Ťažké rozprávanie sme so speváčkou šlágrov Majou Velšicovou začali šokujúcou informáciou. „Ešte som pre Život neposkytla nikdy žiaden rozhovor,“ prekvapila nás. „Aj preto som súhlasila. Nechcem sa však viac v súvislosti so smrťou svojho syna medializovať. Aby si ľudia nemysleli, že týmto spôsobom bojujem o popularitu a o to, aby sa o mne hovorilo. To zďaleka nie! Veľmi si cením majestát smrti a majestát smrti, ktorý sa týka takej blízkej osoby, ako je môj syn, to by som si nikdy nedovolila zneužiť. Nikdy!“ ozrejmila hneď v úvode.

Nečakaná tragédia

Starší syn speváčky Maje Velšicovej a herca a speváka Michala Slivku (†78) Boris (†57) zomrel nečakane začiatkom septembra na infarkt. Žil v Spojených štátoch, kam sa pred Nežnou revolúciou presťahoval. Ešte predtým vyštudoval herectvo, nakrútil osem filmov a obľúbený televízny seriál Chlapci a chlapi. Závideniahodnú kariéru sa mu podarilo rozbehnúť za veľkou mlákou. Venoval sa predaju nehnuteľností a koučingu realitných maklérov. Bol šťastne ženatý s českou emigrantkou Hankou, ktorá má z predošlého vzťahu dve deti.

Ostaňme teda pri tom, že za sedemdesiat rokov existencie týždenníka Život robíme s vami do nášho titulu rozhovor prvýkrát, čo teda prekvapuje aj mňa, a ešte k tomu aj o takej nesmierne smutnej téme.

Sedemdesiat rokov nie je málo a udržať si pozornosť čitateľov je úžasná vec. To viem aj podľa svojej profesie, lebo na scéne som šesťdesiatpäť rokov. A za tento čas mi divákov neubudlo, len sa trošku vymenili, ale zostali. Moje celoživotné krédo bolo, že môj úsmev má čarovnú moc. Verila som tomu, lebo divák ma o tom presviedčal. Keď som dokázala úsmev a smiech posunúť do hľadiska, myslela som si, že môj úsmev naozaj pomáha ľuďom žiť, že robím dobrý skutok a že život mi to vráti. No nevrátil…

Myslela som si, že úsmev mi z tváre nikdy nezmizne, lebo som všetkému verila. Verila som v dobro a naraz ma zasiahlo to najkrutejšie. Prišla som o svojho syna. Napriek tomu všetkému sa nechcem sťažovať, pretože žijeme v dobe, keď cudzie slzy druhého človeka tak naozajstne, úprimne, nezaujímajú… Možno si to pozrie niekde na internete, ale digitálna doba nás veľmi mení. Ubúda nám citlivosti, empatie…

Má teda úsmev ešte stále pre vás silu alebo už nie?

Myslela som, že už nie, ale zhodou okolností mi dnes (29. septembra, pozn. red.) prišla zvláštna esemeska od priateľky. Tá ma utvrdila v tom, že „svet nemá slzy rád“, ako sa spieva v jednej piesni… „Ešte ťa vysmeje, v živote vyhrá hru len ten, kto sa usmeje…“ A teda otvorila som túto esemesku, kde sa veľmi aktuálne prihovára Svätý Otec František ľuďom. Keď som si jeho odkaz vypočula, mala som pocit, že bol adresovaný mne. Povedal totiž, že úsmev je kvetom srdca a pomáha mnohým ľuďom žiť. A plnohodnotne žiť dokáže ten, kto vie úsmev rozdávať, kto má zmysel pre humor a každé ráno prosí Boha, aby mu úsmev z tváre nezmizol a mohol sa ďalej usmievať na každého, s kým príde do styku. Toto bolo aj moje krédo. Usmievať sa, stretávať ľudí.

Aj môj hudobný program, ktorému už dosť dlho verím a nahrávam ho pre TV Šláger v Dome kultúry Ružinov, je dôkazom týchto slov. Viete, odvysielala som štyridsaťštyri častí a 44-krát som sa sama seba pýtala: Nebude to tentoraz prehra? Navyše odkedy nás kovid zasiahol, ľuďom je viac do plaču než do smiechu. Aj preto som si povedala, že musím ďalej bojovať a byť nápomocná ľuďom, rozdávať im radosť tak ako doteraz. Možno si to po prežitej tragédii budem uvedomovať ešte viac. Veď piesne, ktoré spievam, ja aj moji kolegovia, sú venované strednej a staršej generácii, na ktorú nesmieme zabúdať. To sú matky, otcovia, ale aj ich dcéry, ktoré svojich rodičov na mojich koncertoch sprevádzajú, no v prvom rade sú to ľudia, ktorí takisto prežili ťažký život, a takých ľudí rozosmiať a dodať im optimizmus nie je ľahké. Zatiaľ sa mi to však vždy podarilo. Vždy odchádzali spokojní, usmiati a o to väčšia bola potom moja spokojnosť.

Takže napriek všetkému dúfam, že budem môcť pokračovať, že mi Pán Boh dá toľko sily, lebo aj keď som to už povedala niekoľkokrát, predsa len to znova zopakujem: človek, respektíve umelec, potrebuje diváka. Potrebuje adresáta svojej práce, lebo inak zahynie. A zahynúť ešte nechcem. Neviem, koľko života mám pred sebou, ale pokiaľ budem žiť a vládať, budem sa snažiť podeliť o to, čo som dostala ako dar.

Na pódiu ste doteraz naozaj boli ako také žiarivé slnko. Myslíte, že optimizmus, ktorý vás dosiaľ sprevádzal, bude na vystúpeniach rovnaký ako predtým?

To už rovnaké nikdy nebude. Život už nebude nikdy taký, aký bol predtým, ale musím ho brať, aký je. Samozrejme, najskôr som si povedala – nie, nemá to zmysel. Bezprostredne po tej tragickej správe pre mňa mnohé veci zmysel strácali a strácali ho absolútne. Prestalo ma baviť a zaujímať mnoho vecí. Správy, čo je nového vo svete, ako sa majú moji priatelia, to všetko ma prestalo zaujímať a myslela som si, že to vyžaduje čas a ten záujem sa obnoví. Ale táto bolesť, tá neprejde ani časom. Už ma bude sprevádzať až do smrti. S tým už počítam, ale ešte raz sa vrátim k tomu, že pokiaľ budem mať síl a hoci zabudnúť sa nedá, prebolieť to neprebolí, pracovať musím ďalej.

Kedy budete mať najbližšie vystúpenia?

Október je mesiac úcty k starším. To je téma, ktorá je veľmi dôležitá, a už teraz musím začať pracovať na scenári svojho hudobno-zábavného večera. Musím premýšľať nad tým, koho do svojho programu pozvem, lebo tam mám vždy päťdesiat a viac účinkujúcich. Zdôrazňujem, že tí vždy prídu nezištne, bez nároku na honorár, aby aj oni prispeli svojou prácou, svojimi piesňami. Nielen preto, aby sa objavili na obrazovke, hoci aj to je dôležité, ale preto, aby mohli ľuďom odovzdať kus krásy, ktorá sa v každej pesničke skrýva. A ja som taká barlička počas večera na TV Šláger. Môj program totiž trvá tri hodiny a následne sa vysiela buď v sobotu celý večer, alebo v nedeľu.

V minulosti ste mali aj edukatívne programy pre seniorov, zamerané napríklad na tému „šmejdov“. Neuvažujete o možnosti podeliť sa o svoju bolesť a prípadne pomôcť aj iným ľuďom, respektíve rodičom, ktorí, bohužiaľ, prežili svoje dieťa?

Edukatívne programy považujem za mimoriadne dôležité a zároveň za akúsi svoju povinnosť. Mám medzi ľuďmi istý kredit dôvery, preto ich chcem informovať o týchto témach. Takéto edukatívne programy budem mať čoskoro dva, a to v Pezinku a Topoľčanoch. Zároveň si myslím, že mi to pomôže podeliť sa o svoju stratu.

Pokračovanie na ďalšej strane...