Jana Homolová

Mám zásadu, že v&nbsp;čase dovoleniek nechodím na dovolenky, lebo je to priveľmi hektické obdobie. Teraz je to ešte znásobené tým, že posledné dva roky sa cestovalo menej. Bol som síce v&nbsp;Chorvátsku, ale tam máme vlastný prístrešok, čiže v&nbsp;podstate ideme domov. Nie sme tam na nikoho a&nbsp;nič viazaní, môžeme sa zdvihnúť a&nbsp;odísť, kedy chceme. Zároveň je to pre nás omnoho pokojnejšie. Na tomto mieste sa následne vždy vystriedajú moje dcéry s&nbsp;rodinami, čo je takisto skvelé. Ale ja som vlastne celý život na „dovolenke“…

(Smiech.) Áno, presne tak. To, že robím, aj tak nikoho nezaujíma. Zvonka to vyzerá všetko jednoducho. Našťastie už postupne začínam pracovať. V&nbsp;tomto smere ani nechcem spomínať kovid, lebo postihol všetky vrstvy obyvateľov, nielen umelcov, na ktorých sa niektorí ľudia vŕšia… Kovid je, prirodzene, celosvetový problém, ale prekrývajú ho ďalšie. Žijem v&nbsp;časoch, o&nbsp;ktorých by som si pred päťdesiatimi rokmi ani nebol myslel, že sa ich dožijem. Teraz nehovorím len o&nbsp;pandémii, ale napríklad aj o&nbsp;vojne…&nbsp;

Dal som sa trikrát očkovať, a&nbsp;keďže moje najbližšie okolie nebolo kovidom postihnuté, všetci sme to spoločne prežili. Popritom som pracoval. Vyšla mi krásna platňa Srdce bez anjela, ktorú považujem za jednu zo svojich najlepších. Nechcem sa preto vôbec sťažovať ani nariekať. Pandémiu som prijal ako fakt. Taký je život.&nbsp;

Aktuálne chystáte zaujímavú koncertnú šnúru s&nbsp;názvom Zelená pošta, ktorá je venovaná 50.&nbsp;výročiu vydania rovnomenného albumu. Zaspomínate si na jeho vznik?

Bola to platňa, na ktorej som opätovne spolupracoval s&nbsp;Mariánom Vargom (†70). Predtým bol súčasťou Prúdov. Paradoxné je, že na našej prvej platni Zvoňte zvonky sa objavila pesnička Keď odchádza kapela… (Smiech.) To bola akoby predzvesť toho, že naše cesty s&nbsp;Mariánom sa rozídu. Každý z&nbsp;nás si hľadal svoje smerovanie, teda najmä Marián, takže hneď po prvej platni sme sa rozpadli. Ale vďaka tomu vznikli dve výborné skupiny, respektíve ja som pokračoval v&nbsp;Prúdoch a&nbsp;Marián založil Collegium musicum.

Objavovali sa správy o&nbsp;tom, že ste sa rozišli v&nbsp;zlom. Aká je pravda?

My sme sa nikdy nerozišli v&nbsp;zlom, aj keď sa to takto občas pertraktovalo medzi ľuďmi. Dôkazom toho, že to medzi nami fungovalo, boli práve naše spolupráce na rôznych hudobných projektoch. Tie trvali počas celého nášho umeleckého života. Hneď v&nbsp;roku 1972 vznikol spomínaný album Zelená pošta. Keďže Mariá­novi chýbal v&nbsp;Collegiu musicum spevák, aj som naspieval nejaké skladby na ich platniach a&nbsp;mne zas chýbali Mariánove pesničky, ktorých mal v&nbsp;zásobe veľa, tak sme sa profesijne schádzali. Zelenú poštu sme nahrali v&nbsp;experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu pre vydavateľstvo Opus. Fedor Frešo (†71) bol nosným pilierom, dnes by sme povedali producentom platne a&nbsp;tohto projektu. Zaujímavé je, že žiadna pieseň sa nepúšťala v&nbsp;rádiu, ale čas ukázal, že sme urobili niečo mimoriadne. Platňa je dokonca prirovnávaná k&nbsp;beatlesovskému albumu Sgt. Pepper’s Lonely ­Hearts Club Band. Toto prirovnanie ja osobne nepoužívam rád, nechcem pôsobiť povýšenecky.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Ale tento album je skutočne považovaný za jeden z&nbsp;najlepších, aké u&nbsp;nás vznikli.

Áno, je to tak vnímané. A&nbsp;keď hovoríme o&nbsp;spolupráci s&nbsp;Mariánom Vargom, musím spomenúť, že následne sme sa k&nbsp;sebe vrátili aj v&nbsp;roku 1977. Nahrali sme platňu Na druhom programe sna, pre divadlo Nová scéna sme pripravili muzikál Cyrano z&nbsp;predmestia. V&nbsp;roku 1989 nám vyšla platňa Všetko je inak, ktorá vzhľadom na vtedajšie udalosti zostala menej povšimnutá. V roku 1993 nám vyšli Labutie piesne a rok pred miléniom Prúdy 1999.&nbsp; Chcem tým povedať, že s&nbsp;Mariánom sme priebežne spolu tvorili a&nbsp;následne aj koncertovali.

Mimochodom, keď mala Zelená pošta 40&nbsp;rokov, spravili sme prvý pokus a&nbsp;skúsili sme ju zahrať koncertne. Dovtedy to bola len štúdiová nahrávka. K&nbsp;nápadu realizovať naživo tento projekt nás naviedol violončelista Jozef Ľupták (52), ktorý každoročne organizuje festival vážnej hudby Konvergencie. Vtedy ešte priatelia hudobníci Marián Varga, Fedor Frešo aj český gitarista Radim Hladík žili.&nbsp;Teraz, keď už nie sú medzi nami a&nbsp;platňa má 50&nbsp;rokov, chceme si pripomenúť ich nedožitých 75&nbsp;rokov, preto sme sa rozhodli ísť na turné. Už sme dokonca mali aj veľmi úspešné dve premiéry vo Valašskom Meziříčí. Musím priznať, že Česi si túto našu hudbu viac vážia. Na Slovensku o&nbsp;nej vedia skôr fajnšmekri. Nebojím sa povedať, že kultúrnosť českého národa je trošku na inej úrovni. Ale tým nechcem porovnávať&nbsp;všeobecne... To vôbec. Veď preto tu žijem a&nbsp;preto tu tvorím, len to viem porovnať, keď koncertujeme aj v&nbsp;Česku.

Ako ste spomenuli, Marián Varga a&nbsp;Fedor Frešo sú už po smrti. Kto ich nahradil?

Vymyslel som si zostavu, ktorá je naozaj dobrá. Na gitare sa predstaví Fero Griglák (69), syn Fedora Freša Fedor mladší (38) na base, Peter Preložník (52) na klavíri, na bicích nástrojoch bude hrať Martin Valihora (46) a&nbsp;na klavíri vzácny človek&nbsp;Vladislav „Slnko“ Šarišský (38). Práve on vie skladby zahrať presne tak ako Marián Varga a&nbsp;možno niekedy aj lepšie.

Toto mi nikto neuverí, pretože sme spolu skúšali len raz asi päť hodín. (Smiech.) Ale každý z&nbsp;nás má tie skladby napočúvané, čiže my sme sa neučili niečo nanovo, skôr išlo o&nbsp;to, aby sme sa zohrali. Aj táto jediná skúška prebehla celkom divoko, lebo práve Martin Valihora, keď nie je v&nbsp;USA, má asi dvesto iných aktivít. Na našu skúšku priletel z&nbsp;New Yorku do Benátok, z&nbsp;Benátok do Viedne, kde meškal let, preto ho taxík čakal aj s&nbsp;bubnami a&nbsp;odviezol ho rovno do Devína na skúšku. Odohral to s&nbsp;nami a&nbsp;utekal hneď preč. (Smiech.) Následne sme sa všetci stretli až na spomínanom festivale vo Valašskom Meziříčí, kde sme zožali obrovský úspech. To bolo celé naše skúšanie. Asi to svedčí o&nbsp;tom, že sme dobrí. (Úsmev.)

Asi je ťažké, keď zrazu dlhoročných kamarátov, ako bol spomínaný Marián Varga či Fedor Frešo, nahradia iní ľudia.

Je to ťažké, lebo sú to ľudia, ktorí chýbajú. Spoločne sme totiž vytvorili niečo, čo pretrváva, respektíve nerád by som, aby tá hudba zapadla prachom. Dielo je najlepšie, keď ďalej žije a&nbsp;pretrváva. Bola by to škoda. Niečo podobné som pred pár rokmi spomínal na obnovenej premiére Cyrana z&nbsp;predmestia. Dovtedy sa totiž neustále spomínalo naše naštudovanie muzikálu z&nbsp;roku 1977. Samozrejme, bolo výborné z&nbsp;každej stránky, ale rovnako výborné je to novonaštudované predstavenie s&nbsp;mladými interpretmi a&nbsp;realizačným tímom v&nbsp;divadle Nová scéna. Netreba sa nostalgicky upínať na minulosť.

Napriek tomu, že album Zelená pošta má 50&nbsp;rokov, myslím, že oslovuje čoraz mladšie ročníky. Je to tak?

Určite. Je dosť takých entuziastov, ktorí majú radi túto hudbu, vážia si ju a&nbsp;chcú nás vidieť hrať naživo. Nehovorím, že je tam nostalgia, ale aj Rolling Stones si ešte aj dnes prídu pozrieť mladí ľudia. Teraz som sa nenápadne prirovnal k&nbsp;„stounom“. (Smiech.) Je to niečo podobné, ako keď si ľudia povedia: A&nbsp;títo ešte vylezú na pódium?! (Smiech.) A&nbsp;my nielenže vylezieme, ale ešte im to aj natrieme, čo je veľmi dobrý pocit. Práve preto sa teším na sedem slovenských miest (Trenčín, Nitra, Banská Bystrica, Košice, Prešov, Žilina, Bratislava) počas septembrovej šnúry s&nbsp;týmto albumom.

Keďže ide o&nbsp;náročnú šnúru, pripravujete sa na ňu aj z&nbsp;fyzickej stránky?

Je to naozaj dosť ťažký koncert, ale náročné je najmä to, že vystupujeme sedem dní za sebou. Nie je medzi tým pauza, tak to len budem musieť vydržať. Zvyčajne to riešim dobrým spánkom a v kondícii sa udržiavam vďaka tenisu. Ten hrávam dva-tri razy týždenne. Musím priznať, že ma okrem septembra čaká aj bohatý august. Najskôr to bude turné Pavol Hammel na hrade, konkrétne v&nbsp;Hlohovci, Strečne, Kežmarku a&nbsp;vo Veľkom Šariši s&nbsp;akustickým koncertom Srdce bez anjela v&nbsp;komornom triu s&nbsp;Jurajom Burianom (59), ktorý bude hrať na gitare, a&nbsp;Petrom Preložníkom na klavíri.&nbsp;

Nedávno som robila rozhovor s&nbsp;vaším spolužiakom Borisom Filanom, ktorý o&nbsp;vás povedal krásnu vec, že ste stará duša, pretože už ako desaťročný ste mali múdrosť a&nbsp;rozvahu sedemdesiatročného zrelého muža.

Fúha! (Úsmev.) No k&nbsp;tomu môžem povedať len toľko, že Boris múdro hovorí a&nbsp;ešte lepšie píše. Tak som napríklad v&nbsp;roku 1968 tvrdil, že vojská Varšavského paktu k&nbsp;nám vtrhnú a&nbsp;obsadia nás, a&nbsp;predpovedal som aj to, že zo Západu nás nikto nepríde zachraňovať. Vtedy mojim úvahám nikto neveril a&nbsp;zrazu sme mali v&nbsp;uliciach tanky… Nechcem teraz spomínať paralelu so súčasnosťou, ale myslím, že mám takzvané zdravé zmýšľanie. Občas sa ma ľudia pýtajú, či by som chcel ešte raz prežiť svoj život. Vždy odpovedám: Áno, samozrejme, ale pokojne aj s&nbsp;tým vtedajším rozumom. Veď práve preto som išiel študovať na vysokú školu. Aj keď som už bol v&nbsp;tom čase relatívne „slávny“, nevedel som, čo bude so spevom a&nbsp;s&nbsp;hraním na gitare, a&nbsp;toto boli moje zadné vrátka… V&nbsp;tejto súvislosti si ešte spomínam, že jeden učiteľ z&nbsp;pracovného práva sa ma raz opýtal, načo tam študujem, keď zarábam viac ako on. (Smiech.) Vtedy som už mal na konte hit Medulienka. Napriek tomu som študovať chcel, pretože si myslím, že každý semester vysokej školy človeka niečím obohatí.

A&nbsp;možno pán Filan narážal aj na to, že ste celý život ostali nohami na zemi.

Áno, neuletel som, ale vedome. Moja známa hláška, ktorú často opakujem, je, že je fajn, keď ma na Slovensku a&nbsp;v&nbsp;Česku ľudia poznajú, ale v&nbsp;Győri už o&nbsp;mne nikto nič nevie. Keď si toto človek povie, zrazu zistí, že to nie je až taká sláva. (Smiech.)

Vždy ste boli obklopený kvalitnými muzikantmi, textármi. Vyberali ste si ich sám?

Spolutvorcovia mojich pesničiek boli súčasťou môjho života. Kamil Peteraj (76) chodil na konzervatórium a&nbsp;poznal sa s&nbsp;Mariánom Vargom, ja som sa zas poznal s&nbsp;Borisom Filanom (73). To bol základný tvorivý tím. Tento kolektív bol aj vytrval, ale muzikanti sa menili. V&nbsp;skupine Prúdy ich hralo ozaj dosť. Jednak to bolo spojené s&nbsp;mojím odchodom na vojenčinu v&nbsp;roku 1974, ktorá bola relatívne dobrá vo vojenskom umeleckom súbore, ale prvý mesiac v&nbsp;prijímači neželám nikomu. „Mazáci“ mi tam dali vyžrať, že som slávny… Po návrate som sa v&nbsp;Prúdoch vždy obklopoval vynikajúcimi a&nbsp;mladšími muzikantmi. Takže ja som ostával a&nbsp;inovácia prichádzala.

A&nbsp;stále to úspešne funguje. Budúci rok budú mať Prúdy 60.&nbsp;narodeniny.

Áno, Prúdy fungujú, ale dnes to nazývam skôr voľné združenie hudobníkov, ktorí chcú pod tou­to ochrannou známkou hrať. (Smiech.)

Spomíname rôzne úspechy, ale je niečo, čo v&nbsp;rámci kariéry ľutujete, čo vás možno mrzí?

Keď som spomenul Cyrana z&nbsp;roku 1977, tak toto dielo malo ako jediné možnosť dostať sa do zahraničia. Vtedy ho chcela uvádzať umelecká agentúra Landgraf zo západného Nemecka. Bol k&nbsp;tomu spravený nemecký preklad, v&nbsp;Mannheime mala byť premiéra, ale potom to naše ministerstvo kultúry stoplo, lebo Nemci chceli mať k&nbsp;tomu, samozrejme, aj vydavateľské práva. Bola to večná škoda. Asi to jediné za celú moju kariéru ma naozaj mrzí. Z&nbsp;nášho východného tábora sa jednoducho nedalo preniknúť do zahraničia, ak nehovorím o&nbsp;niektorých kapelách, ktoré sa živili hraním v&nbsp;zahraničných baroch. Veď ani teraz ten prienik do zahraničia nie je ľahký, ale keby naše predstavenie vtedy boli uvádzali trebárs len v&nbsp;krajinách hovoriacich po nemecky, mohlo to byť zaujímavé… Ale je to tak, ako to je.

V&nbsp;kotolni je zima, čiže prebudím sa v&nbsp;októbri a&nbsp;potom idem na to.

Pre mňa je fascinujúce, že niečo, čomu ste sa nikdy nevenovali, robíte na takej vysokej úrovni.

Dlhé roky som sa pohyboval v&nbsp;prostredí kamarátov výtvarníkov, chodil som do ich ateliérov a&nbsp;tam som k&nbsp;tomu pričuchol do slova aj do písmena. Musím povedať, že s&nbsp;muzikantmi sa veľmi nekamarátim, myslím tým výmenu darčekov na narodeniny a&nbsp;rodinné stretávania.

Áno. Aj tenis hrávam s&nbsp;ľuďmi, ktorí s&nbsp;hudbou a&nbsp;umením nemajú nič spoločné. Striktne to oddeľujem. A&nbsp;čo sa týka maľovania, jedného dňa som to vyskúšal. Ale držím sa pri zemi, lebo v&nbsp;tomto smere nie som vyučený tak ako v&nbsp;hudbe. Teším sa, že pocity, ktoré na plátno dávam, sú napokon viditeľné. Odrážajú sa v&nbsp;záujme ľudí o&nbsp;moju tvorbu, ale všimli si ma aj galeristi a&nbsp;kurátori, čo ma posmelilo a&nbsp;začal som postupne veriť, že za mojimi obrazmi nie je len známe meno, aj keď to meno je do určitej miery pridaná hodnota.&nbsp;

Áno, zbieram to, čo sa mi páči, a&nbsp;mám aj obrazy, ktoré som dostal recipročne od kamarátov výtvarníkov.&nbsp;

Pri maľovaní čakáte na kopnutie múzou?

Nie, na kopnutie múzou neverím, dokonca ani v&nbsp;hudbe. Nič také nepociťujem. Buď to človek vie a&nbsp;má na to talent... Ale najdôležitejšie je musieť na tom v&nbsp;druhej fáze skrátka zapracovať. (Úsmev.)