Komisár Rex nevyšiel, zato celovečerný film Čiara na parádu. Informácie o tom, ako sa filmu ďalej darí, už režisér Peter Bebjak (47) neskúma. Všetko, čo sa o ďalšom osude svojho hitu dozvedá, považuje len za milú informáciu.

Nie, nie je prehnane skromný ani namyslený. Iba ho pohltila ďalšia práca. Nič z toho, čo nakrúti a ako hotový produkt odovzdá, už nepozerá. Každú scénu videl tisíckrát a vraj načo, už s tým aj tak nič nespraví, smeje sa.

„Nie som si istý, či by som si to vedel užiť ako divák,“ doplní.

Z pohľadu diváka sa však v jeho portfóliu je na čo pozerať. Mesto tieňov, Kriminálka Anděl, Odsúdené, Aféry, Za sklom... Som jeho fanúšik, akurát na sérii Ako som prežil sme sa trochu posekali. No a k Rexovi sa ešte dostaneme...

Pre RTVS v koprodukcii s Českou televíziou máte práve roztočenú vianočnú rozprávku. Trochu nečakané...

Prečo? Mňa to vždy lákalo. Vždy som chcel robiť aj niečo takéto. Síce do kina, to je môj sen, ale túto rozprávku beriem ako prvý krok. A výzvu. Je to niečo, kde sa aj ja môžem veľa naučiť.

V povedomí divákov ste zapísaný skôr ako režisér krimi.

Aj v rozprávke treba vybudovať isté napätie, len je to trochu iné. Rozprávka je určená pre celú rodinu, žiada si, aby sa deti trochu báli, ale s istou dávkou humoru. Keď je tam trebárs striga, tak aby bola smiešna.

Je tam striga?

Áno.

Rysuje sa aj postavička, akou je nezabudnuteľný čertík v podaní Ivety Blanarovičovej?

Áno, je tam viacero takýchto postavičiek, ktoré sú nositeľmi vtipu. Rozprávka sa zatiaľ volá Vianočné želanie, hlavnú postavu, slepého kováča, hrá mladý herec zo Slovenského národného divadla Richard Autner. Je veľmi šikovný, vzišiel z kastingu, kde sme hľadali skôr zemitejší typ, ktorý sa dokáže oháňať kladivom, aby nebol veľmi romantický, ale pravdivý.

Okrem neho je tu všetko, čo má v správnej rozprávke byť – magické bytosti aj rozprávkový les. Začali sme nakrúcať už v januári, pretože sme potrebovali sneh. Tretina rozprávky sa totiž odohráva v zime, no a celý máj a jún pokračujeme. Točili sme v Zuberci, v dedine a okolí, bude tam Červený kameň, hrad Bouzov, predpokladáme Adršpašské skaly...

Časť vianočnej rozprávky nakrúcali v šialenej zime, no oplatilo sa.
Zdroj: DNA Production

Zaskočilo vás už niečo pri nakrúcaní?

Zima. Strašná zima. Vonku bolo mínus 20, okolo mňa 60- až 70-členný komparz len v kroji a vy musíte hľadať vzájomnú súhru, aby ste to aj natočili a aby pritom nik nezamrzol. Pocitovo je mínus 29 stupňov, ak k tomu ešte ochoriete ako ja a dotáčate v horúčke, je to dosť vyčerpávajúce, no zase to pekne vyzerá, tá zima, jednoducho krása.

Juraj Jakubisko je ako režisér známy tým, že si filmové obrazy kreslí do svojho povestného zošita. A vy?

Ja si robím rôzne znaky a značky v scenári. Zvýrazňujem si zlomové situácie, na ktoré treba dávať pozor, čoho sa vyvarovať, čo posilniť a dostať do popredia, aby to neprešlo do niečoho, čo by som tam nechcel.

Takže u mňa nič mimoriadne, ale kedysi používali režiséri napríklad karty, ktoré rozložili do scenára. Eso bolo najdôležitejšie, teda štyri pointy – príbehové zlomy –, ktoré potrebovali zvýrazniť. Každý má svoju metódu.

Mnohokrát, ako aj pri tejto rozprávke, ste počas filmovania vysťahovaní do iného kúta Slovenska. Dá sa to ešte dnes nejako užiť, keď ide všetko tak rýchlo, lebo peniaze?

Je to dvanásťhodinová zmena. Vstanete, naraňajkujete sa v hoteli alebo na pľaci, točíte, na obed máte hodinovú pauzu a pokračujete do večera. Prídete do hotela, kde ešte stále funguje taký dojazd, so štábom riešime veci na ďalší deň. Do postele sa dostanem podľa okolností skôr neskôr, ako skôr. Dôležité je, aby sa štáb dal dokopy, preto treba urobiť aspoň jeden spoločný večer, kde si všetci pri dobrom jedle a pití sadnú, spoznajú sa a uvoľnia.

Takže nie, nedá sa to užiť. Bývate v hoteli, kde sú k dispozícii bazény, vírivky, masáže. Využívate ich?

Nie, pre mňa je to práca, takže ak aj máme deň voľna, pripravujem si veci na ďalší nakrúcací deň. Alebo si ideme pozrieť lokáciu, naaranžujeme si ju, „rozzáberujeme“ si miesto, ale to je všetko v pracovnom móde. Keby bolo viac voľných dní, možno by som si to užil, ale áno, aj financie treba strážiť.

Keď ste v roku 2001 zakladali produkčnú spoločnosť DNA, aká bola situácia na trhu a ako sa za tých 17 rokov pomenila?

Zakladali sme ju preto, aby sme mohli robiť reklamy, aby sme to zoficiálnili a dostávali prácu priamo do firmy. Robili sme ich asi tri roky, kým sa nezmenil trh. Eurotel sa zmenil na T-Mobile, reklamy dostala iná firma, my sme prišli o prácu a hľadali sme možnosť, kde sa realizovať.

Zmena prišla v roku 2005, vtedy nám vtedajšia STV vzala do vysielania naše Najväčšie kriminálne prípady a tým nám pomohla dostať sa na trh. Tento dokumentárny cyklus bol u divákov vcelku úspešný a nakopol záujem o kriminálne prípady a kriminálky ako také.

S Rasťom Šestákom v kancelárii ich produkčnej firmy DNA. Rok bez práce prekonali prácou na príprave projektov.
Zdroj: Ivan Pastor

A vy ste tento priestor veľmi úspešne využili na seriály Mesto tieňov či Kriminálka Anděl.

Vďaka Najväčším kriminálnym prípadom sme sa dostali na televízny trh. Potom to už bolo len o tom, či nám projekty budú vychádzať, či budú divácky úspešné. Vcelku sa nám darilo, potom však prišiel zlom, rok sme nemali žiadnu prácu.

Podnikanie je vždy riziko. Čo si tak človek hovorí, keď má nápady, energiu, ale nik nezavolá? Veď z niečoho treba žiť.

Smutno je. Dôležité je nevzdať sa nádeje. Nesedeli sme so založenými rukami, hľadali sme spôsoby, ako prácu získať. Rok sme čakali, kým sme dali do obehu nové projekty a kým sa k nim niekto vyjadril. Bol to dlhý čas a najhoršie bolo vydržať.

Nejakú prácu si vždy nájdete, najmä kreatívnu, niečo vymýšľate, píšete, no nie je to práca, za ktorú máte honorár a náklady platiť musíte. Je to však dobré na to, aby človek premýšľal, aby mal aj v budúcnosti zadné vrátka, lebo takáto situácia sa môže hocikedy stať znova. Preto treba veci pripravovať vopred, aby sa podobná medzera nezopakovala.

Čo vás zachránilo?

Začali sme pracovať na projektoch pre český trh. V rokoch 2013 a 2014 sme pripravovali Spravedlnost, v 2015 sme ju nakrúcali a ešte predtým sme robili prvú sériu Anděla.

Myslíte tú Spravedlnost, ktorú od Českej televízie kúpila americká produkčná spoločnosť Bena Afflecka a Matta Damona?

Áno.

To musí byť veľmi dobrý pocit. Ste pyšný?

Pyšný... Keby prišli priamo za nami a požiadali nás, aby sme to pre nich urobili, to by sme pyšní boli. Samozrejme, poteší to, ale tým, že je to tak ďaleko a nemáme na chod vecí žiaden dosah, náš život ani ďalšiu prácu to nemení.

Vy už následne nemáte možnosť zistiť, či firma ten projekt skutočne zrealizovala?

Máme, v zmluve je klauzula, že by firma mala osloviť tvorcov ako konzultantov, teda niekoho od nás, no doteraz nemám vedomosť o tom, že by sa niekto hlásil. To, že niekto niečo kúpi, nie je zárukou, že projekt do dvoch mesiacov zrealizuje. Pokiaľ viem, chcú náš námet rozšíriť, chcú viac epizód, ktoré musí scenáristický tím spracovať.

Tak predsa len niečo viete. Krimi obdobie vás zamestnávalo pomerne dlho.

Dlhšie trvalo v Česku. Česi majú ku kriminálke iný prístup. Uprednostňujú racionalitu, aby všetko sedelo, radi sa v tom rýpu, hľadajú nedôslednosti. Slováci majú v rámci seriálov radšej, keď sa emócia spojí s logikou. V Česku tých emócií veľa netreba, musí to byť zaujímavé v príbehu. Postavy a zápletky.

Preto má u nich kriminálka, ktorá toto v sebe nesie, obrovský boom. Tam už produkčné spoločnosti hľadajú nové spôsoby, ako tému uchopiť, inšpirujú sa v zahraničí.

Českého leva získali za televízny seriál Spravedlnost. Následne ho odkúpila produkčná spoločnosť Bena Affleka a Matta Damona.
Zdroj: DNA Production

O to väčší je váš úspech, že ste v krajine, ktorá robí detektívky a kriminálky roky rokúce a má v tomto smere bohatú tradíciu, dokázali zaujať. U nás to ako vidíte?

U nás sa veci len načrtnú, fungujú skôr mainstreamové seriály typu Oteckovia, Búrlivé víno, Panelák, stále máme v sebe pozostatky denných seriálov. Mne sa viac páčia uzavretejšie cykly ako Milenky alebo Trhlina, ktorú teraz podľa románu Kariku robíme pre Jojku. To sú uzavreté tri časti a príbeh sa končí.

Je to pre tvorcov kreatívnejšie, možno zaujímavejšie pre diváka a lacnejšie pre televíziu, pretože keď urobíte 40-dielny seriál, ktorý po tretej časti prepadne, čo potom s tými zvyšnými 37 časťami?

My tu máme, a týka sa to priamo vás, úplne inú raritu. Diváci čakali na druhú sériu Za sklom a nie a nie sa jej dočkať. Prečudesné manévre. Čo si o tom myslíte vy?

Myslím si, že to úplne nevyšlo.

Moje RPG-čko mi pred každým dielom ukazovalo 70 minút. Viem, že aj s reklamami, ale aj tak sa mi to zdalo luxusne dlhé.

Jednotlivé časti dvojky majú 50 až 55 minút. Ak by televízia chcela, aby mali jednotlivé epizódy 45 minút, aby boli „nadupané“, silné, chcelo by to iný počet dní a obrazov.

Rozumiem, ale ako si mám potom vysvetliť „akciu“ Tomáša Maštalíra, keď sa v 1. časti II. série vybral za šéfkou Magálovou. Veď kým sadol do auta, poobzeral sa, naštartoval, potom nekonečne dlhý pohľad z výšky na cestu, prešla večnosť. V kriminálke CSI by sa za ten čas udiali minimálne dve vraždy alebo zatknutie vraha.

Ak vychádzame z toho, že prípad bude vyrozprávaný v 40 obrazoch a má 55 minút, tak ten príbeh nebude taký dynamický, ako keby ste mali tých obrazov 100, z ktorých môžete vyberať, sekať, skracovať, takže vždy je to otázka exekutívy, výroby, produkcie a hlavne toho, aké zdroje do produkcie prichádzajú.

Na grobiana povedané, Maštalír by bol rýchlejší, keby do toho televízia vrazila viac peňazí.

Neurobíte niečo, na čo nemáte financie. Dôležitejšia je téma, o ktorej rozprávate. V zahraničí majú napríklad na jednu akčnú scénu celý deň a my musíme za ten istý čas natočiť sedem, osem obrazov.

Napriek všetkému je Za sklom dobrý seriál. No nakrúcali ste aj Komisára Rexa. Naozaj netuším, komu napadlo kupovať prastaré časti, ktoré sme videli vo vynikajúcej rakúskej verzii, navyše asi v desiatich reprízach. O Rexovi, teda Rexoch, ani nehovorím. Otázka na vás: Prečo ste do toho, preboha, išli?

Lebo je to práca, ktorú robíte najlepšie, ako v danom momente viete. Je veľa okolností, ktoré ju môžu ovplyvniť, ale vždy všetci, ktorí robili na tomto seriáli, odovzdali maximálne úsilie, aby bol čo najlepší.

Vo filme Učiteľka si Peter Bebjak zahral.
Zdroj: Forum Film

Naopak, filmom Čiara ste nadchli. Videlo ho 329 349 divákov, získal niekoľko ocenení vrátane ceny za najlepšiu réžiu na MFF Karlovy Vary a šiestich cien Slnko v sieti. My sme na základe filmu vyslali na čiaru nášho reportéra a na počudovanie získať informácie bolo napriek trestným činom, čo sa tam páchajú, strašne jednoduché. Stačilo vojsť do krčmy.

Situácie vo filme vychádzajú priamo z realít, ktoré ľudia popisovali. Radi rozprávajú a nemajú s tým problém. Pri tých činoch by ich niekto musel prichytiť, aby im ich mohol dokázať a obviniť ich. Za to, že o tom niekomu rozprávajú, nič nehrozí.

Čo sa týka samotného filmu, je to po prvé príbeh, ktorý sa odohráva v roku 2007, takže ako keby sa ich netýkal, a neukazujeme nič iného, o čom by oni nevedeli. A samotné spôsoby pašovania sú dnes trochu iné ako vtedy, sú tu drony a iné možnosti. Takže v tomto smere sme mali podobné skúsenosti ako váš kolega.

Skôr nás tam zaskočili iné veci. V Perečíne nie veľmi pozitívne reagovali na uzavretie cesty a iné obmedzenia, téma ako taká ich nezaujímala. Alebo nám v Sobranciach neubytovali malé deti, lebo boli rómske, čo mi v 21. storočí príde scestné.

Počula som, že vďaka Čiare ste sa stretli s Véronique Genest, teda Julie Lescautovou. Je to pravda?

Je, bolo to na festivale krimi filmov v belgickom Liège. Boli tam belgickí aj francúzski herci, my sme tam získali 3 ceny zo 4 hlavných – Tomáš Maštalír, Zuzka Fialová a film ako taký. Práve Julie Lescautová a jej partia bola doslova nadšená z Tomáša, z toho, ako dobre mužne vyzerá a ako dobre hrá. Muž, ktorý plače bez sĺz. To boli ich slová. Tak som mu zavolal a nechal ho, nech sa aspoň telefonicky porozprávajú.

No kto by to bol povedal. Čo potešilo vás?

Víno v reštaurácii, kde sme potom jedli, dostal som fľašu s rokom môjho narodenia, teda ten ročník...

... dobrý ročník...

... bolo to niečo hmotné, niečo, čo mám rád (smiech).

Najbližšie sa chystáte nakrútiť príbeh dvoch Židov, Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, ktorí utiekli z Osvienčimu. Jedna herečka sa kedysi dávno kontroverzne vyjadrila, že film môže získať Oscara len vtedy, ak spracúva tému judaizmu alebo postihnutých. Chcete Oscara?

Nie je to kalkul. Je to téma o hrdinstve, ktorá vychádza z toho, že „slovenský štát“ predával svojich občanov do Osvienčimu a bral im majetky. A títo ľudia dostali trest smrti za nič, vlastne len za to, že sa narodili ako Židia.

Títo dvaja sú pre mňa hrdinovia v tom, že neutiekli preto, aby sa zachránili, ale mali poslanie – odovzdať správu, aká genocída sa v Auschwitzi deje, aké hrôzy tam nacisti páchajú. Ich hrdinstvo je v tom, že dali svoj život na oltár vyššiemu cieľu. Keby ich chytili, tak by ich popravili.

Na festivale v Liège stretol Vèronique Genest známu ako komisárku Julie Lescautovú.
Zdroj: Archív P. B.

Ako ste sa k tejto téme dostali?

Čítali sme knihu, ktorú napísal Alfréd Wetzler pod pseudonymom Jozef Lánik a Vrbovu knihu. Prvý raz mi ju dal herec Ivan Šandor s tým, že je to veľmi zaujímavé. Potom prišiel scenárista Jozef Paštéka, že už na tom začal pracovať, a tak sme hľadali spôsob, ako na ňu získať filmovacie práva, lebo Vrbova kniha už bola predaná.

Nehrozí teda, že na túto tému vzniknú súčasne dva filmy?

Teoreticky áno, no zatiaľ ho nik nerealizuje. Hlavne, nebola predaná na Slovensko, ale do Ameriky.

O to horšie, hrozí Hollywood :).

To ovplyvniť nedokážem (smiech). Dávame už dokopy produkčný tím a koprodukcie, ktoré krajiny by do toho išli. Zatiaľ to vychádza na Slovensko, Česko, Luxembursko a Poľsko.

Diskusia