravoval štátne lesy. Otca zamestnal, vedľa v kancelárii však sedel človek, ktorý ho mal na starosti.

Ale aj ja som vedel, kto je v mojom okolí na mňa nasadený, títo ľudia sa mi hanbili pozrieť do očí. Otec nenariekal, robil si svoju prácu, energiu zo seba vydával v záhrade, brával nás na výlety do prírody.

A mali sme veľmi dobrú mamu, otec sa na ňu mohol spoľahnúť. Už na začiatku vedel, že keď sa bude venovať politike, bude to nebezpečné a časovo náročné. Ona ho podporovala, starala sa o rodinu a vytvárala zázemie.

Ale boli iste aj veselé okamihy.

Samozrejme. Moja manželka ma stále nabáda, aby som napísal knihu spomienok. Boli sme doma traja chlapci, takže bolo veselo. Keď nás už mama mala dosť, poslala nás na prázdniny k svojej sestre na dedinu. Okrem nás mala mamina sestra 4 svoje deti a prišli ešte bratove 2. Bolo to v Trenčianskom kraji, kde sa pálila skvelá domáca.

Raz sme vyliali celú fľašu dedovej slivovice prasaťu do válova. Keď to dedo zistil, potrestal nás a tŕpol, či to prasa prežije. Inokedy sme zase naštartovali strýkovu motorku a jazdili sme po kopcoch. Vystrájali sme toho veľa, mali sme krásne a vzrušujúce prázdniny, teta Pavla zase ťažkú hlavu. Od detstva som choval zvieratá, pomáhal pri prácach doma i v záhrade a to mi ostalo dodnes.

A čo priatelia a lásky v mladosti? Nedištancovali sa od vás rovesníci pre vaše meno?

Mali sme prísnu mamu, dievčat sme sa báli. Vždy som to nechal na dievča, nech si ma vyberie. Niekedy je lepšie byť pod papučou, uľahčí vám to život. Z recesie sme s kamarátmi založili klub mužov pod papučou, sme hrdí podpapučiari. A viete prečo? Pretože byť pod papučou je celkom výhodné. Žena má viac starostí a muži pokoj (smiech).

Ale teraz vážne. Vždy som mal a mám veľa priateľov a keďže sme sa kvôli otcovej politickej práci často sťahovali, tak som mal aj oveľa viac spolužiakov ako bežní ľudia. Veľa z nich sa rozutekalo po svete, mám spolužiakov v Nemecku, Škandinávii, USA či v Austrálii. Kto chcel, ten sa s nami kamarátil, kto nechcel, toho sme neprosili.

Ľudí mám rád, otec ma naučil zaujímať sa o život a starosti bežného obyvateľstva, preto počúvam denne množstvo príbehov, priamo dávajú odpoveď na moje otázky. Otcovo dlhoročné úsilie o demokratizáciu pramenilo aj z ťažkého života našich predkov, ktorí za prácou cestovali do Ameriky, Kirgizska. Naučil ma vážiť si každú prácu, aj tú najnamáhavejšiu, nevyhýbal sa jej a stále ju mal v úcte.

Na stretnutia s ľudmi a vnímanie ich starostí využíval aj dovolenkový čas, nás deti brával so sebou. Naučil ma byť dobrým pozorovateľom, lebo netreba vymýšľať vymyslené, ale zobrať si to dobré z iných národov a kultúr.

Vďaka mojej spolužiačke, s ktorou som sa kamarátil, som sa ako študent dostal do Afriky. Videl som tam v Guinei naše kombajny, ako stoja a hrdzavejú v prístave. To zase náš socialistický systém chcel pomáhať a daroval stroje, ktoré sú v krajine, kde sa pestovali banány, úplne nevyužiteľné.

Trocha som odbočil, aby som opísal, ako som vďaka priateľom spoznával svet a aj to, ako mocní drancovali slabších alebo ako niektorí politici nezmyselne míňali peniaze. Bohužiaľ, deje sa to ešte aj dnes.

Keď sme teda prešli na vážnu tému, žili ste celé roky pod tlakom, sledovali vás, uvažovali ste o emigrácii?

Prišli také časy, že aj vojaci mali toho dosť, otočili sa a kto chcel, mohol ujsť. Preto som aj ja premýšľal, že odídem. Mama to vycítila – Paľko, ty chceš ujsť. Ale keď my sa nebudeme mať dobre, ty si jediný lekár v rodine. A tak som ostal. Nebolo to ľahké, pretože som bol pri smrti svojich blízkych, babka, mama, otec...

Práve smrť vášho otca je dodnes opradená otáznikmi.

Na súde som sa vyjadril, že nesúhlasím s postupom vyšetrovania, aj v nemocnici zvolili nesprávny postup. Na analýze havarovaného auta sa chcela podieľať aj firma BMW, nebolo im to dovolené, dôvod nikto nevysvetlil.

Dodnes máte teda pochybnosti.

Československo bolo jedným z najbohatších štátov bývalého východného bloku. Jeho rozdelenie znamenalo aj delenie, presúvanie majetku. A otec bol tvrdohlavý. Trval na tom, aby boli prosperujúce podniky privatizované manažérmi, ktorí ich dobre viedli, mali pozitívne výsledky. Nestihol však túto myšlienku dotiahnuť do konca.

Ako vnímate skutočnosť, že vášho otca ľudia hlasovaním zaradili do prvej desiatky významných Slovákov v licencovanom projekte verejnoprávnej televízie?

Tento projekt prebieha vo viacerých krajinách Európy. V našej histórii nebolo iba 10 významných ľudí. Môj otec bol skromný človek, doprial viac druhým ako sebe a mal z toho radosť. Pozitívne na súťaži je, že verejnosť sa dozvedá o takýchto ľudoch.

Syn Pavol o Alexandrovi Dubčekovi: Najväčším šťastím pre neho bolo, keď boli ľudia šťastní

Plus TV

Zora Czoborová musela svojho psa zobrať svojho k odborníkovi.

Fitneska Zora Czoborová musela štvornohého miláčika zobrať k veterinárovi.

Speváčka Helena Zeťová zomrela za tragických okolností.

Výber pre vás