Jana Homolová

Čoskoro, 14. júla, oslávite 91. narodeniny. V&nbsp;tento deň sa narodil aj Karel Gott (†80), Marcela Laiferová (76) či Michal David (61)…

A&nbsp;okrem toho je tento deň spojený s&nbsp;dobytím Bastily, teda súvisí s&nbsp;veľkými zmenami v&nbsp;Európe. Poézia neovplyvnila tieto zmeny, ale vždy prispela k&nbsp;ušľachtilému obohateniu duše a&nbsp;tým aj k&nbsp;pokoju ľudí i&nbsp;počas búrlivých čias.

Pátrali ste niekedy, možno u&nbsp;numerológa, po hlbšej podstate dátumu vášho narodenia?

Neskúmal som to, ale Marcelku Laiferovú som mal v Poetickom štúdiu. Bol to opäť krásny večer a ona hovorila aj o numerológii. Vzácna žena. Karla Gotta som nemal, hoci sme boli dávni priatelia. Uvádzal som ho, keď dostal čestné občianstvo mesta Bratislava. Odohralo sa to vo veľkej športovej hale a musím povedať, že to bolo úžasné stretnutie. Vtedy som sa zoznámil aj s jeho pani manželkou a aj tá bola veľmi príjemná… Odišiel spevák tiež poetických piesní. Ale aby som odpovedal na vašu otázku. Ja osobne verím v&nbsp;sudičky alebo lepšie povedané v&nbsp;anjelov, ktorí ma sprevádzajú a&nbsp;zároveň mi ukazujú, že nič v&nbsp;mojom živote nie je náhodné. Uvediem príklad. O&nbsp;mne je známe, že som obdivovateľom a&nbsp;zároveň milovníkom tvorby Andreja Sládkoviča. Ten sa narodil rovnako ako ja, ako ôsme dieťa do rodiny. V&nbsp;Radvani, v&nbsp;kostole, v&nbsp;ktorom kázal a&nbsp;odkiaľ ho vynášali na jeho poslednú cestu, mňa krstili. Maturoval som na gymnáziu Andreja Sládkoviča a&nbsp;ochotnícke mestské divadelné združenie v&nbsp;Banskej Bystrici, v&nbsp;ktorom som pôsobil, sa premenovalo na súbor Andreja Sládkoviča. V&nbsp;prvom ročníku na VŠMU pri skvelej herečke Olinke Sýkorovej, ktorá ma učila umelecký prednes, som rozoberal a&nbsp;učil sa Sládkovičovho Detvana, ktorého recitujem doteraz. Moje prvé stretnutie so zlatoústym Sládkovičom sa viaže na rok 1941. Mal som vtedy 10 rokov a&nbsp;moja mama, obyčajná robotníčka, ma zobrala za ruku a&nbsp;povedala: ‚Ideme na odhalenie sochy Andreja Sládkoviča.‘ Ešte som síce nechápal, čo všetko sa tam hovorilo, lenže ten moment sa mi vryl navždy do pamäti a&nbsp;najmä do duše. Zrejme tam sa zrodil môj budúci vzťah k&nbsp;umeniu a&nbsp;najmä k&nbsp;umeleckému prednesu.

Viackrát ste sa veľmi pekne vyjadrili na adresu svojej mamy, ktorá bola vaším vzorom.

To je pravda. Mala osem detí, ale dve jej na týfus zomreli počas prvej svetovej vojny. Otec mal z&nbsp;tejto vojny zranenia a&nbsp;na ich následky napokon zomrel. Ja som sa narodil až po jeho smrti. Mama tak zostala sama na šesť detí. Boli sme celkom bez prostriedkov. Niekedy, keď premýšľam o&nbsp;tom, ako nás dokázala vychovať, mám pocit, že to bol zázrak. Robila, kde sa len dalo, aby nás uživila. Ona bola pre nás všetkých vzorom, ktorý sme skrátka nemohli a&nbsp;nechceli sklamať. V&nbsp;tomto smere beriem aj ju ako anjela zoslaného z&nbsp;neba na zem. A&nbsp;takýchto anjelov v&nbsp;ľuďoch som stretával po celý život. Verím, že okrem ľudských anjelov existujú anjeli mimo nás. Takí, ktorí sprevádzajú naše kroky. Oni ma ochraňovali aj v&nbsp;dosť ťažkých chorobách. K&nbsp;tejto viere som bol spočiatku aj trošku skeptický, no pán farár Mirko Kýška sa téme anjelov intenzívne venoval, dokonca napísal knihu o&nbsp;angelológii. Raz sme spoločne cestovali vlakom. On do Prešova, ja do Ostravy, ale prestupoval som v&nbsp;Žiline. Sadli sme si do jedálenského vozňa, vypili dve deci vínka a&nbsp;on mi povedal: „Ďurko, ale to je pravda. Musíš veriť, lebo anjel nad tebou bdie…“ S&nbsp;vlakom sme zastali niekde v&nbsp;Čadci a&nbsp;bolo jasné, že budem meškať a&nbsp;vlak v&nbsp;Žiline do Ostravy ani nestihnem. Keď sme naveľa do Žiliny docestovali, zistili sme, že na nástupišti stojí nejaký vlak z&nbsp;Košíc a&nbsp;smeruje do Ostravy. Pán farár vtedy vykríkol: „Vidíš?! Ďurko, anjel ti pomohol, tak teraz chytro utekaj!“ (Smiech.) Mal ten Mirko Kýška skutočne pravdu. A,&nbsp;samozrejme, do Ostravy som prišiel včas. Mal som tam večer poézie pre Slovákov, ale boli tam aj priatelia Česi. Aj pre nich som zarecitoval Hynkov Máj v&nbsp;češtine. Po programe bola srdečná debata až do jednej v&nbsp;noci. Predstavte si, že to zmeškám. Veď len náhodou sme vystrčili hlavu z&nbsp;okna a&nbsp;hľa anjel! Od tých čias už bezvýhradne verím anjelom tu na zemi i&nbsp;na nebesiach.

<strong>Prečo končia Poetické večery a má nasledovníka? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Vašou neodmysliteľnou súčasťou sú Poetické večery, ktoré ste organizovali, ale tie sa, žiaľ, blížia k&nbsp;svojmu koncu. Prečo?

Áno, 13. júna organizujem v&nbsp;Stredisku kultúry Vajnorská svoj posledný 172. Poetický večer. Je škoda, že to nie je okrúhle číslo, ale tak to skrátka vyšlo. Mal som dosť vážne zdravotné ťažkosti a&nbsp;navyše mám už takmer 91 rokov. Život je prikrátky a&nbsp;motor beží na vysoké obrátky, hovorí básnik Miro Válek. Tie vysoké obrátky treba zmeniť na malé.

Koľko rokov ste toto podujatie organizovali?

Toto podujatie už má tridsaťtri rokov. Začal som ho organizovať ešte v&nbsp;legendárnej Štefánke, kde sa kedysi stretala slovenská bohéma na čele s&nbsp;Jankom Smrekom, mojím úžasným, starším priateľom. V&nbsp;tom čase sa kaviareň prerábala a&nbsp;čoskoro sa mala otvárať. Janko Smrek chodil každý jeden deň za primátorom mesta a&nbsp;vyzvedal, kedy bude rekonštrukcia hotová. Štefánka sa napokon slávnostne otvárala 12. decembra 1982, lenže Janko zomrel 8. decembra, teda jej otvorenia sa už nedožil. Počas slávnosti som recitoval jeho báseň Bacardi a&nbsp;vyjadril som myšlienku (podľa vzoru poetickej kaviarne Viola v&nbsp;Prahe) založiť poetickú kaviareň na jeho počesť. A&nbsp;tak sme v&nbsp;roku 1983 začali robiť v&nbsp;Štefánke Poetické večery. Po revolúcii sa však záujem o&nbsp;domácu kultúru odsunul na vedľajšiu koľaj. Neskôr som dostal ponuku pokračovať v&nbsp;poetických večeroch v&nbsp;kultúrnom dome na bratislavských Kramároch. Tam som ich organizoval 31 rokov. A&nbsp;čoskoro zakončím veľkú etapu môjho života. Lúčim sa bôľne. Tak ako šťastie aj bôľ patrí k&nbsp;poézii.

A&nbsp;máte nasledovníka, ktorý by po vás v&nbsp;tomto smere prebral pomyselnú štafetu?

Nepoznám dnes nikoho, kto by ovládal tisíce veršov a&nbsp;prevzal to po mne. Viete, verše nesmú byť akademicky recitované. Musia vychádzať zo života. Poézia má potvrdzovať život. Pozvali ma raz recitovať na sympózium do Prahy, kde sa hovorilo o&nbsp;mieri. Začal som recitovať už spomínanú báseň Bacardi od Smreka, ktorú napísal v&nbsp;roku 1943, keď vrcholila druhá svetová vojna. Napísal ju v&nbsp;bratislavskej Redute pri stole, kde sa schádzali básnici. Organizátori neboli nadšení… Báseň začína: „Kedysi dúškom píjali sme vás, nápoje slávne, korunované vinetami, na ktorých všetky reči sveta svietili ako drahokamy…“ A&nbsp;končí nasledovne: „Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje! Nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš…“ Viete, heslá o&nbsp;mieri, ktoré sme kedysi opakovali, neboli márne. Dnes si to uvedomujem, keď vidím, čo sa deje vo svete. Aj táto báseň je dôkazom toho, čo dokáže poézia. Lenže príprava takého večera to nie je len niečo zarecitovať. Musíte mať aj svoj dramaturgický plán. Ten večer treba pripraviť organizačne, volať účinkujúcich, napísať scenár, zrežírovať to a&nbsp;účinkovať. Ak som robil, povedzme Štúra, tak toho Štúra treba dôkladne poznať, hľadať jeho básne, ktoré sú výborné, nájsť adekvátne piesne. To všetko treba robiť pri svojej práci v&nbsp;divadle, v&nbsp;televízii, popri besedách a&nbsp;iných prozaických povinnostiach. A&nbsp;povedzme si, ekonomicky to nie je výhodné. Ale ten výsledok, to krásne spojenie účinkujúcich s&nbsp;publikom je úžasný pocit. Aj tých tridsaťjeden premiér bolo takých.

Už ste naznačili, že jedným z&nbsp;dôvodov, pre ktorý ste sa rozhodli ukončiť Poetické večery, je váš zdravotný stav.

Áno, musím priznať, že som bol vo veľmi kritickej situácii, ale pomohli mi lekári a&nbsp;tiež moja určitá sebazáchrana. Mnohí mi tvrdia, že som pre nich vzorom, že chcú poznať recept na to, ako sa dožiť vysokého veku. Ja môžem povedať len jedno, a&nbsp;to, že som veľa času strávil v&nbsp;našich horách. Mám pobehané celé Vysoké, Nízke Tatry, Slovenské rudohorie atď. Hviezdoslav má vo svojich veršoch absolútnu pravdu, keď hovorí: „Pozdravujem vás, lesy, hory, z&nbsp;tej duše pozdravujem vás! Čo mrcha svet v&nbsp;nás skvári, zmorí, zrak jeho urknul, zmámila lož, ohlušila presila: vy k&nbsp;žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z&nbsp;jatrivých vyliečite rán, v&nbsp;opravdu priamom, bratskom cite otvoriac lono dokorán…“ Hory ma celé tie roky držali pri sile. A&nbsp;ešte aj teraz sa každé ráno snažím cvičiť, nefajčím, nepijem. V&nbsp;minulosti som si za pohárik dal, ale vždy s&nbsp;mierou.

Posledné roky sa venujete výlučne umeleckému prednesu, ale čo javisko?

Javisko je, samozrejme, javisko. Nie je krajší pocit, ako keď vám vyjde premiéra. Napriek tomu, pri prednese stačí len váš hlas a&nbsp;ísť medzi ľudí. A&nbsp;či ich tam máte desať alebo päťsto, krásu poézie môžete rozdať všade a&nbsp;sám. Dokonca aj v&nbsp;90-ke ešte môžete recitovať, ak máte vytrénovanú myseľ a&nbsp;dušu tiež. Keď sa obzriem späť, hovorím si, že to je život, ktorý som nežil márne.

<strong>Prečo ukončil svoju divadelnú kariéru skoro? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Napriek tomu ste svoju divadelnú kariéru ukončili veľmi skoro. Prečo? Veď napríklad Marína Kráľovičová (94) odišla zo SND len minulý rok.

Už som presluhoval. Mal som asi päť rokov po šesťdesiatke a&nbsp;okrem toho situácia sa po revolúcii v&nbsp;Národnom divadle veľmi zmenila. Nemal som nikoho proti sebe, nikomu som neublížil. Bol som v&nbsp;strane, ale len kvôli môjmu profesorovi na VŠMU Andrejovi Bagarovi. Povedal mi: „Ty si talent a&nbsp;správny chlap, musíš ísť do strany…“ (Smiech.) Priznávam, nebol som proti socializmu, ale mnohé veci som kritizoval. Veď už ako mladý herec som vo Zvolenskom divadle napísal satiru Začalo to v&nbsp;múzeu, za ktorú ma šikanovali…

Skrátka, v&nbsp;SND sa začali rôzne pomery. Prišiel za mnou Peťo Mikulík (80), či by som nemohol robiť asistenta réžie, pretože poznám všetkých režisérov. Nebol som nadšený, ale súhlasil som. Chystali sme sa inscenovať hru Neznámy od Júliusa Barča Ivana, lenže už počas prvej skúšky som vedel, že to nepôjde. V&nbsp;čase obednej pauzy som sa vybral za mojou pani doktorkou, povedal som jej, že mi nie je dobre, že nemôžem pokračovať v&nbsp;tejto situácii ďalej, lebo ma bolí srdce (prekonal som infarkt, tak sa zľakla), vypísala ma a&nbsp;odvtedy som na javisko Národného divadla nevstúpil. Iba na pohreby kamarátov, ako bol napríklad Ivan Rajniak (†67) alebo Miško Dočolomanský (†66), hoci aj ten bol rebel a&nbsp;nenechal vystaviť svoju rakvu v&nbsp;Národnom divadle…

Aby som to zhrnul. Ja som tie vzťahy a&nbsp;pomery, ktoré v&nbsp;divadle nastali, nemohol vydržať. Mária ostala, hoci sa mi z&nbsp;času na čas ponosovala, ale pracovala, vládala. Keď som po rokoch strávených na divadelných doskách SND odišiel, povedal som si, že sa nesmiem zastaviť. Vedel som písať, mal som poéziu aj ma oslovili, aby som pomohol spolu založiť Akadémiu umení v&nbsp;Banskej Bystrici. Bývalý minister Ivan Hudec ma požiadal, aby som išiel za riaditeľa do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, ktoré sa vtedy spojilo so Štátnou operou v&nbsp;Banskej Bystrici. Nakoniec ma zlomil. Povedal mi: „Si odtiaľ, tam si začínal, chcú ťa tam.“ Darilo sa nám. Aj tu som hneď začal robiť večery poézie. Na Akadémii umení som začal učiť umelecký prednes a&nbsp;niekoľko rokov som robil aj predsedu umeleckého senátu. Takže práce som mal veľmi veľa a&nbsp;podotýkam, večery poézie na Stromovej stále išli.

Dôvod odchodu Štefana Kvietika (88) zo SND a&nbsp;mnohých ďalších významných hercov bol teda rovnaký ako váš? Súvisel s&nbsp;vtedajšími pomermi v&nbsp;divadle?

Spomínam si, ako mi na pohrebe Ivana Rajniaka Števo Kvietik povedal: „Ďuro, počúvaj, pomery sa zmenili… O&nbsp;rok mám šesťdesiatdva. Hneď idem do dôchodku.“ Neveril som mu, aj som sa s&nbsp;ním stavil o&nbsp;fľašu šampanského, že ešte neodíde. Dlho sme sa však nestretli, až raz Oldo Hlaváček (88) robil také matiné u&nbsp;neho doma v&nbsp;záhrade, kam pozval mňa, Števa Kvietika, Ďura Vereša a&nbsp;ďalších. Ja som tam vtedy prišiel s&nbsp;fľašou šampanského, pretože Števo vyhral stávku a&nbsp;naozaj odišiel, ako povedal. Ale aj taký herec ako Karol Machata (†88) odišiel do dôchodku pomerne rýchlo.

Boli ste odvtedy na niektorom z&nbsp;predstavení SND, prípadne v&nbsp;novej budove divadla, ktorá je medzičasom v&nbsp;prevádzke už 15 rokov?

Vystúpil som na Slovenke roka. Na pódiu som recitoval, ale, priznám sa, odvtedy som v&nbsp;SND nevidel žiadne predstavenie. Chystal som sa na Vojnu a&nbsp;mier, lenže väčšinu času som trávil v&nbsp;Banskej Bystrici, kde som videl všetky premiéry Štátnej opery aj činohry v&nbsp;Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene.

Ako som už povedal, je mi to ľúto, ale s&nbsp;Poetickými večermi pri sviečkach v&nbsp;Dome kultúry na Stromovej ulici č. 18, treba skončiť. Síl tiež ubúda, napriek tomu nezaháľam. Som síce pod lekárskym dozorom, ale keďže som už trochu starší matuzalem, mnohí ma žiadajú napísať spomienky na udalosti, ktoré sa v&nbsp;tomto krátkom živote udiali. Ale to je už na inú tému. Program na rozlúčku by mal byť veľmi bohatý. Prídu vynikajúci recitátori, speváci a&nbsp;niektorí moji žiaci, dnes už výborní herci a&nbsp;aj žiaci – pedagógovia, ktorí prebrali umelecký prednes na Akadémii umení v&nbsp;Banskej Bystrici. Nech odídem s&nbsp;pokorou srdca a&nbsp;s&nbsp;radosťou, že som jednu etapu svojho života zavŕšil krásne. Prichodí sa mi cez vás len poďakovať všetkým, ktorí chodili na moje programy. Poďakovať sa anjelom, ktorých mi na pomoc zoslal sám Pán Boh. Do premiéry treba vydržať a&nbsp;premiéru zvlášť. Ináč sa na tú poslednú premiéru, hoci s&nbsp;veľkou ľútosťou, teším. A&nbsp;len pripomínam, že Poetické štúdio na Stromovej sa teraz bude konať v&nbsp;Stredisku kultúry na Vajnorskej ulici v&nbsp;Bratislave. Na záver by som rád opäť citoval Marínu môjho obľúbeného Sládkoviča, pretože to nie je len báseň o&nbsp;láske, to je báseň o&nbsp;živote. O&nbsp;tom, že kto v&nbsp;láske a&nbsp;kráse žije, ten večne zostane mladý…