Jana Homolová

Meno Patrika Vrbovského a&nbsp;jeho manželky Jasminy (34) sa v&nbsp;médiách aktuálne spája s&nbsp;nepríjemnou krádežou šperkov, ku ktorej u&nbsp;nich doma došlo krátko pred Silvestrom. Za bieleho dňa do ich luxusného príbytku „zavítal“ zlodej, ktorý manželov obral o&nbsp;šperky v&nbsp;hodnote približne 84-tisíc eur. Prípad vyšetruje polícia, no známy raper sa zároveň rozhodol využiť svoj vplyv na sociálnych sieťach. Kto pomôže páchateľa identifikovať, dostane podľa jeho slov vysokú odmenu. K&nbsp;tomuto kroku sa uchýlil spoločne s&nbsp;manželkou s&nbsp;odôvodnením, že to nerobia preto, aby sa im šperky vrátili, ale aby boli páchatelia potrestaní a&nbsp;žiadna iná domácnosť nimi nebola viac ohrozená.

Odhliadnuc od tejto nepríjemnosti má umelec pred sebou plodný pracovný rok, ktorý hneď 1.&nbsp;februára odštartuje premiérou filmu režiséra Rudolfa Biermanna Vojna policajtov, kde si zahral hlavnú negatívnu postavu Berciho.

Rudolf Biermann je predovšetkým producent a&nbsp;tento film je jeho režisérskou prvotinou. Ako sa vám s&nbsp;ním spolupracovalo?

Ešte pred tým, ako odpoviem na vašu otázku, chcem povedať, že pár „štekov“ vo filmoch ako Invalid, Fabrika smrti: mladá krv, Bastardi či dokonca v&nbsp;americkej produkcii, konkrétne vo filmoch Skrytý nepriateľ a&nbsp;Smrtonosná pasca, už mám za sebou. Objavil som sa aj v&nbsp;seriáli Mesto tieňov. Na týchto svojich prvotných skúsenostiach som pochopil, na čom herecká práca, konkrétne filmová práca stojí, a&nbsp;uvedomil som si, že mne samému sa budú najlepšie stvárňovať postavy, kde to v&nbsp;podstate hrá samo… V&nbsp;preklade to znamená, že daný charakter mi musí sadnúť, už len vzhľadom na môj vizuál. Asi ťažko by som si zahral učiteľa na vysokej škole. Nehovorím, že by som to nezvládol, ale bola by to z&nbsp;hereckej stránky pre mňa výzva, pretože nie som typ, ktorý vyzerá ako učiteľ. Nateraz prijímam postavy, s&nbsp;ktorými sa dokážem okamžite stotožniť a&nbsp;viem ich zahrať prirodzene.

Takto to bolo aj pri postave gangstra Berciho. Vzhľadom na to, že milujem filmy z&nbsp;tohto prostredia, okamžite mi bolo jasné, čo odo mňa režisér očakáva, tým bola naša spolupráca veľmi prirodzená, bez strachu a&nbsp;stresu. Jediný stres som mal trošku z&nbsp;toho, že slovenskí herci budú nahnevaní, pretože sa im „montujem“ do remesla. Na druhej strane si myslím, že pri zahraničných gangsterských filmoch je bežnou praxou siahnuť po človeku z&nbsp;inej šoubiznisovej oblasti. Na kamere totiž vždy lepšie vyzerá človek, ktorý má vzhľad gangstra. Ak ho vie navyše prirodzene zahrať, vtedy stačí, aby prehovoril pár slov a&nbsp;publiku bude z&nbsp;jeho prejavu a&nbsp;výzoru behať mráz po chrbte.

Takže režisér od vás vyžadoval zimomriavky, ktoré u&nbsp;divákov vyvoláte.

Myslím, že áno, ale aby som bol úprimný, naša spolupráca s&nbsp;Rudom Biermannom siaha ešte do dávnej minulosti. Stretli sme sa pred rokmi ako hostia u&nbsp;Jana Krausa. Chvíľu sme sa bavili a&nbsp;vtedy som mu spomenul, že keby mal v&nbsp;budúcnosti pre mňa nejakú rolu vo svojich filmoch, budem rád, keď sa ozve. Skrátka som vystrelil myšlienku, ubehlo desať rokov a&nbsp;film je na svete. (Úsmev.)

Aj keď som sa objavil v&nbsp;Smrtonosnej pasci, bol som nadšený z&nbsp;tejto spolupráce a&nbsp;produkcii som povedal, že keby niečo v&nbsp;budúcnosti točili, rád sa na to prídem pozrieť. A&nbsp;ak by mi dali úlohu, hoc aj upratovača, budem za to vďačný. (Smiech.) O&nbsp;štyri roky neskôr sa mi ozvali, že v&nbsp;Dubline nakrúcajú Skrytého nepriateľa s&nbsp;Pierceom Brosnanom. Tam som sa už zoznámil aj s&nbsp;režisérom. Najskôr som tam mal mať malú roličku, kde by som bol asi pol sekundy, ale režisér prišiel za mnou a&nbsp;vymyslel scénku, pri ktorej keď príde do miestnosti Pierce, zozadu ho chytím a&nbsp;odtlačím ho. Všetci herci spozorneli, lebo tam to funguje tak, že sa doslova bijú o&nbsp;to, ktorý z&nbsp;nich dostane viac sekúnd vo filme. Ale vtedy som to netušil. (Smiech.) Fakt je ten, že sa čudovali, ako je možné, že „týpek“ z&nbsp;komparzu dostal vlastnú scénku. Vysvetľujem si to tým, že si ma tam zrejme obľúbili a&nbsp;celé to v&nbsp;podstate spískal rodák z&nbsp;Piešťan, filmový producent, ktorý robí na hollywoodskych filmoch, Peter Veverka. Produkoval aj film Invalid.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

AKO VYRÁSTOL JEHO SYNČEK NÁJDETE V GALÉRII

Bol ako akýkoľvek iný človek. Ne­vnímal som ho ako hviezdu, ale skôr som sledoval, ako pracuje. Dokonca si spomínam, že moja angličtina vtedy nebola na takej úrovni, že by som sa s&nbsp;ním vedel prirodzene baviť o&nbsp;živote, preto som sa veľmi bál, aby za mnou neprišiel, lenže on za mnou prišiel. (Smiech.) Tak som sa s&nbsp;ním bavil lámanou angličtinou. Bola to zaujímavá skúsenosť.

Vaše herecké úlohy vo filmoch sa postupne zväčšujú. Je herectvo cestou, samozrejme, ak budú príležitosti, ktorou by ste sa chceli uberať?

Úprimne sa priznám, že by mi vôbec neprekážalo, keby ma každý rok obsadzovali do nejakého filmu, ale chcem si túto prácu nechať na takej úrovni, aby som si mohol vyberať a&nbsp;nebrať všetko, čo príde. Nie som herec. Doteraz si vyberám len to, čo je zaujímavé, a&nbsp;takisto úlohy, ktoré nezatienia moju rapovú kariéru. Je to stále práca pomimo, ale robená na dobrej úrovni a&nbsp;s&nbsp;kvalitnými ľuďmi. Práve preto keď sa mi ozval Rudo Biermann, vnímal som to ako česť.

Nakrúcalo sa na východe v&nbsp;Košiciach, ale vy tam hráte západniara. Prečo?

Veľmi som chcel načítať východniarsky akcent, ale nešlo to ľahko, bolo to nasilu, preto sme sa s&nbsp;tvorcami dohodli, že budem hovoriť svojím žargónom, teda tvrdým trnavským nárečím. Keď takto rozprávam, keďže to je pre mňa prirodzené, moja postava má úplne inú váhu. Moja úloha je teda vagabund zo západu prisťahovaný na východ.

Zaujímavý je dej filmu zasadený do 90.&nbsp;rokov, ktoré osobne dobre poznáte.

Určite áno. Pochádzam z&nbsp;klasickej rodiny, odkiaľ pochádza mnoho chlapcov. Boli sme znudení, doma sme nemali žiadne vzory, nevedeli sme, čo so sebou, ale mňa v&nbsp;tomto smere zachránil rap. Niektorí si takéto životné naplnenie nenašli, preto si v&nbsp;90.&nbsp;rokoch hľadali iba zlé veci. Prišli im do cesty drogy. Veľa mojich kamarátov, s&nbsp;ktorými som v&nbsp;detstve lozil po stromoch, sa dalo na túto cestu, pretože ne­chceli každé ráno vstávať do roboty a&nbsp;zarábať málo peňazí. Tak to, bohužiaľ, bolo. Mladí ľudia žili na hrane spoločnosti, lebo boli stratení.

Samozrejme, žili medzi nami aj mladí, ktorí mali doma pevne nastavené pravidlá, krúžky, vzory, a&nbsp;vtedajšia doba sa na nich nepodpísala, ale znudených mladých ľudí z&nbsp;nefunkčných rodín tu stále máme veľa. Preto sa ani nemôžeme tváriť, že táto doba už celkom pominula.

V&nbsp;tom čase ste pracovali ako krupiér, takže ste sa spoznali s&nbsp;podsvetím 90.&nbsp;rokov.

Mal som to tam ako na podnose. Slang, pouličné frajeriny a&nbsp;zároveň spôsob ich života som ako začínajúci umelec intenzívne vnímal a&nbsp;neskôr presadil do hudby. V&nbsp;tom čase sa hudba točila okolo blankytného neba a&nbsp;iných básnických, neautentických výrazov, ale rap bol následne aj u&nbsp;nás populárny práve tým, že umelci vedeli autenticky vyjadriť textom to, čo žili. Na tomto som postavil aj svoju tvorbu a&nbsp;to, že som pracoval v&nbsp;kasíne, mi k&nbsp;tomu dopomohlo. Keďže som nebol gangster, nemal som šancu medzi ľudí z&nbsp;podsvetia sa dostať, ale ako krupiér som s&nbsp;nimi bol kamarát. A&nbsp;keď som si celé toto prostredie načítal, vytvoril som charakter Rytmusa aj album Bengoro, kam som všetky svoje skúsenosti pretavil. Môj rap bol postavený na opise spoločnosti, o&nbsp;tom, ako to tu funguje, a&nbsp;preto to podľa mňa malo aj úspech.

Keď nadviažem na názov filmu teda na Vojnu policajtov v&nbsp;období 90.&nbsp;rokov, mali ste dôveru v&nbsp;policajný systém u&nbsp;nás alebo naopak?

Otvorene poviem, že som sa napríklad bál chodiť na diskotéky, ak som tam nikoho nepoznal. Tam sa niektoré skupiny predbiehali v&nbsp;tom, kto koho rozkope, dobodá nožom. Takéto diskotéky tu boli. V&nbsp;tomto štáte vládol taký bordel, že ak by ma napríklad niekto pichol nožom a&nbsp;ostal by som ležať na zemi, nikto by mi nepomohol a&nbsp;ani by nezavolal políciu. Tam by som sa nejakej „spravodlivosti“ nedovolal. V&nbsp;90.&nbsp;rokoch sa tu všetko riešilo vyhrážaním, ublížením na zdraví a&nbsp;v&nbsp;najhoršom prípade vraždou. Mafiáni a&nbsp;vagabundi boli pre mladých chlapcov najväčší frajeri.

Verím, že tento film bude jednak ohliadnutím za obdobím 90.&nbsp;rokov, no zároveň akýmsi mementom, lebo mám pocit, že podobné veci v&nbsp;našej spoločnosti zažívame aj teraz, len sofistikovanejšou formou. Odporúčam, aby si to ľudia prišli pozrieť, jednak preto, že to robil Rudo Biermann, ktorý je zárukou kvality, ale hrám tam aj ja, preto pozývam svojich fanúšikov. Táto doba je zaujímavá a&nbsp;plná kontroverzných tém a&nbsp;za mňa to je trpký, temný film podporený naozaj dobrou hudbou.

Ako okolie vnímalo to, že sa v&nbsp;období, keď existoval len americký rap, chcete stať raperom?

Myslím, že keby som mal viac rokov, brali by ma ľudia vážnejšie, ale v&nbsp;roku 1995 som mal osemnásť a&nbsp;povedal som si, že budem raper, budem robiť hudbu, točiť klipy… Vtedy na mňa mnohí pozerali ako na blázna. Hlavne spoločnosť nebola nastavená tak ako dnes, keď existujú sociálne siete a&nbsp;druhí vás môžu motivovať, aby ste na sebe pracovali a&nbsp;nevšímali si okolie. Keď som chcel dosiahnuť, čo som si zaumienil, musel som sa motivovať sám. V&nbsp;tomto smere mi veľmi pomohlo, aké som mal detstvo. Vytvoril som si svoju bublinu, v&nbsp;ktorej som bol šťastný, lebo som robil rap. Naberal som skúsenosti, a&nbsp;keď som v&nbsp;roku 2001 stretol Kontrafakt, rozbehol sa nezastaviteľný vlak.

Zároveň som veľmi rýchlo pochopil, že keď chcem v&nbsp;tejto brandži zotrvať, musím byť autentický. Navyše ma baví čítať ľudí, stretávať sa so všetkými vrstvami spoločnosti cez obyčajných ľudí, Rómov, športovcov, politikov. To pretavujem do svojej hudby, ktorá je následne pre všetkých uveriteľná, lebo sa s&nbsp;ňou vedia okamžite stotožniť.

Začal sa nový rok. Čo vás v&nbsp;ňom čaká?

V&nbsp;tomto roku ma čaká velikánsky koncert v&nbsp;O2 Aréne, kde oslávim všetky svoje sólové projekty. A&nbsp;momentálne mi vyšiel album Bengoro&nbsp;2, ktorý sa zas zameriava na opis súčasnej spoločnosti. Jednotka pre mňa bola najsilnejšia a&nbsp;fanúšikovia, ktorý na ňom vyrástli, tých bude určite zaujímať, ako opisujem a&nbsp;vnímam spoločnosť dnes. Okrem toho sa chystá do kín film Vojna policajtov, čiže toto sú zásadné pracovné momenty tohto roka.

Na synovi Sanelovi (4) zatiaľ nebadať cit pre hudbu?

Vzťah k&nbsp;hudbe určite má, dokonca rád rozosmieva ľudí, potrebuje pozornosť, čo je zaujímavé. (Smiech.) Navyše má absolútny hudobný sluch. Zobral som ho za bratislavskými hudobníkmi, a&nbsp;nechcem ho predčasne chváliť, ale povedali, že toto ešte nevideli. Akýkoľvek hudobný nástroj, ktorý mu ukázali, napodobnil. A&nbsp;toto buď máte, alebo nie. Nemožno sa čudovať, že hudobný sluch má. Skrátka ho zdedil. Veď deti sa robia na to, aby naše gény pokračovali ďalej…

Spomenuli ste, že chalani okolo vás nemali v&nbsp;čase, keď dospievali, okolo seba vzory. Vy sa snažíte byť vzorom pre svojho syna?

To, čo mi v&nbsp;detstve a&nbsp;dospievaní nebolo dopriate, sa nesnažím dobiehať cez syna, ale uvedomil som si, že som sa musel dať dokopy a&nbsp;ešte sa aj dokopy dávam, aby som lepšie spoznal sám seba. Keď človek vyrastá v&nbsp;nejakej rodine, verte mi, že okolo štyridsiatky príde čas, keď si ešte možno intenzívnejšie začne uvedomovať, že je ovládaný programami, ktoré si so sebou nesie. A&nbsp;buď vyhľadá terapeuta, ktorý mu ich pomôže dekódovať, alebo to zvládne sám, pôjde hlbšie do seba a&nbsp;pochopí, prečo na niektoré veci reaguje tak, ako reaguje. Aké mal človek detstvo, ako kedysi žil, sa totiž na partnerstve jednoznačne prejaví.

A&nbsp;teraz nemyslím frajerky, známosti, chodenia, lebo to je úplne niečo iné. Vtedy si človek myslí, že mu patrí svet. Môže sa rozísť, zísť, ale keď má rodinu, musí zapracovať na sebe, aby programy, ktoré ho ovládali, neprenášal na svoje potomstvo. Otvorene hovorím, že aj ja sám som musel zapracovať na sebe, aby som bol najlepšou možnou verziou Patrika Vrbovského.

Samozrejme, mám svojho terapeuta. Tak ako mám trénera na cvičenie, mám aj terapeuta. Človek sa skrátka musí o&nbsp;seba starať. Zvnútra aj zvonka.

Terapia vám pomohla, ako hovoríte, „ísť hlbšie do seba“?

Presne tak. Potreboval som sa v&nbsp;sebe lepšie vyznať, pochopiť, prečo na niektoré veci reagujem tak, ako reagujem. Na základe detstva a&nbsp;postupného vývoja môjho života som zistil, čo je za tým, pomenoval som to a&nbsp;upratal v&nbsp;sebe. To mi, samozrejme, pomohlo nielen vylepšiť manželský vzťah, ale aj postoj k&nbsp;výchove nášho syna.

Uvediem príklad. Ak je človek extrémny sebec a&nbsp;nezapracuje na sebe, bude sa to s&nbsp;ním viezť celý život. Ale keď na sebe zapracuje, môže mať vďaka tomu krásny, naplnený život. U&nbsp;mňa sa tento zlom, premena, nazvime to akokoľvek, udiala okolo štyridsiatky. Vďaka tomu som extrémne sebareflexívny, priznávam si veci sám pred sebou, zaujímam k&nbsp;nim postoj. Zapracoval som na svojich slabých stránkach, o&nbsp;ktorých, prirodzene, nikto nevie, lebo ich navonok neprezentujem. Je to moje súkromie.

Preto ak nieto vyrastal v&nbsp;toxickom prostredí, kde boli deti bité, veľa sa kričalo, okrádali sa súrodenci, rodičia deti nikdy za nič neocenili, je dobre, ak takí ľudia vyhľadajú terapeuta, lebo túto traumu si so sebou ďalej nesú a&nbsp;prenášajú ju do vzťahu a&nbsp;na svoje deti, často nevedomky.

Takže v&nbsp;rámci terapie prišlo mnoho takzvaných aha efektov?

Určite. O&nbsp;to viac keď sa snažím na sebe systematicky pracovať z&nbsp;duševnej stránky. V&nbsp;tomto smere som sa inšpiroval u&nbsp;svojich obľúbencov, ktorých sledujem na so­ciálnych sieťach. Keď chcem viesť krásny, spokojný, naplnený život, bez práce na sebe to skrátka nejde, respektíve ide to len ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;tým, keď na sebe pracujem.

Spoveď RYTMUSA: To, čo mi v detstve nebolo dopriate, sa nesnažím dobiehať cez syna

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Spoveď RYTMUSA: To, čo mi v detstve nebolo dopriate, sa nesnažím dobiehať cez syna

Jana Homolová

Súvisiace články

Herec Matej LANDL o politike a dianí na Slovensku: Nebudem ticho! Komu poslal drsný odkaz?

Na exkluzívnej návšteve u Rasťa Ekkerta: Bývalý jojkár sa teší životu mimo civilizácie

Manželia Šarköziovci priznávajú: Sme naozajstní kočovníci v živote! Kam sa opäť sťahovali?

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás