Čoskoro, 14. júla, oslávite 91. narodeniny. V tento deň sa narodil aj Karel Gott (†80), Marcela Laiferová (76) či Michal David (61)…

A okrem toho je tento deň spojený s dobytím Bastily, teda súvisí s veľkými zmenami v Európe. Poézia neovplyvnila tieto zmeny, ale vždy prispela k ušľachtilému obohateniu duše a tým aj k pokoju ľudí i počas búrlivých čias.

Pátrali ste niekedy, možno u numerológa, po hlbšej podstate dátumu vášho narodenia?

Neskúmal som to, ale Marcelku Laiferovú som mal v Poetickom štúdiu. Bol to opäť krásny večer a ona hovorila aj o numerológii. Vzácna žena. Karla Gotta som nemal, hoci sme boli dávni priatelia. Uvádzal som ho, keď dostal čestné občianstvo mesta Bratislava. Odohralo sa to vo veľkej športovej hale a musím povedať, že to bolo úžasné stretnutie. Vtedy som sa zoznámil aj s jeho pani manželkou a aj tá bola veľmi príjemná… Odišiel spevák tiež poetických piesní. Ale aby som odpovedal na vašu otázku. Ja osobne verím v sudičky alebo lepšie povedané v anjelov, ktorí ma sprevádzajú a zároveň mi ukazujú, že nič v mojom živote nie je náhodné. Uvediem príklad. O mne je známe, že som obdivovateľom a zároveň milovníkom tvorby Andreja Sládkoviča. Ten sa narodil rovnako ako ja, ako ôsme dieťa do rodiny. V Radvani, v kostole, v ktorom kázal a odkiaľ ho vynášali na jeho poslednú cestu, mňa krstili. Maturoval som na gymnáziu Andreja Sládkoviča a ochotnícke mestské divadelné združenie v Banskej Bystrici, v ktorom som pôsobil, sa premenovalo na súbor Andreja Sládkoviča. V prvom ročníku na VŠMU pri skvelej herečke Olinke Sýkorovej, ktorá ma učila umelecký prednes, som rozoberal a učil sa Sládkovičovho Detvana, ktorého recitujem doteraz. Moje prvé stretnutie so zlatoústym Sládkovičom sa viaže na rok 1941. Mal som vtedy 10 rokov a moja mama, obyčajná robotníčka, ma zobrala za ruku a povedala: ‚Ideme na odhalenie sochy Andreja Sládkoviča.‘ Ešte som síce nechápal, čo všetko sa tam hovorilo, lenže ten moment sa mi vryl navždy do pamäti a najmä do duše. Zrejme tam sa zrodil môj budúci vzťah k umeniu a najmä k umeleckému prednesu.

Viackrát ste sa veľmi pekne vyjadrili na adresu svojej mamy, ktorá bola vaším vzorom.

To je pravda. Mala osem detí, ale dve jej na týfus zomreli počas prvej svetovej vojny. Otec mal z tejto vojny zranenia a na ich následky napokon zomrel. Ja som sa narodil až po jeho smrti. Mama tak zostala sama na šesť detí. Boli sme celkom bez prostriedkov. Niekedy, keď premýšľam o tom, ako nás dokázala vychovať, mám pocit, že to bol zázrak. Robila, kde sa len dalo, aby nás uživila. Ona bola pre nás všetkých vzorom, ktorý sme skrátka nemohli a nechceli sklamať. V tomto smere beriem aj ju ako anjela zoslaného z neba na zem. A takýchto anjelov v ľuďoch som stretával po celý život. Verím, že okrem ľudských anjelov existujú anjeli mimo nás. Takí, ktorí sprevádzajú naše kroky. Oni ma ochraňovali aj v dosť ťažkých chorobách. K tejto viere som bol spočiatku aj trošku skeptický, no pán farár Mirko Kýška sa téme anjelov intenzívne venoval, dokonca napísal knihu o angelológii. Raz sme spoločne cestovali vlakom. On do Prešova, ja do Ostravy, ale prestupoval som v Žiline. Sadli sme si do jedálenského vozňa, vypili dve deci vínka a on mi povedal: „Ďurko, ale to je pravda. Musíš veriť, lebo anjel nad tebou bdie…“ S vlakom sme zastali niekde v Čadci a bolo jasné, že budem meškať a vlak v Žiline do Ostravy ani nestihnem. Keď sme naveľa do Žiliny docestovali, zistili sme, že na nástupišti stojí nejaký vlak z Košíc a smeruje do Ostravy. Pán farár vtedy vykríkol: „Vidíš?! Ďurko, anjel ti pomohol, tak teraz chytro utekaj!“ (Smiech.) Mal ten Mirko Kýška skutočne pravdu. A, samozrejme, do Ostravy som prišiel včas. Mal som tam večer poézie pre Slovákov, ale boli tam aj priatelia Česi. Aj pre nich som zarecitoval Hynkov Máj v češtine. Po programe bola srdečná debata až do jednej v noci. Predstavte si, že to zmeškám. Veď len náhodou sme vystrčili hlavu z okna a hľa anjel! Od tých čias už bezvýhradne verím anjelom tu na zemi i na nebesiach.

Prečo končia Poetické večery a má nasledovníka? Čítajte na ďalšej strane...