Aké máte leto?

Mám zásadu, že v čase dovoleniek nechodím na dovolenky, lebo je to priveľmi hektické obdobie. Teraz je to ešte znásobené tým, že posledné dva roky sa cestovalo menej. Bol som síce v Chorvátsku, ale tam máme vlastný prístrešok, čiže v podstate ideme domov. Nie sme tam na nikoho a nič viazaní, môžeme sa zdvihnúť a odísť, kedy chceme. Zároveň je to pre nás omnoho pokojnejšie. Na tomto mieste sa následne vždy vystriedajú moje dcéry s rodinami, čo je takisto skvelé. Ale ja som vlastne celý život na „dovolenke“…

Keď ste si to takto zariadili…

(Smiech.) Áno, presne tak. To, že robím, aj tak nikoho nezaujíma. Zvonka to vyzerá všetko jednoducho. Našťastie už postupne začínam pracovať. V tomto smere ani nechcem spomínať kovid, lebo postihol všetky vrstvy obyvateľov, nielen umelcov, na ktorých sa niektorí ľudia vŕšia… Kovid je, prirodzene, celosvetový problém, ale prekrývajú ho ďalšie. Žijem v časoch, o ktorých by som si pred päťdesiatimi rokmi ani nebol myslel, že sa ich dožijem. Teraz nehovorím len o pandémii, ale napríklad aj o vojne… 

Ako ste zvládli kovidové obdobie?

Dal som sa trikrát očkovať, a keďže moje najbližšie okolie nebolo kovidom postihnuté, všetci sme to spoločne prežili. Popritom som pracoval. Vyšla mi krásna platňa Srdce bez anjela, ktorú považujem za jednu zo svojich najlepších. Nechcem sa preto vôbec sťažovať ani nariekať. Pandémiu som prijal ako fakt. Taký je život. 

Aktuálne chystáte zaujímavú koncertnú šnúru s názvom Zelená pošta, ktorá je venovaná 50. výročiu vydania rovnomenného albumu. Zaspomínate si na jeho vznik?

Bola to platňa, na ktorej som opätovne spolupracoval s Mariánom Vargom (†70). Predtým bol súčasťou Prúdov. Paradoxné je, že na našej prvej platni Zvoňte zvonky sa objavila pesnička Keď odchádza kapela… (Smiech.) To bola akoby predzvesť toho, že naše cesty s Mariánom sa rozídu. Každý z nás si hľadal svoje smerovanie, teda najmä Marián, takže hneď po prvej platni sme sa rozpadli. Ale vďaka tomu vznikli dve výborné skupiny, respektíve ja som pokračoval v Prúdoch a Marián založil Collegium musicum.

Objavovali sa správy o tom, že ste sa rozišli v zlom. Aká je pravda?

My sme sa nikdy nerozišli v zlom, aj keď sa to takto občas pertraktovalo medzi ľuďmi. Dôkazom toho, že to medzi nami fungovalo, boli práve naše spolupráce na rôznych hudobných projektoch. Tie trvali počas celého nášho umeleckého života. Hneď v roku 1972 vznikol spomínaný album Zelená pošta. Keďže Mariá­novi chýbal v Collegiu musicum spevák, aj som naspieval nejaké skladby na ich platniach a mne zas chýbali Mariánove pesničky, ktorých mal v zásobe veľa, tak sme sa profesijne schádzali. Zelenú poštu sme nahrali v experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu pre vydavateľstvo Opus. Fedor Frešo (†71) bol nosným pilierom, dnes by sme povedali producentom platne a tohto projektu. Zaujímavé je, že žiadna pieseň sa nepúšťala v rádiu, ale čas ukázal, že sme urobili niečo mimoriadne. Platňa je dokonca prirovnávaná k beatlesovskému albumu Sgt. Pepper’s Lonely ­Hearts Club Band. Toto prirovnanie ja osobne nepoužívam rád, nechcem pôsobiť povýšenecky.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...