Jana Homolová

Hoci ste so Spievankovom oslávili osemnáste výročie, spomínam si na vás ešte ako na sólovú speváčku kresťanských piesní.

Mala som šestnásť rokov, keď sme začali s&nbsp;bratmi Kachútovcami tvoriť v&nbsp;rámci spoločnej kapely Atlanta. Riško Čanaky mal vtedy svoju kapelu Kompromis. Bolo to obdobie tesne po revolúcii, keď sme už mohli vyjsť von s&nbsp;pesničkami, ktoré boli trošku kresťansky založené, a&nbsp;tak aj verejne pôsobiť medzi mladými. V&nbsp;tejto kapele som bola desať rokov.

Kedy ste sa rozhodli zamerať na detského poslucháča?

Podnet prišiel od Riškovej manželky Silvinky a mojej spolužiačky kamarátky Beátky zo strednej školy, ktorá teraz robí pani riaditeľku v&nbsp;škôlke. Keďže sme sa s&nbsp;manželom kamarátili s&nbsp;rodinou Čanakyovcov, raz nám pri nejakej spoločnej príležitosti povedala, že nemá s&nbsp;detičkami v&nbsp;škôlke čo počúvať, preto by bolo fajn, keby sme jej spolu s&nbsp;Riškom nahrali zopár pesničiek.

Beátka vedela, že vzhľadom na strednú pedagogickú školu, ktorú sme spolu absolvovali, vyberiem pesničky tak, aby z&nbsp;pedagogického a&nbsp;vývinového hľadiska boli pre deti vhodné. Riško mal potrebné technické vybavenie, tak sme si povedali, že spravíme CD, ktoré rozdáme aj kamarátom. Do tohto procesu vstúpilo kresťanské vydavateľstvo, ktoré nám CD vydalo. Preto sme boli zo začiatku známi najmä v&nbsp;kresťanskej komunite. Postupne sa však táto informácia dostala aj medzi všeobecnú verejnosť a&nbsp;CD sa začalo vykupovať, preto sme sa dostali do veľkej distribúcie. Vôbec sme to nebrali ako marketingový plán. Pre mňa išlo o&nbsp;zábavku na materskej dovolenke, Riško Čanaky aj môj manžel, ktorý bol vtedy naším manažérom, zas chodili každý deň do svojho zamestnania.

Kedy nastal pomyselný zlom a&nbsp;zo zábavky sa stala práca na plný úväzok?

Asi po roku od vydania nášho CD napadlo jednej mamičke Evke Polákovej, ktorá zakladala materské centrum Klbko v&nbsp;Karlovke, že by sme im tam mohli prísť zaspievať. To nás prekvapilo. Dovtedy nám vystupovať pred deťmi vôbec nenapadlo. (Smiech.) Tým, že mám vyštudovanú spomínanú pedagogickú školu, vedela som, aké zásady pri práci s&nbsp;deťmi musíme dodržať, aby sme si udržali ich pozornosť. V&nbsp;septembri 2003 sme odohrali prvý koncert, kde nás videli mnohé mamičky, a&nbsp;postupne sme hrali v&nbsp;ďalších materských centrách, neskôr v&nbsp;materských školách a&nbsp;zároveň sme začali nahrávať nové CD.

Medzičasom sme s&nbsp;manželom mali dve deti, ktoré všade cestovali s&nbsp;nami, vozili sme aj moju mamu, aby nám s&nbsp;nimi pomáhala. Začiatky boli také, že sme spávali v&nbsp;domácnostiach vedúcich materských centier alebo vo farských centrách, na farách. Pán farár mi vo svojej práčke pral Terezkine pocikané gate, lebo sa v&nbsp;tom čase odúčala od plienok. Bol to taký cirkusantský život. (Smiech.) Takto to pokračovalo, až kým neprišiel moment, keď už Riško aj môj manžel mali všetku dovolenku v&nbsp;práci minutú, a&nbsp;my sme sa museli po piatich rokoch rozhodnúť, čo ďalej. Dohodli sme sa, že sa týmto pol roka skúsime živiť. Chalani dali výpovede v&nbsp;zamestnaní, aby sme mali voľnejšie ruky na tvorbu aj koncerty.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bolo náročné spojiť rodinu a domácnosť s&nbsp;touto prácou?

Keby sme sa v&nbsp;tom s&nbsp;manželom neboli zhodli, jednoducho by sa to robiť nedalo. Deti sme nikdy neodsúvali na vedľajšiu koľaj, ale brávali sme ich stále so sebou. Keď boli malé, mali sme ich v&nbsp;šatke. Držala som ich buď ja, mama, alebo Mirko. Dojčila som pred koncertom, po koncerte a&nbsp;potom sme išli buď k&nbsp;niekomu prespať, alebo sme cestovali domov. Na východ do Košíc sme napríklad často leteli lietadlom. (Smiech.)

Nie je ťažké tak úzko a&nbsp;v&nbsp;podstate dennodenne spolupracovať s&nbsp;manželom?

Manžel nám robil manažéra pätnásť rokov. Posledné tri roky už máme manažérku. Nie preto, že by sme sa pohádali. Aj keď, samozrejme, za tie roky bolo tých hádok veľa, inak to ani nejde, je ťažké pracovať s&nbsp;manželom. (Smiech.) Ale máme sa stále radi, sme spolu a&nbsp;je to fajn, ale manžel už bol tejto práce presýtený.

Robiť túto prácu na plný úväzok bol veľmi dobrý krok a&nbsp;ešte lepšie bolo to, že ste začali vydávať dévedéčka. Kto prišiel s&nbsp;týmto nápadom?

S&nbsp;detskou tvorbou sme boli na Slovensku jediní. Všetci nás pozývali, v&nbsp;niektorých mestách sme mali aj dva koncerty denne. Každý nás chcel vidieť. Niektorí boli dokonca nahnevaní, hovorili nám, že sa chcú dostať na náš koncert, ale nedá sa. Jedna pani povedala: „Na Gotta som lístky zohnala, ale na vás už dva roky nemôžem.“ (Smiech.) Na základe toho nám napadlo, že k&nbsp;pesničkám nakrútime videá, aby nás aspoň takto mohli vidieť aj deti, ktoré sa na koncert nedostali.

Po troch DVD, ktoré sme si urobili sami, lebo sme nemali prostriedky, aby sme si zaplatili štáb, sme začali spolupracovať s&nbsp;režisérkou Diankou Novotnou. Tá nám povedala: „Je dobré, že ste vôbec nevedeli, do čoho idete, lebo keby ste to boli vedeli, v&nbsp;živote by ste DVD nenakrútili.“ (Smiech.) Napriek tomu, že prvé DVD nebolo veľkovýpravné, doteraz sa veľmi dobre predáva a&nbsp;v&nbsp;podstate po ňom prišiel ošiaľ. Vznikol tam biznismodel, ktorý sme si na začiatku vôbec neuvedomili – že deti nás majú najskôr v&nbsp;obývačke prostredníctvom obrazu a&nbsp;potom nás chcú vidieť aj na koncerte. A&nbsp;vtedy prišiel ten boom! Vtedy nás to zvalcovalo.

To boli časy – aj ste to spomenuli&nbsp;–, keď ste boli na Slovensku v&nbsp;tejto oblasti jediní. Ako je to teraz, keď v&nbsp;podstate na základe vášho úspechu začali vznikať ďalšie detské projekty?

Desať rokov sme tu boli naozaj sami a&nbsp;za posledné desaťročie vznikli rôzne alternatívy detských interpretov a&nbsp;je to fajn. Niektoré sú kvalitné a niektoré ani nie. Je na rodičoch, ktoré si vyberú, ale je to prirodzený vznik konkurencie.

Zasiahla vám konkurencia do práce? Vnímate ju alebo ani nie?

Musíme sa ňou zaoberať, lebo táto práca sa stala aj naším živobytím. Zároveň je toho na našom malom Slovensku už veľmi veľa. Prvá po nás prišla Martinka Jelenová (Fíha tralala, pozn. red.). Sme kamarátky. Ona k&nbsp;tomu pristúpila veľmi férovo a&nbsp;povedala, že chce robiť detský projekt, ale nechce nás kopírovať. Aj keď sme si v&nbsp;podstate konkurenciou, podporujeme sa. Potom prišiel Miro Jaroš. Veľmi sa mi páčia niektoré jeho pesničky a&nbsp;robí výborné videoklipy. Zameriava sa na trošku väčšie deti a&nbsp;Martinka zas na úplne maličké detičky. Pokiaľ sme tu boli my traja, bolo to tak akurát, ale potom prišli ďalší a ďalší.

A&nbsp;ako sa na to pozerám? Nemám v&nbsp;sebe ani hnev, ani závisť, ani neprajnosť. Vnímam, že sme im vyšliapali cestu a&nbsp;oni sa na tom zviezli. Ale taký je život. Snažím sa byť živo veriaca a&nbsp;chcem dopriať všetkým. Netrápi ma, že sú tu, trápi ma nekvalitná tvorba v&nbsp;zmysle prezentovaných hodnôt, ktoré sú na hrane výchovy, alebo ma trápia hudobne a&nbsp;umelecky nekvalitné veci. My predsa tvoríme vkus detí. Sú to krehké bytosti, ktoré zatiaľ nevedia povedať, čo je správne, nesprávne. My dospelí by sme im mali ukazovať to najlepšie.

Na pomyselný vrchol ste sa dostali postupne a&nbsp;držíte sa na ňom doteraz, čo je určite psychicky veľmi náročné a&nbsp;vyčerpávajúce.

Bolo to náročné a&nbsp;musím priznať, že som zažila syndróm vyhorenia. Ale čo som čakala? Inak to ani nemohlo byť. V&nbsp;priebehu piatich rokov sme mali 120 koncertov ročne. V&nbsp;roku 2013 vyše 150. Medzičasom sa mi narodila Katka. Bol výrazný rozdiel mať najskôr dve a&nbsp;potom tri deti. Medzitým sme ešte nakrúcali filmy, ktoré bolo treba zmanažovať a&nbsp;vytvoriť, k&nbsp;tomu starostlivosť o&nbsp;domácnosť... Vlastne som ani nevedela, čo sa so mnou deje. Práca ma veľmi bavila, netušila som, že napriek tomu môžem vyhorieť. Telo aj duša mi postupne začali dávať rôzne signály. Bola som unavená, začali mi vypadávať vlasy, a&nbsp;čo bolo pre mňa nové, z&nbsp;práce sa vytratila chuť a&nbsp;radosť. Vedela som, že to nie je dobré a&nbsp;musím sa spamätať.

Udialo sa to postupne a&nbsp;začali sme tým, že koncerty sme okresali na 50-60 ročne. Zároveň som si dala rok pauzu – nič sme nenatáčali, netvorili, mali sme len spomínané koncerty a&nbsp;ja som si oddýchla. Týmto chcem povedať hlavne ženám a&nbsp;mamám: Veľakrát máme pocit, že si nemôžeme ukradnúť čas pre seba, lebo musíme zabezpečiť rodinu, prácu, chceme, aby boli všetci okolo spokojní, a&nbsp;pritom zabudneme na seba. To bol aj môj prípad, ale takto sa to nedá ťahať donekonečna. Sme nastavení tak, že v&nbsp;prvom rade musíme myslieť na seba. To nie je sebeckosť, lebo keď nie sme o. k., nemôžeme poslúžiť svojmu okoliu, teda ani naše okolie a&nbsp;rodina nebudú o. k.

Postupne som sa začala učiť a&nbsp;učím sa to v&nbsp;podstate doteraz, ale prvé dva roky boli pre mňa prelomové. Naučila som sa povedať nie a&nbsp;uverila som tomu, že nie som nenahraditeľná. Naučila som sa lepšie narábať s&nbsp;časom, čím ho mám teraz aj viac pre seba. Doma máme napríklad tabuľku, na ktorej sme si vytvorili spolu s&nbsp;deckami režim služieb týkajúcich sa upratovania kuchyne, obývačky, vysávania, utierania prachu, a&nbsp;funguje to výborne. Naozaj nie sú dôležité len peniaze a&nbsp;to, že vám ide karta. Sú dôležitejšie hodnoty, ktoré si musíte ustriehnuť, nedať sa dotlačiť do okolností, do ktorých vás núti okolie. Treba sa zastaviť, povedať si, o&nbsp;čo vám v&nbsp;živote ide. To som začala robiť a&nbsp;teraz si viem povedať, do čoho sa chcem pustiť a&nbsp;do čoho nie.

Viete si predstaviť, že by ste túto prácu robili do dôchodku? Alebo ju po vás prevezmú deti a&nbsp;vy sa budete venovať niečomu inému?

Myslím, že to až do dôchodku robiť nebudem. Stále na to silu mám, ale dokedy presne to budem robiť, neviem. Túžim túto prácu niekomu odovzdať, naučiť ju niekoho, ukázať ju niekomu, kto by ju po mne prevzal. Ja by som sa v&nbsp;budúcnosti veľmi chcela venovať školstvu a&nbsp;angličtine, keďže som aj angličtinárka. Lenže čo je budúcnosť? Možno päť alebo desať rokov? Deti sa pre vek netrápia, otázne je, ako sa budem cítiť ja. Keby to malo zmysel pre deti a&nbsp;keby sme tvorili dobré veci a&nbsp;naša tvorba by bola stále objektívne fajn, neprekážalo by mi robiť to aj o&nbsp;desať rokov. Ale mám v&nbsp;sebe aj iné túžby, ako som už spomínala.

Pri deťoch, ktoré máme, vidím, ako by sa dalo školstvu pomôcť, a&nbsp;veľmi mi leží na srdci aj umenie a&nbsp;kultúra, ktoré v&nbsp;školách nie sú. Deti prestávajú v&nbsp;školách spievať, tancovať, hrať sa, zabávať, kresliť. Myslím si, že keby hudba a&nbsp;umenie boli v&nbsp;školách prítomnejšie, veľmi by to pomohlo stmeľovať kolektívy. Aj deti by sa do školských zariadení tešili viac. Zmena v&nbsp;školstve je na dlhé lakte, ale veľmi rada by som bola v&nbsp;tomto smere nápomocná.

Prostredníctvom CD, koncertov, DVD ste sa dopracovali až ku kinofilmom. Čo bude ďalej?

Bolo by super, keby to takto išlo ďalej. Realita je taká, že nás je na našom malom Slovensku veľa a trh je presýtený. Bolo skvelé zarobiť si svojou tvorbou na ďalšie projekty. Aktuálne je to tak, že za posledné dva roky sa DVD predávajú menej a my sa už viac nemôžeme spoľahnúť na kolobeh, že z jedného projektu si následne zaplatíme druhý. Veľmi radi by sme nakrúcali ďalšie filmy, ale sme odkázaní aj na pomoc partnerov, ktorých si musíme sami zohnať. Máme niečo pripravené, veľmi by sme chceli urobiť ďalší film a hľadáme k nemu partnerov. Ak sa to podarí, tak sa do toho pustíme. Dlhšie sa snažíme o spoluprácu s RTVS. Uvidíme, či to vyjde.

Spievankovo je dospelé. Ako sa za tie roky zmenilo a&nbsp;čo si podľa vás zachová navždy?

Zmenilo sa v&nbsp;tom, že sa sprofesionalizovalo. Aj keď sme od svojho prvého CD robili všetko najlepšie, ako sme vedeli, boli sme otvorení tomu, aby sme napredovali. Každá naša tvorba bola o&nbsp;úroveň vyššie, postretávali sme sa za tie roky s&nbsp;úžasnými ľuďmi a&nbsp;bez nich by to Spievankovo nebolo také, aké je teraz. Toto si chceme zachovať. Chceme to robiť najlepšie, ako vieme, a&nbsp;nechcem skĺznuť do toho, že to stačí, lebo je to pre deti. Práve deťom by sme mali odovzdávať to najlepšie, čo v&nbsp;nás je, aj z&nbsp;tejto hudobnej oblasti. U&nbsp;nás je zároveň prítomná oblasť výchovná a&nbsp;náučná. Tomu zostaneme verní.

Hudobne nám veľmi pomohol aranžér, huslista a&nbsp;skladateľ Stanko Palúch, s&nbsp;réžiou filmov zas pomohla Dianka Novotná. Kristína Hroznová posunula Spievankovo výtvarne, a&nbsp;čo sa týka architektúry scény filmov, za tou je Barbora Rajčany. Myslím, že v&nbsp;Spievankove zostane radosť, lebo to je naše poslanie: prinášať ju do rodín a&nbsp;detských dušičiek. A&nbsp;to stačí, lebo bez radosti sa nedá žiť. Preto dúfame, že táto radosť nám ostane vždy a&nbsp;že vám ju budeme môcť aj naďalej prinášať cez svoju tvorbu.

Po sláve prišlo vyhorenie: Spievanka Mária Podhradská zabáva deti. Čo skrýva vnútri?

Jana Homolová

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás

Po sláve prišlo vyhorenie: Spievanka Mária Podhradská zabáva deti. Čo skrýva vnútri?

Jana Homolová

Súvisiace články

Kristína Svarinská: Človek musí byť aj dole, aby si dokázal naplno vychutnať vrchol

Mladosť je nekonečne krásna a dospelosť náročná, hovorí náš rovesník Ľubo Belák (70)

Kam vráža peniaze? VLADO VOŠTINÁR musí zárobkami z televízie dotovať rodinný biznis

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás