Rozhovory

Slávna fotka, ktorá sa stala symbolom rozdelenia Československa: Jej autor prezradil, ako vznikla!

21.1. 2016 11:20
Diskusia ()
Snímky z rokovania premiérov medzi štyrmi očami ani nepotrebujú komentár, reč tela hovorí za všetko. Táto fotka Petra Brenkusa sa stala legendárnou.
Snímky z rokovania premiérov medzi štyrmi očami ani nepotrebujú komentár, reč tela hovorí za všetko. Táto fotka Petra Brenkusa sa stala legendárnou.
Zdroj: TASR
Rozhovory

Slávna fotka, ktorá sa stala symbolom rozdelenia Československa: Jej autor prezradil, ako vznikla!

21.1. 2016 11:20
Diskusia ()
Snímky z rokovania premiérov medzi štyrmi očami ani nepotrebujú komentár, reč tela hovorí za všetko. Táto fotka Petra Brenkusa sa stala legendárnou.
Snímky z rokovania premiérov medzi štyrmi očami ani nepotrebujú komentár, reč tela hovorí za všetko. Táto fotka Petra Brenkusa sa stala legendárnou.
Zdroj: TASR

Samostatné Slovensko má 23 rokov. Jedným zo symbolov rozdelenia federácie v roku 1993 sa stali aj snímky fotoreportéra nášho vydavateľstva Petra Brenkusa (54), ktoré zverejňujú médiá dodnes.

Ste autorom pamätných fotografií, ktoré sa stali symbolom rozdelenia. Pre koho ste vtedy fotili?

Fotil som tú akciu ako fotoreportér ČSTK. Flek v štátnej tlačovej agentúre bol vtedy prestížny, lebo za socializmu sa tam dostali iba súdruhovia, členovia strany a fotoreportéri, ktorí majú veľa za sebou.

Vy ste začali v ČSTK ešte za socializmu?

Áno a ani neviem, na koho odporučenie. Vtedy som už pracoval tri roky pre rôzne denníky a suseda mi povedala, aby som išiel ukázať moju prácu jednému obrazovému redaktorovi. Vložil som fotky do obálky a odniesol ich ukázať. Vzali ma napriek tomu, že som nespĺňal podmienku, ktorou bolo členstvo v strane. Na začiatku pri pohovore mi oznámili, že – súdruh, postupne budete musieť vstúpiť do strany. To som si nevedel predstaviť, ale našťastie bol rok 1989, mesiac pred revolúciou.

Pamätáte si na prvé fotenie pre ČSTK?

Ako keby to bolo včera, poslali ma odfotiť predsedu Slovenskej národnej rady Šalgoviča. Nikto mi nepovedal, čo mám fotiť, len som sa odrazu ocitol v miestnosti, v ktorej Šalgovič prijal sovietsku delegáciu. Fotil som a fotil, no odrazu som zistil, že z fotoreportérov a kameramanov som tam zostal sám.

Fotoreportér Peter Brenkus, autor fotografií, ktoré sa stali symbolom rozdelenia federácie.
Zdroj: Dušan Křístek

Ostatní odišli?

Ostatní vedeli, že po piatich minútach musia odísť. Boli vycvičení vtedajšími pravidlami, lenže ja som o nich netušil. Fotil som dve hodiny a Šalgovič zaujatý rokovaniami si ma ani nevšimol. Keď potom laborantka vyvolávala negatívy, začala híkať, že súdruh je odfotený s grimasami. Komunistickí funkcionári mali dobré oko, oni chceli byť odfotení iba s oficiálnym výrazom tváre. Hneď ma zavolali na koberček a bolo no-no-no, to sa nesmie. O mesiac bola revolúcia a ja som po nej za fotografie Šalgoviča dostal finančnú odmenu.

Fotili ste revolúciu?

Vtedy sme všetci fotili všetko, od eufórie ľudí až po protikomunistické heslá na transparentoch. Eufória to bola aj pre nás, z Novembra 1989 mám obrovský archív. V Prahe som potom fotil demonštrácie, na ktorých boli na transparentoch nápisy „Dubček na hrad“. Česká ulica vtedy naozaj Dubčeka chvíľu za prezidenta chcela, ale onedlho sa na balkóne objavil Václav Havel a mesiac po revolúcii už boli transparenty „Havel na hrad“.

Spory medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré nakoniec viedli k rozdeleniu, sa začali pomerne rýchlo po revolúcii. Ako fotograf ste tie spory vnímali?

Samozrejme, začalo sa to hneď pomlčkovou vojnou. Bol som fotiť akcie, na ktorých bolo cítiť, že pre Slovákov bola pomlčka Česko-Slovensko veľmi dôležitá. Ale Česi tomu nerozumeli. Vo federálnom zhromaždení si vzal slovo herecký bard Rudolf Hrušínský a spustil síru. Z toho, čo sa dialo vo federálnom zhromaždení, bolo jasné, že spoločný štát nemôže vydržať. Dlho mi trvalo, kým som sa vyrovnal s tým, čo vtedy hovoril Hrušínský, ale jemu človek vzhľadom na jeho umeleckú kariéru nakoniec odpustí všetko. Na druhej strane – nacionalistická myšlienka je vždy zneužitá a na slovenskej strane sa do čela postavila vtedajšia SNS, takže Česi si niekedy aj oprávnene hovorili, že čo to tí Slováci chcú.

V roku 1992 už bolo jasné, že Česko-Slovensko končí. Dala sa nejako fotograficky zachytiť atmosféra rokovaní?

Ťažko, lebo na rokovania nás zvyčajne nepustili a v Bratislave sa stalo, že premiéri počas rokovania sedeli v areáli úradu vlády na záhradných stoličkách pod stromami a nás pustili asi iba na stodvadsať metrov od politikov. Horko-ťažko sme rozoznali, že tam sedí Mečiar, vedľa neho poradkyňa Nagyová. Vtedy mi napadlo, že aspoň teleobjektívom by sa niečo dalo urobiť, ale tie termíny boli zvláštne – priviedli nás na miesto, povedali, že máme dve minúty na fotenie a hnali nás preč. Na šesť hodín nás zatvorili do jednej miestnosti a potom nás pustili na tlačovku.

Takže možnosť urobiť fotky z atmosféry delenia štátu bola minimálna?

Vždy boli len snímky ako pri jednom mikrofóne stál Mečiar, pri druhom Klaus a v pozadí členovia delegácií.

Napriek tomu ste dokázali urobiť fotografie, ktoré všetky médiá zverejňujú pri výročí samostatnosti republiky dodnes. Vaše fotky opisujú ako legendárne alebo slávne, stali sa symbolom udalostí počas rozdeľovania federácie.

Podarilo sa mi ich urobiť v Brne, kde premiéri Mečiar a Klaus rokovali vo vile Tugend- hat. Pôvodne mal ísť akciu fotiť kolega, no on bol starší, bol piatok a nechcelo sa mu. V Bratislave v tlačovej agentúre uvažovali, či tam vôbec ísť, ak by zasa vznikli len snímky ako stoja dvaja premiéri pri mikrofóne. Nefotogenické. Niekedy bola tlačovka ráno o piatej, lebo delegácie rokovali celú noc, fotoreportéri čakali a aj tak neodfotili nič zvláštne, iba unavené, ospalé tváre ľudí z delegácie.

Nakoniec do Brna kolega nešiel a pripadlo fotenie vám?

Keďže sa mu nechcelo, ponúkol som sa, že skúsim ísť niečo odfotiť ja. Zobral som si najdlhší teleobjektív, lebo som tušil, že sa bude dať niečo fotiť z diaľky, vzal šoféra a išli sme. Na začiatku bola klasika, premiéri vbehli dnu, nás nepustili. Jeden fotoreportér z Brna išiel s nimi, no o pár minút som videl, ako ho ochrankári vyviedli. Jemu sa podarilo urobiť záber zvrchu cez Klausa na Mečiara. Delegácie rokovali, ale občas vyšli premiéri Klaus a Mečiar sami dvaja do záhrady, kde debatovali medzi štyrmi očami.

A presne takú sériu snímok z rokovania zo záhrady ste urobili. Bolo to spoza plota?

Nie, najskôr som hľadal, odkiaľ by sa dalo fotiť tak, aby ma hneď nezbalila ochranka. Našiel som kvetinárstvo, ktoré susedilo so záhradou vily Tugendhat. Zdalo sa mi, že by som mohol odtiaľ na premiérov vidieť. Poprosil som zamestnancov kvetinárstva, či by som mohol skúsiť fotiť od nich a oni ma zaviedli na balkón otočený priamo na premiérov. Odsunuli kvety, aby som sa zmestil, vytiahol som fotoaparát a začal som skúšať. Na teleobjektív som si nasadil telekonvertor, ktorý ešte priblíži fotografovaný objekt. Nestačilo, pridal som ďalší telekonvertor, ale ani ten nestačil. Našťastie som mal aj tretí, ktorý som práve testoval, tak som namontoval aj ten.

Vyšli hneď prvé zábery?

Vtedy bola éra filmu, nemohol som sa pozrieť ako v súčasnosti, či sú fotky dobré, alebo nie. Od začiatku až do konca bolo to fotenie skôr experiment. Dal som si film s ISO 100, ale vychádzal mi taký dlhý čas uzávierky, že stačilo, aby Mečiar alebo Klaus urobili malý pohyb a už boli úplne rozmazaní. Dal som s ISO 400, aj ten bol málo. Našťastie som večer chcel ísť fotiť tanec do divadla a mal som so sebou Neopan 1600. Skvelý film, ktorý síce vykazoval trochu zrnitosť, inak sa s ním však výborne fotilo aj pri slabšom svetle. A s ním sa už dalo fotiť s normálnymi časmi uzávierky.

Fotografie vyšli na stránkach väčšiny denníkov, mnohé z nich už neexistujú.
Zdroj: Archív
Fotografie vyšli na stránkach väčšiny denníkov, mnohé z nich už neexistujú.
Zdroj: Archív

Vtedy bolo málo svetla, keď ste potrebovali citlivý film?

Nie, bol krásny augustový deň, ale tým, že som pridával k objektívu telekonvertory, clona išla ohromne hore, zobralo to aparátu veľmi veľa svetla. Bolo to technicky ťažké fotenie, z diaľky sa mi pohľadom cez fotoaparát zdalo, že sa stále vrtia, gestikulujú. Bolo dôležité nastaviť krátky čas uzávierky, aby neboli rozmazaní, a mať citlivý film, aby zasa nebola na fotografiách tma. Keď som potom v Bratislave fotografie „vyzväčšoval“, tak naozaj – bola na nich neustála gestikulácia. Bol aj záber, ako Klaus prstom ukazuje na Mečiara a ten má stiahnuté ramená akože – ja nič. Ďalší technický problém pri fotení bol, že premiéri sedeli pod stromom v tieni a za nimi bola lúka plná slnka, čiže pozadie vyzerá prepálené.

Zaujímavé je, že v kvetinárstve vám vyšli v ústrety a poldruha hodiny vás nechali na balkóne fotiť susedný pozemok.

Slušne som ich poprosil a oni nemali problém, len stále chceli odsúvať ďalšie kvety z balkóna, aby som mal priestor. Ale ja som ich nechcel odsúvať, lebo kvety ma kryli a nechcel som, aby si ma niekto všimol. Našťastie ma za hodinu a pol fotenia nik nezbadal. Nakoniec som skončil s fotením preto, že už som nemal žiadny film, minul som všetko, čo som so sebou mal a nebolo toho málo. Potom som sa dozvedel, že premiéri boli takto v záhrade štyrikrát a mne sa podarilo fotiť jeden z ich odchodov od delegácie.

Na čo vôbec do záhrady chodili?

Rokovali vo vnútri s ostatnými členmi delegácií, ale keď niečo zahaprovalo, oni dvaja vyšli von do záhrady a hádali sa osamote. Počul som, že Augustín Marián Húska mal počas rokovaní také reči, že Česi z neho chytali „koprivku“. Takže oni dvaja boli potom v záhrade ešte trikrát, ale ja som medzitým dal echo šoférovi, že ideme do Bratislavy. Vravel mi, že z redakcie odkazujú, aby som fotky vydal v pobočke v Brne. Lenže ja som fotil na štyri rôzne citlivosti a chcel som, aby boli filmy vyvolané dobre, chcel som si to postrážiť, tak som rozhodol, že ideme do Bratislavy. V Prahe sa trochu „ofučali“, že som ich neposlúchol.

Pamätáte si, čo hovorili v ten deň na tlačovke, či sa na niečom dohodli?

Na nej som už nebol, iba som čítal, že dohromady nič nepovedali. No asi o tri či štyri roky vyšlo najavo, že práve vtedy bol bod zlomu.

Čiže aj fotky, ktoré sa stali symbolom rozdelenia federácie, presne ladia s tým, čo sa na tom stretnutí stalo?

Áno. Ale z dnešného pohľadu je pre mňa trochu komické, keď píšu, že ide o slávne fotografie, že symbolizujú rozdelenie, že fotografie sa dožívajú toľko a toľko rokov, že ide o snímku, akú fotograf odfotí raz za život. Málokde však spomenú, kto bol teda ten fotoreportér, ktorý fotky z rozdelenia federácie urobil.

Balet SND
Zdroj: Peter Brenkus

Čo tá séria fotografií z rozdelenia znamená pre vás?

Som hrdý napriek tomu, že vznikla „paparacovaním“. Vtedy som pochopil, že keď človek „paparacuje“, neznamená to nič dehonestujúce a aj týmto štýlom fotenia sa dajú nafotiť snímky, ktoré sa môžu stať symbolom niečoho. Keby mi tie fotky nevyšli, zrejme by sa symbolom stali tie od českého fotografa, ktorého z vily vyviedli ochrankári.

Čo sa dialo v práci, keď ste fotky doniesli a šéfovia uvideli aké sú?

No pochvala bola, aj odmena. Klasický sólo kapor, ktorého nik iný nemal. Nikomu sa nepodarilo vyjadriť fotografiami tému rozdelenia federácie podobným spôsobom.

Ony zrejme vtedy zatienili všetky ostatné, ktoré vychádzali.

Určite áno, boli na titulných stránkach všetkých novín.

Po dlhých rokoch si médiá spomenuli aj na autora fotografií a písali o vás. Žiadali vás o rozhovory?

Pri desiatom výročí rozdelenia Československa si vystačili s textom, že slávna fotografia sa dožíva toľko a toľko rokov, ale pri dvadsiatom výročí ma už denníky oslovovali, samozrejme, o tom písali aj v Živote.

Na snímkach je zvláštne, že sú tam vlastne iba zelené stromy, dvaja panáčikovia a napriek tomu majú ohromnú výpovednú hodnotu. Neporovnateľne väčšiu než akékoľvek informácie, ktoré vtedy zazneli.

Výpovednú hodnotu majú preto, že sú zaradené do kontextu toho, čo sa dialo a je v nej emócia premiérov. Fotografia má obrovskú výhodu v tom, že si ju pozrie aj Američan a rozumie jej, ale keď niečo napíše slovenský novinár po slovensky, Američan si to neprečíta. Fotografia je medzinárodná, nemá národný jazyk.

Je to naozaj snímka, aká sa podarí raz za život?

Z historického hľadiska je asi dôležitá, ale mám v archíve fotky, ktoré si vážim viac. Z toho obdobia mám napríklad nafotené, ako zo slovenského úradu vlády snímajú československého leva, čiže štátny znak Česko-Slovenska. Pri téme rozdelenia je podľa mňa cennejšia práve táto snímka, lebo je naozaj symbolom vzniku Slovenskej republiky.

Fotografie Petra Brenkusa
Zdroj: Peter Brenkus

Vy ste išli na úrad vlády fotiť s cieľom ukázať snímanie štátneho znaku?

Nie, mal som ísť odfotiť tlačovku, ale keď som videl robotníkov ako znak vytĺkajú kladivami z portálu, priväzujú ho a žeriavom sťahujú dolu, tak som ostal vonku. Fototermín tlačovky mi ušiel a musel som to vo firme trochu „rozchodiť“, neboli radi, že nemajú fotky, po ktoré ma poslali. Ale mne sa naozaj zdalo dôležitejšie zachytiť snímanie znaku ako podávanie si rúk niekoho s Mečiarom.

Symbolické je, ako dopadli dve postavy z vašej fotografie. Mečiar je zabudnutý človek, o ktorého už nikto ani nezakopne. Klaus je neustále verejne činný, aj keď už nie je v politike. Pozývajú ho na konferencie, semináre po celom svete, publikuje, médiá od neho chcú rozhovory.

A Klaus sa stal dvakrát českým prezidentom, kým Mečiar dvakrát kandidoval, no ľudia vždy išli voliť prezidenta proti Mečiarovi a nikdy sa ním nestal. Takže aj z toho vidieť, aké odlišné boli ich cesty. Problém je, že Mečiar nebol len strojcom vlastného osudu, ale podpísal sa aj pod to, ako sa po rozdelení bude vyvíjať Slovensko. Stačí sa pozrieť len na korupčné kauzy a vidíme, že v Česku najkorup- čnejší z korupčných idú do basy a speje to tam k dobrému koncu. U nás neodsúdili za veľkú politickú korupciu nikoho. A v konečnom dôsledku som veľmi rád, že sme sa rozdelili, stačí, že sa hanbíme za slovenských politikov, že sa nemusíme hanbiť ešte aj za českých. Každý nech sa hanbí za svojich.

Keď fotoreportér urobí fotku, na akú sa nezabudne ani po desaťročiach, ako to ten fotoreportér vníma?

Ja zažívam radosť vždy, keď sa mi podarí dobrá fotografia bez ohľadu na to, čo fotím. Mám radosť napríklad z dobrej snímky tanca. Mojou špecialitou sú „letecké“ zábery tanečníc. Fotím týmto štýlom tanec už niekoľko desaťročí. Pred dvomi rokmi som takto nafotil svetoznámy petrohradský Eifman balet a odvtedy polovica ruských fotografov začala fotiť tanec tiež z vtáčej perspektívy. Zbieram aj dirigentky, a keď sa mi podarí výrazovo krásny portrét uprostred dirigovania, som spokojný. Napriek tomu, že z nášho slovenského hľadiska je snímka dirigentky neporovnateľná s rozdelením federácie.

ČSTK sa po rozdelení zmenila na Slovensku na TASR, ale vy ste z agentúry nakoniec odišli. Prečo?

Chcel som byť oficiálnym fotoreportérom prezidenta. Keď kancelária prezidenta Michala Kováča vypísala konkurz na fotografa, prihlásil som sa a vyhral som ho. Pracoval som pri ňom päť rokov, neskôr ešte dva roky pri Rudolfovi Schusterovi.

Počas funkčného obdobia Michala Kováča sa stal Peter Brenkus oficiálnym fotoreportérom hlavy štátu. Na snímke je s exprezidentom v roku 2004.
Zdroj: Peter Procházka

V súčasnosti je vo svete ohromná „inflácia“ fotografií z nešťastí. Trpiace deti z vojen, zranení z teroristických útokov. Akoby platilo, že kto nefotí depresívne snímky, ten ani neexistuje.

Ľudia sa na to naučili pozerať akoby jedným okom dnu, druhým von. Pozrú si vojnovú fotografiu a už im nič nepovie. Devalvácia je taká silná, až sa mi zdá, že najväčšou výzvou súčasnosti je nafotiť pozitívnu emóciu.

Pritom vojnové snímky boli kedysi tiež výnimočné, stačí si spomenúť fotku nahého vietnamského dievčaťa s krikom bežiaceho pred vojakmi, alebo odhalenú hruď proti hlavni tanku, ktorú nafotil v Bratislave Ladislav Bielik pri okupácii Československa.

Fotenie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 bolo hrdinstvom fotoreportérov. Mnohí fotoreportéri, ktorých redakcie poverili fotiť okupáciu, tam nešli. Báli sa. Niektorí sa hodili na maródku a vraj niektorí aj odišli z Bratislavy. Ale iní išli priamo medzi tanky, ako Ladislav Bielik. A podľa mňa neexistuje snímka, ktorá by vtedajšiu náladu v okupovanom Československu symbolizovala viac, ako fotka muža s rozhalenou hruďou oproti hlavni tanku. Napriek tomu, že v Prahe to bolo ešte búrlivejšie, zastrelili tam množstvo ľudí a fotili to renomovaní fotoreportéri, Bielik atmosféru vystihol najlepšie.

Aká fotka sa podľa vás môže stať symbolom súčasnej doby?

Podľa mňa niečo vyjde z utečeneckej krízy, no nie zo Slovenska, keďže utečenci nás radšej obchádzajú. Možno o dvadsať rokov budeme ukazovať na nejakú snímku, že toto boli tie časy, keď sa do Európy valili migranti z arabských krajín. Kto nefotí utečencov, ten asi nebude mať veľa šancí pri udeľovaním fotožurnalistických cien. Keď bol útok na dvojičky, ceny získavali tí, čo to fotili. A vtedy vznikli aj snímky, ktoré budú navždy symbolické pre pozadie tej udalosti. Napríklad fotka Kolaps južnej veže od Jamesa Nachtweya, ktorý odfotil ako padá jedna z dvojičiek, okolo sú mračná dymu a v popredí je katolícky kostol, na ktorom je kríž. Bol ďaleko od miesta pádu dvojičiek, ale urobil snímku, ktorá konflikt civilizácií a nazerania na svet symbolizuje viac ako ktorákoľvek iná.


Exkluzívne fotografie Petra Brenkusa, zachytávajúce obdobie rozpadu Československa, nájdete v najnovšom čísle časopisu ŽIVOT, ktoré je práve v predaji.


Diskusia