Moderátorka Soňa Müllerová (59) inšpiruje ženy svojím mladistvým vzhľadom a spôsobom obliekania dlhé roky. Mnohé by sme si však mali brať príklad aj z jej životného nastavenia, názorov či z nazerania na vek a vzhľad s tým súvisiaci. 

Tento rok uplynie štyridsať rokov, odkedy ste sa objavili na televíznej obrazovke. Ako si spomínate na svoje začiatky?

S mojou kamarátkou Vierou sme si počas vysokej školy privyrábali ako komparzistky, a keďže som bola recitátorka, v druhom ročníku mi Viera povedala o konkurze na hlásateľky, na ktorý som sa prihlásila. Trval tri dni. Prvý deň sa robili inteligenčné testy, druhý prebiehali skúšky zo slovenčiny a tretí nás skúšali na obraze. Keďže som dovtedy žila vo svete ochotníckeho divadla a spomínaného umeleckého prednesu, vôbec som si neuvedomovala, čo všetko táto profesia zahŕňa a že by mi až tak veľmi mohla zmeniť život. Navyše byť hlásateľkou nikdy nebol môj sen. Túto prácu som vnímala ako prilepšenie k vreckovému od rodičov. Až postupne som si začala uvedomovať vplyv hlásateliek na ľudí. Vtedy skutočne išlo o výnimočnú ženskú profesiu.

Pamätáte si ešte, koľko záujemcov prišlo na konkurz?

Asi tristo ľudí a vtedy nás zobrali troch. Miloška Bubána (59), Ľudku Farkašovskú (58) a mňa. Pol roka som chodila na jazykové školenie a do vysielania som nastúpila v septembri. Dosť rýchlo sa to rozbehlo, pretože už po pár mesiacoch som dostala príležitosť nahrávať hlásateľské vstupy na celý silvestrovský večer na Jednotke aj Dvojke. Pomerne rýchlo sa mi podarilo získať atraktívne pracovné služby. Také, na ktoré sa dlhšie čakalo a predchádzal im určitý postup. Človek najskôr musel prejsť rannými službami, popoludním, ale ja som sa rýchlo dostala k večernému vysielaniu.

Pôvodne ste chceli študovať divadelnú vedu. V priebehu kariéry vás to už týmto smerom nelákalo?

Začali prichádzať nové ponuky na moderovanie, v tom čase sa to volalo konferovanie zábavných programov, a spolu s vysokou školou, kde som študovala slovenčinu a francúzštinu, ma práca tak pohltila, že mi už na nič iné nezostal čas. A ešte som hrávala v súbore malých javiskových foriem. Keď som bola v piatom ročníku štúdia, Alenka Heribanová otehotnela a v televízii mi ponúkli dočasné interné miesto. Dovtedy som pracovala ako externistka, ale vďaka tomu som už zostala v Slovenskej televízii interne. Keď tak teraz samu seba počúvam, musím povedať, že všetko to bolo také priamočiare a idylické. Taká selanka.

Pamätáte si ešte na svoje úplne prvé vysielanie?

Áno, bolo to predpoludním. Pamätám si, že za túto službu som dostala 35 korún. (Smiech.) Mama mi uplietla pulóver s nejakým vpletaným vzorom. Mojou supervízorkou bola práve Alenka Heribanová. Ráno pred vysielaním som na ňu intenzívne čakala, žiaľ, zdržala sa v zápche. Svoju prvú hlásateľskú službu som preto musela zvládnuť sama. (Smiech.) Keď Alenka prišla, už som mala krst ohňom za sebou, ale bola som roztrasená ako malé dieťa. Ešte si spomínam, že v tom čase sa robievalo ranné vysielanie pre školy a moja mama pracovala ako učiteľka. Práve v ten deň deti v školskej jedálni pozerali vzdelávaciu reláciu, keď spolu s mojou mamou a jej kolegyňami videli moje prvé zahlásenie. Bola to milá náhoda.

VIAC FOTOGRAFIÍ OBĽÚBENEJ MODERÁTORKY NÁJDETE V GALÉRII

Máte ešte v rámci práce nesplnený sen?

Nie, lebo som zažila veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Moja kariéra mi vždy ponúkala mnoho nových vzrušujúcich možností. Buď sa niečo skončilo a začalo sa nové, alebo súbežne bežali viaceré projekty. Medzitým sa odohrával môj súkromný život, ktorý bol o deťoch, radostných obdobiach, potom nastalo ťažké rozvodové obdobie, po ňom porozvodové, keď sa ešte chvíľu potácate… Odžila som si všeličo, ale všetko, čo mi do života prišlo, som spracovala a posunulo ma to ďalej alebo inam, lebo nie vždy som išla v živote dopredu. Chcem povedať, že pracovne som spokojná a sny, ktoré mám, už nie sú pracovné.

Dlhé roky ste súčasťou Dámskeho klubu, kde si aj témy chystáte sama.

Pracujeme v tíme a inšpirujeme sa tým, čo prináša doba. Témy a hostí si vyhľadávame my, v posledných rokoch sa však mnohí hostia hlásia sami. Musím sa však priznať, že mne sú najvzácnejší práve tí hostia, o ktorých počujem alebo si o nich prečítam v tlači, prípadne na sociálnych sieťach a potom si ich vyhľadám. Je to síce náročnejšia cesta, zistiť si kontakt na daného človeka, vysvetliť mu, o čo ide, a následne ho presvedčiť, aby vystúpil v živom vysielaní, ale napriek všetkému sa pri takých hosťoch a v danej téme cítim najlepšie, lebo je to výzva a adrenalín.

V čom inšpiruje Dámsky klub vás?

Ľudia. Ľudia ma inšpirujú, hostia a ich schopnosti a vedomosti. A aj zručnosti, napríklad vďaka pozvaným kuchárom som začala lepšie variť, lebo som sa naučila ich grify. Zo začiatku som bojovala s témami ako záhrada, balkóny, terasy, skrátka s prácami okolo domu. Napokon som témy zobrala ako výzvu a možnosť lepšie sa zorientovať v danej problematike. Úprimne priznávam, že som ni kdy nemala k záhradke vzťah, ale možno to raz príde, lebo aj vďaka inšpiratívnym veciam v Dámskom klube skúšam všeličo nové, učím sa a posúvam sa…

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia