Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Aktuálne vás citujú svetové médiá, pretože ste sa podieľali na kľúčovom výskume, ktorý môže pomôcť pri liečbe onkologických chorôb.

Medzinárodný tím vedcov v&nbsp;spolupráci Európskou organizáciou pre jadrový výskum prvýkrát nameral doteraz neznámu hodnotu jednej z&nbsp;vlastností astátu. Astát je veľmi vzácny, pretože je ho veľmi málo, len pár desiatok gramov v&nbsp;zemskej kôre. Väčšina z&nbsp;jeho asi dvadsiatich známych izotopov vydrží rádovo len niekoľko&nbsp;milisekúnd až minút. Preto sa ťažko skúma. Podarilo sa nám zistiť jeho elektrónovú afinitu, teda nakoľko je schopný zlučovať sa s&nbsp;inými látkami, v&nbsp;tomto prípade to, ako je prvok ochotný prijať elektrón.

Ako by sa dal tento objav využiť pri liečbe rakoviny?

Jeden z&nbsp;izotopov, astát 211, pri rozpadaní vyžaruje ťažké rádioaktívne alfa častice, ktoré neprekonajú veľkú vzdialenosť. Práve to z&nbsp;nich robí ideálne žiariče na onkologickú terapiu. Astát, ktorý by sme dopravili k&nbsp;nádoru, pri rozpadnutí vyžaruje alfa časticu. Tá zničí rakovinovú bunku, nie však zdravé tkanivo. Terapia je vhodná na malé nádory, ktoré sa ešte nedajú odstrániť pomocou operácie. Zatiaľ tento postup testujeme v&nbsp;laboratóriách na ľudskom tkanive.

Aká bola vaša úloha v&nbsp;celom výskume?

Bol som súčasťou skupiny teoretikov. Používali sme v&nbsp;porovnaní s&nbsp;kolegami experimentátormi iné zbrane – superpočítače. Na nich prebiehajú vysoko presné výpočty založené na princípoch kvantovej mechaniky, pri ktorých sa procesory „zapotia“ často aj niekoľko mesiacov. Teoretický tím sme tvorili spolu s&nbsp;kolegami z&nbsp;Gröningenu a&nbsp;Tel Avivu. Už nejaký čas sa spolu špecializujeme na presné výpočty atómových vlastností. Pred pár rokmi sme na prípade zlata ukázali, čo súčasná výpočtová chémia dokáže, a&nbsp;vyjasnili sme predchádzajúci rozpor medzi teóriou a&nbsp;experimentom, trvajúci desiatky rokov.

Pre laikov je to náročné aj na počúvanie. Vždy ste chceli byť vedcom?

Odmala ma bavilo bádanie, skúmanie, zisťovanie nových poznatkov. Starý otec bol potravinársky chemik, bol veľmi rád, že idem v&nbsp;jeho šľapajach. Aj mama pôsobí na akademickej pôde, ale v&nbsp;inej sfére, ide o&nbsp;literárnu vedu. Na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave aktuálne pôsobím ako výskumný pracovník, venujem sa relativistickej chémii a&nbsp;superťažkým kovom. Zároveň som pedagóg, učím fyzikálnu chémiu. Veľmi ma baví výskum. Keby sa dalo, venoval by som sa len tomu, mám však menej času, než si želám. Je tu administratíva, pedagogická činnosť... Stále je vo mne zvedavosť, túžba zistiť niečo nové, pochopiť niečo neznáme. To ma ženie dopredu. Všetko ostatné beriem tak trochu ako nutnú povinnosť.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane.</strong>

Ako jeden z&nbsp;najlepších slovenských vedcov ste si vybrali na študijný pobyt pomerne neznámu krajinu – Nový Zéland. Po troch rokoch ste sa na rozdiel od mnohých mladých ľudí vrátili domov.

Na začiatku som si vyberal medzi škandinávskymi krajinami, Spojeným kráľovstvom a&nbsp;Novým Zélandom. Vyhral Nový Zéland, pretože som poznal vedeckú prácu šéfa výskumnej skupiny či už z&nbsp;rozprávania iných kolegov, alebo z&nbsp;vedeckých publikácií. Prihovoril sa za mňa aj pán profesor z&nbsp;našej univerzity Miroslav Urban, štandardne som absolvoval výberové konanie, prijali ma. Na pobyt na Novom Zélande spomínam ako na veľmi plodné obdobie. Prvý rok bol trocha náročnejší, taký objavovací. Vycestovali sme spolu s&nbsp;priateľkou, postupne sme si budovali nový domov, nové spoločenské kontakty. Po roku prišla ponuka, aby som si pobyt predĺžil, situácia sa opakovala po dvoch rokoch. Po troch rokoch prišiel navlas rovnaký návrh, dokonca sa vyskytla šanca ostať v&nbsp;tejto krajine natrvalo. Vedel som, že je to zlomový bod. Keby som tam bol ostal dlhšie, už by som sa asi nedokázal vrátiť na Slovensko. Povedal som si, že by bolo fér dať Slovensku šancu. Mám rád túto krajinu, je tu skvelá univerzita, ktorá ma profesijne vychovala. Poznatky, ktoré som nadobudol v&nbsp;rámci štúdia na Slovensku, som potom využil v&nbsp;zahraničí. Je tu veľmi veľa záležitostí na zlepšovanie, ale ani v&nbsp;zahraničí nie je všetko ideálne.

Aj na Novom Zélande ste sa pracovne pohybovali na univerzitnej pôde, môžete teda porovnávať.

Ako postdoktorand som pracoval na Massey University v&nbsp;Aucklande. V&nbsp;tejto krajine si študenti hradia školné, preto sa cítia na univerzite ako zákazníci, tak ich vnímajú aj zamestnanci. Kládol sa väčší dôraz na to, čo chcú študenti, čo im vyhovuje. Ekonomiku na Novom Zélande, po turizme a&nbsp;mliečnych výrobkoch, posilňuje práve dopyt po vzdelaní, prichádza tam veľmi veľa študentov zo zahraničia, hlavne z&nbsp;Ázie. Novozélandská spoločnosť sa mi zdala veľmi progresívna. Nič tam nepokladajú za problém, všetci sú pozitívne naladení, ľudia akoby mali dobrú náladu apriori. Vzájomne si dôverujú, ak idete reklamovať tovar, nemusíte veľmi dokazovať, že ste ho tam naozaj kúpili, veria vám, že nechcete podvádzať. Ale nechcem príliš idealizovať, určite sa aj tam nájdu všelijakí ľudia. Ja som však mal šťastie, že som ich nestretol. Na Slovensku je, naopak, veľa negativity, sťažovania. U&nbsp;nás spoločne na niečo nadávame, na Novom Zélande sa spoločne z&nbsp;niečoho tešia.

Dostavila sa po návrate aj dezilúzia, sklamanie, prehodnotenie rozhodnutia?

Nechcem hovoriť iba negatívne, sú tu aj dobré veci, pre ktoré som sa vrátil. Verím, že tie zlé sa postupne zlepšia. Na niektoré záležitosti som si musel spätne zvyknúť, ale na druhej strane, vedel som, do čoho idem. Snažím sa v&nbsp;prvom rade okolo seba vytvárať taký svet, aký by som ho chcel mať. Beriem sklamanie ako výzvu, že môžem niečo zmeniť k&nbsp;lepšiemu vo svojom najbližšom okolí. Napríklad so študentmi sa snažím fungovať na menej hierarchickej báze. Nemusia mať zo mňa strach a&nbsp;držať si odstup, tykáme si. Porozprávame sa o&nbsp;vede aj o&nbsp;inom.

<strong>Článok pokračuje na následujúcej strane.</strong>

Jeden z&nbsp;hlavných dôvodov, prečo vzdelaní ľudia zo Slovenska odchádzajú, sú nízke platy.

Vykonávame špecializovanú prácu, ktorú v&nbsp;zahraničí štandardne ohodnocujú proporčne vysoko. Na Slovensku sa my výskumní pracovníci môžeme platovo porovnať s&nbsp;pokladníkmi v&nbsp;supermarketoch či s&nbsp;upratovačmi. Platovo sa pohybujeme na úrovni priemernej mzdy. Je to dlhodobý vypuklý problém. Veľa mojich kolegov má potom viacero úväzkov, aby si to vykompenzovali, napríklad pracujú na viacerých univerzitách. Sú to umelé možnosti, ako sa s&nbsp;tým vyrovnať. V&nbsp;našej profesijnej komunite sa proti tomu ozývajú hlasy, ukazuje sa na týchto kolegov prstom, ako prevencia sa vedie register akademických pracovníkov, úväzky sa limitujú. Je to však potláčanie symptómov, nie riešenie situácie. Nemôžeme týmto ľuďom niečo vyčítať, hnevať sa na nich, nejde zväčša o&nbsp;vypočítavosť. Je to, naopak, hrozné, že sú do toho tlačení práve pre nízky plat. Chybou Slovenska je, že veľmi málo peňazí zo štátneho rozpočtu plynie na vedu a&nbsp;výskum. V&nbsp;rámci Európskej únie sme na jednej z&nbsp;posledných priečok.

Odliv mladých mozgov sa u&nbsp;nás začína už niekde po skončení strednej školy. Na vašej fakulte sa študujú náročné odbory. Ako ste na tom s&nbsp;počtom študentov?

Je to pravda, vo všeobecnosti máme na Slovensku z&nbsp;roka na rok menej doktorandov, magisterských aj bakalárskych študentov. Mladí ľudia ani neuvažujú, že by študovali na Slovensku, naša krajina je pre nich iba záložný plán. Tí najlepší mieria na univerzity hlavne v&nbsp;Spojenom kráľovstve. Väčšinová skupina odchádza do Česka. U&nbsp;nás v škole za päť rokov klesol počet študentov o&nbsp;tridsať percent. Čiže počty študentov sa nám dramaticky znižujú, pretože slovenské vysoké školy majú medzi mladými ľuďmi veľmi zlú reputáciu. A&nbsp;pritom kvalita nie je zlá. Zvykli sme si, že študenti tu sú a&nbsp;nemusíme preto nič spraviť. Kým stála železná opona, nemali kam ísť, teraz sú však úplne iné možnosti. Akoby sme sa neprispôsobili a&nbsp;nikto sa nesnaží vyzdvihovať veci, ktoré sú veľmi dobré – a&nbsp;je ich dosť. Napríklad máme veľa individuálnych vedcov, ktorí sú v&nbsp;rámci sveta na špičkovej úrovni. To sú veci, ktoré treba mladým ľuďom neustále pripomínať. Popularizácia vedy sa síce v&nbsp;ostatnom čase trocha rozbehla, ale stále to nie je štandard ako vo svete. Verejnosť neberie do úvahy vedecký svet alebo potrebu mať školstvo a&nbsp;vedu na patričnej úrovni.

Myslíte tým, že absentuje spoločenská úcta?

Aj to. Je to však výčitka do vlastných radov, univerzitám, ktoré robia málo pre zlepšenie situácie. Problém je, že o&nbsp;vede sa hovorí málo, aj preto som rád súhlasil s&nbsp;rozhovorom pre váš časopis. Darmo sa sťažujeme, keď žijeme akoby v&nbsp;profesionálnej bubline. Nehovoríme o&nbsp;tom, čo robíme, prečo to má význam. Z&nbsp;prostredia vysokých škôl prenikajú von len informácie, že niekto získal diplom nekalým spôsobom. Neposilňuje to dobrý imidž slovenskej akademickej obce. Verejnosť sa o&nbsp;úspechoch našej vedy dozvedá len zriedka.

A&nbsp;čo zahraniční študenti? Slovensko je člen Európskej únie, nemohli by práve oni vylepšiť čísla?

Je bežné, že z&nbsp;východu sa migruje na západ. My však nerobíme veľa preto, aby aj k&nbsp;nám prišli cudzinci študovať, počnúc migračnou politikou a&nbsp;pokračujúc štipendijným systémom. Donedávna bol obrovský problém ísť na cudzineckú políciu. Zlepšuje sa to síce, ale veľmi pomaly. Sme súčasťou Európskej únie, na druhej strane nie sme drahá krajina, to je naša výhoda. Pre iné krajiny môžeme byť práve pre toto atraktívni. Máme študentov z&nbsp;Blízkeho východu, z&nbsp;Indie, je ich však len hŕstka na to, aby pokryli straty.

Jedným z&nbsp;problémov je počet vysokých škôl. Za päť rokov ich vzniklo šesť...

Áno, je ich veľa, schopní ľudia sú potom roztrúsení. Ani jedna zo slovenských univerzít preto nedosahuje svetové parametre. V&nbsp;rámci sveta nie je ani jedna naša univerzita na zozname najlepších, ani len v&nbsp;prvej stovke. A&nbsp;pritom potenciál tu na to je. Preto je nutné diferencovať medzi školami, vedeckými tímami a&nbsp;individuálne kvality koncentrovať. Každý má v&nbsp;tejto spoločnosti miesto, ale keď chceme vyslať smerom von signál, potrebujeme dve či tri kvalitné inštitúcie. Záujemcovia o&nbsp;štúdium si v&nbsp;prvom rade preštudujú svetový rebríček škôl a&nbsp;až potom sa rozhodnú. Ak chceme byť atraktívni pre študentov z&nbsp;tretích krajín, toto je jedna z&nbsp;ciest. Nehovorím, že riešenia sú jednoduché, ale treba niečo robiť, situácia je kritická.

Odliv mozgov zatiaľ až tak necítime, veľký problém to bude o&nbsp;niekoľko rokov.

Nie, už teraz to cítime. Dlhé roky máme ekonomiku založenú na tom, že sme montážna dielňa pre svetové automobilky. Hoci to už znie ako klišé, je to stále problém. Veľa krajín ho malo tiež, ale včas si uvedomili, že musia zapracovať na vlastnom inovačnom potenciáli. Európska komisia na to Slovensko upozorňuje rok čo rok. Vlastné inovácie sú jedným z&nbsp;pilierov dlhodobo udržateľného rozvoja krajiny. Nemáme na takúto zmenu mozgy, ale aj tak nemôžeme byť naveky montážnou dielňou, automobilky od nás odídu vo chvíli, keď vo svete objavia lacnejšiu krajinu.

My laici máme o&nbsp;vedcoch skreslené predstavy, napríklad že sú celé dni zavretí vo svojom svete.

Je pravda, že aj ja som z&nbsp;tých, ktorí si nosia prácu domov, ale snažím sa to obmedzovať. Psychohygiena musí byť. Myslím si, že väčšina z&nbsp;nás má v&nbsp;živote tú správnu rovnováhu, každý má nejaký koníček, žijeme v&nbsp;rodine, vo vzťahu. Napríklad v&nbsp;normálnych časoch, keď sme nečelili pandémii, som každý týždeň navštevoval filharmóniu. Mám rád vážnu hudbu. Pozriem si aj v&nbsp;televízii film či seriál, zájdem do „fitka“, vediem normálny, štandardný život.

Chodievate s&nbsp;kamarátmi na pivo? Ste nebodaj ako vedec pri pive terčom vtipov?

Pivo mi nechutí, ale víno si dám. Priateľský humor o&nbsp;„vedátoroch“ mi určite neprekáža. Je dobré, že sa o&nbsp;našej práci hovorí, hoci aj na veselú nôtu. Hlavné je, že táto téma nie je zahalená rúškom tajomnosti. Ideu, že sme špeciálni ľudia, treba odstrániť. Netreba sa tváriť, že sme niečo viac, to je kritika do vlastných radov. Takisto by nás iní ľudia nemali vnímať s&nbsp;prílišným odstupom, dá sa s&nbsp;nami rozprávať na akúkoľvek tému ako s&nbsp;každým iným.

Ste rozhodnutý ostať na Slovensku natrvalo?

Rád tu zostanem, ale na druhej strane, nevylučujem, že opäť pôjdem do zahraničia. Dúfam v&nbsp;radikálnejšiu reformu školstva. Sme podfinancovaní, ale mám obavy, že nebude stačiť zvýšiť podiel z&nbsp;hrubého domáceho produktu na vedu či plošne zdvihnúť platy. Nutná je celková reštrukturalizácia, treba zefektívniť veľa vecí, dať si poradiť od ľudí zvonku, pozrieť sa na celú záležitosť kriticky. Bez reštrukturalizácie nepomôžu peniaze a,&nbsp;naopak, bez peňazí nemôže byť zmena. Ani jedna vláda nepokladala zlepšenie školstva a&nbsp;vedy za skutočnú prioritu. Teraz sa ukazuje, že je to jedna z&nbsp;tém vo vyhlásení vlády, tak uvidíme.

Rozprávate presvedčivo, nepotrebujete sa na nič hrať. Neuvažujete o&nbsp;vstupe do politiky, aby ste pomohli veci zmeniť?

Nie. Bol by som rád, keby som dokázal prispieť k&nbsp;zmene inak než vstupom do politiky. Ako som povedal, mojou životnou prioritou je veda a&nbsp;výskum.

Odliv mozgov: Slovenskí vedci majú plat porovnateľný s pokladníkmi v supermarkete

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Odliv mozgov: Slovenskí vedci majú plat porovnateľný s pokladníkmi v supermarkete

Erika Szalayová

Súvisiace články

Hľadala si prácu, v životopise však neuviedla, že je nevidiaca. Ako sa jej podarilo uspieť?

Doma majú galériu: Precestovali polovicu sveta, aby si z každého kúta priniesli kúsok domov

S garážami začínali v garáži: Rodina z Turca sa rozhodla robiť veci inak

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás