Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Situácia týkajúca sa kovidu sa zhoršuje pre delta variant. Ako je to v&nbsp;Izraeli?

Aj u&nbsp;nás pribúda nakazených, podľa prognóz by to v&nbsp;blízkych dňoch malo byť tisíc ľudí denne. (V&nbsp;krajine evidujú 8,3 milióna obyvateľov – poznámka redakcie). Je to vysoké číslo. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;minulosťou však máme málo hospitalizovaných chorých vo vážnom stave. Vrátili sme sa k&nbsp;noseniu rúšok v&nbsp;uzavretých priestoroch a&nbsp;k&nbsp;takzvanému semaforu. Mestá sú označené farebne podľa toho, aká je tam situácia v&nbsp;súvislosti s&nbsp;kovidom. Čítala som, že sa určí, koľko ľudí sa bude môcť zdržiavať v&nbsp;interiéri. Čo sa mi zdá nebezpečné, tak to je šírenie nákazy medzi deťmi. Práve školy boli nedávno ohniskami nákazy. Jeden chorý žiak nakazil ďalších osemdesiat. Preto pribúda očkovaných tínedžerov a&nbsp;tínedžeriek vo veku od&nbsp;dvanásť do&nbsp;pätnásť rokov, je to zatiaľ tridsať percent.

Izrael je lídrom v&nbsp;očkovaní. Žijete v&nbsp;tejto krajine pätnásť rokov, zrejme teda máte odpozorované, prečo je to tak.

S&nbsp;očkovaním sa tu začalo veľmi skoro, už v&nbsp;decembri, a&nbsp;to po&nbsp;veľmi silnej kampani. Podchytili sa rizikové skupiny, a&nbsp;to seniori a&nbsp;chronicky chorí ľudia. Mňa ako chronickú pacientku očkovali v&nbsp;januári. Môj manžel, ktorý má rovnaký vek a&nbsp;je zdravý, podstúpil očkovanie začiatkom februára. V&nbsp;tom období vládlo v&nbsp;krajine nadšenie z&nbsp;vakcinácie. Neviem svoje poznatky podložiť dátami, ale všimla som si, že seniori v&nbsp;Izraeli sa starajú o&nbsp;svoje zdravie podstatne viac ako ich rovesníci na&nbsp;Slovensku, pretože majú na&nbsp;to aj podmienky. Hlavne medzi izraelskými seniormi badám, že si žiadajú, čo sa zdravotníctva týka, všetko, na&nbsp;čo majú nárok, teda aj vrátane očkovania. Sú v&nbsp;tom asertívni a&nbsp;razantní. Ak aj niektorí seniori váhali, či sa dať očkovať, boli to ich deti, ktoré ich motivovali. V&nbsp;Izraeli sa totiž žije veľmi rodinne, príbuzní sa často stretávajú vo veľkých skupinách. Práve preto, aby predchádzali nákaze, sa radšej dali očkovať. Na&nbsp;mladých mala zase pôsobiť silná kampaň v&nbsp;duchu: očkovanie je sloboda. Ak nechcete tráviť prázdniny zavretí doma bez kina a&nbsp;pláže, dajte sa očkovať.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong>

Na&nbsp;Slovensku je situácia pesimistickejšia. Sme v&nbsp;poslednej päťke v&nbsp;Európskej únii s&nbsp;počtom očkovaných ľudí.

Aj v&nbsp;Izraeli sú antivaxeri, inak by bolo očkovaných viac ako 60&nbsp;percent ľudí. Naša dcéra má 14&nbsp;rokov a&nbsp;je už očkovaná. Niektorí jej spolužiaci a&nbsp;spolužiačky tvrdia, že nepodstúpia vakcináciu, obávajú sa, že budú neplodní. Stretla som sa aj s&nbsp;názorom, že deti netreba očkovať, pretože ich kovid až tak neohrozuje. A&nbsp;pritom aj niektoré deti, keď ochoreli, boli vo vážnom stave. Veľkým problémom sú ortodoxní Židia, ktorí vakcináciu odmietajú vo všeobecnosti. Silnejší odpor proti očkovaniu ako v&nbsp;bežnej populácii je aj v&nbsp;arabskej komunite. Má to však politické pozadie. Títo odporcovia vakcinácie sa nazdávajú, že Izrael ich takto chce odstrániť. Tieto dve skupiny obyvateľstva sú problematické aj preto, že majú nižšie vzdelanie, sú náchylní spoliehať sa na&nbsp;neoficiálne informácie typu sociálna sieť, susedka... Nedôverujú režimu, a&nbsp;teda ani oficiálnym prameňom informácií.

V&nbsp;Izraeli sa vďaka vakcinácii skončil lockdown skôr. Svetové médiá uverejňovali snímky s&nbsp;plnými reštauráciami, za&nbsp;stolmi sedeli usmiati ľudia. Naozaj vládla u&nbsp;vás taká optimistická nálada?

Áno. V&nbsp;niektorých reštauráciách boli stoly rezervované mesiac vopred. Dopyt bol obrovský. Súvisí to s&nbsp;tým, že Izraelčania, ako všetky stredomorské národy, sú veľmi spoločenskí. Radi si posedia s&nbsp;priateľmi a&nbsp;rodinou. Lenže, myslím si, takéto spoločenské vyžitie chýbalo ľuďom na&nbsp;celom svete. Okrem toho v&nbsp;Izraeli je stále pekné počasie, nečudo, že ľudí to ťahá von.

Celý systém riadili zdravotné poisťovne, v&nbsp;krajine sú štyri, všetky sú súkromné. Využívali všetky možné kanály ako webové stránky, aplikácie. Po&nbsp;tom, ako sa záujemcovia a&nbsp;záujemkyne zaregistrovali, okamžite dostali termín, prvý a&nbsp;vzápätí aj druhý. Časový rozdiel medzi prvou a&nbsp;druhou vakcínou bol tri týždne. Ako chronická pacientka som sa nemusela ničím preukazovať, okamžite si vyhľadali môj chorobopis. Okrem toho sa očkuje v&nbsp;mieste bydliska, ľudia nemuseli, tak ako na&nbsp;Slovensku, nikam cestovať.

Veľmi statočne bojujete s&nbsp;leukémiou, napísali ste o&nbsp;tom aj knihu. Práve pre túto diagnózu by mohol byť kovid pre vás fatálny. Ako prežívate tieto náročné časy?

Aktuálne som v&nbsp;remisii. Krátko pred očkovaním som končila liečbu, preto som s&nbsp;lekárom najprv konzultovala, či očkovanie nemôže mať kontraindikácie. Pre moju oslabenú imunitu naša rodina obmedzila vychádzanie von. Boli sme izolovaní, veľmi dôsledne sme dodržiavali všetky pravidlá vrátane nosenia rúšok. Ale na&nbsp;takýto stav sme zvyknutí. Práve pre moju chorobu, a&nbsp;teda oslabenú imunitu sme vždy obmedzovali spoločenské kontakty. Už v&nbsp;minulosti počas chrípkovej epidémie som nosila rúško napriek tomu, že som čelila začudovaným pohľadom ľudí. Ale táto pandémia bola pre nás oveľa náročnejšia. Okrem iného sme nemohli cestovať na&nbsp;Slovensko, moji rodičia zase nemohli prísť k&nbsp;nám. Ostatný raz som bola na&nbsp;Slovensku pred troma rokmi, otec a&nbsp;mama ma navštívili tri mesiace pred lockdownom. Trpela som hlavne kvôli dcére. Je jedináčik, celé mesiace bola sama bez toho, aby sa stretávala s&nbsp;rovesníkmi a&nbsp;rovesníčkami. Vyučovanie cez webkameru a&nbsp;video­čety s&nbsp;kamarátmi a&nbsp;kamarátkami, to nie je druh komunikácie, ktorú by som dopriala deťom. Inak, som introvertka, takže mne samota nevadila a&nbsp;som aj na&nbsp;ňu zvyknutá. Spočiatku som však bojovala s&nbsp;hystériou. Na&nbsp;našej mestskej webovej stránke pravidelne zverejňujú informácie, kde konkrétne sa vyskytol kovid. Vystrašená som sa sama seba pýtala: bola si v&nbsp;tej tej pekárni, v&nbsp;tom obchode? Potom som si však povedala, že takto to ďalej nejde, aby som neustále žila v&nbsp;strachu.

Na&nbsp;Slovensku sa zanedbávalo liečenie iných diagnóz práve pre kovid. Ako to bolo v&nbsp;Izraeli?

Bolo to skôr naopak, ľudia sami odkladali vyšetrenia, ktoré neboli dôležité. Išlo hlavne o&nbsp;stomatologické zákroky. Zdravotnícke zariadenia sa nebránili pracovať. Moji známi zo Slovenska mi hovorili, že im odkladali vyšetrenia ako napríklad magnetickú rezonanciu, tu som sa s&nbsp;ničím takým nestretla. Ale je pravda, že napríklad naša detská lekárka ordinovala prostredníctvom videočetu. Priznám sa, ja sama som mala obavy, či ako chronická pacientka dostanem patričnú zdravotnícku starostlivosť. Ale všetko fungovalo, ako malo. Našťastie, mám veľmi dobrého lekára, dokonca mi poskytol aj číslo na&nbsp;svoj mobilný telefón.

V&nbsp;knihe píšete, že vaši slovenskí známi sa vás pýtali, prečo sa z&nbsp;leukémie neliečite na&nbsp;Slovensku. Vyzdvihujete izraelský zdravotnícky systém. V&nbsp;čom je iný ako ten Slovensku, ktorý čelí obrovskej kritike?

Spomínam si, keď som bola na&nbsp;Slovensku, naša dcéra ochorela, mala tráviace problémy. Zdravotná sestra na&nbsp;pohotovosti na&nbsp;ňu kričala, aby si nevykladala nohy na&nbsp;ležadlo, že ho zašpiní. V&nbsp;Izraeli by si to nikto nikdy nedovolil. Na&nbsp;Slovensku som sa stretla aj s&nbsp;bagatelizovaním, ba až zosmiešňovaním typu – vy ste predsa mladá, nemôže vás to až tak bolieť. Tu to tak nie je. Možno to súvisí s&nbsp;tým, že za&nbsp;všetko si tu pacienti a&nbsp;pacientky doplácajú, za&nbsp;všetky lieky, hoci je to minimálna suma, napríklad päť percent. Ľudia preto žiadajú servis za&nbsp;svoje peniaze a&nbsp;zdravotnícky personál si uvedomuje, že pacienti a&nbsp;pacientky sú ich klienti a&nbsp;klientky. Každý, od&nbsp;laborantky, ktorá odoberá krv, až po&nbsp;lekára špecialistu sa pacientom predstaví, vysvetlí im, čo im bude robiť a&nbsp;prečo. Komunikácia je tu kľúčová a&nbsp;niet sa ani čo čudovať. Ľudia s&nbsp;vážnymi diagnózami prichádzajú do&nbsp;ambulancií a&nbsp;nemocníc vystrašení, nevedia, čo ich čaká. Ja sama som si myslela, že do&nbsp;roka zomriem. Keď som rodila v&nbsp;Izraeli dcéru, kamarátky zo Slovenska sa ma pýtali, čo som dala lekárom. Ja im na&nbsp;to: Čo som mala dať? Bola som hospitalizovaná nie na&nbsp;nadštandardnej, ale bežnej izbe, manžel tam bol so mnou. Dokonca sa mohol v&nbsp;nemocnici bezplatne najesť. Myslím si, že na&nbsp;Slovensku platia ľudia pomerne vysoké odvody do&nbsp;zdravotných poisťovní, takže personál v&nbsp;ambulanciách a&nbsp;nemocniciach by sa mal k&nbsp;nim slušne správať. Nie je to však vždy len otázka peňazí. Ďalší môj postreh: izraelské zdravotníctvo sa veľmi spolieha na&nbsp;vedu a&nbsp;výskum, preto aj napreduje.

Cez pandémiu sa bojovalo, ako sa obrazne povie, na&nbsp;rôznych frontoch. Na&nbsp;Slovensku sa vedie diskusia, ako táto situácia poznamenala rodiny. Rodičia pracovali z&nbsp;domu, okrem toho sa učili s&nbsp;deťmi, všetci sme boli zavretí doma.

U&nbsp;nás to bolo navlas rovnaké. Naša dcéra bola doma z&nbsp;deviatich mesiacov sedem. Má štrnásť rokov, je veľmi samostatná a&nbsp;zodpovedná. Nemusela som ju naháňať do&nbsp;učenia, ale videla som na&nbsp;nej, že je smutná. Poobede nemala kam ísť, neboli krúžky. Hrá na&nbsp;klarinete, je konzervatoristka, cvičila cez Zoom, a&nbsp;to nie je ideálna forma. Aj u&nbsp;nás rezonujú debaty o&nbsp;tom, či práve deti najviac nedoplatia na&nbsp;kovid. Na&nbsp;dôvažok, počas pandémie sa viac zviditeľnili spoločenské rozdiely. Aj tú sú rodiny, ktoré nemajú počítače, preto sa niektoré deti nemohli vzdelávať. V&nbsp;Izraeli sú nožnice medzi bohatými a&nbsp;chudobnými veľmi široko roztvorené. Nedávno sa menila vláda, nová ministerka školstva sa mi zdá síce veľmi dynamická, ale myslím si, že tak ako na&nbsp;Slovensku a&nbsp;všade inde, sa v&nbsp;prvom rade budú riešiť skrachované podniky.

Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Pracovala v rôznych slovenských médiách, hlavne v zahraničných redakciách. Od roku 2006 žije s rodinou v Izraeli, odkiaľ prispieva do slovenských médií. Venuje sa aj textom o feminizme, rodových otázkach, rodine a spoločenských fenoménoch. Roky blogovala, je autorkou štyroch kníh. Knižne debutovala autobiografickou prózou o boji s rakovinou Smrť si neškrtne (2012). Viackrát bola nominovaná na Novinársku cenu, v roku 2008 ju aj získala za sériu stĺpčekov o živote v Izraeli. Okrem iných ocenení v roku 2005 dostala čestné uznanie za reportáž z Gazy.