September ste odštartovali vo veľkom štýle otváracím koncertom festivalu Symfónia umenia, pre ktorý ste zaranžovali piesne kapely Elán. Ako dopadol?

Vynikajúco. (Smiech.) Mám z toho veľmi dobrý pocit. Predchádzala mu dlhá príprava od aranžovania cez orchestráciu, naštudovanie, cvičenie po prípravu spevákov, zboru, ale na moje potešenie to dopadlo na­ozaj výborne. Aj reakcie ľudí boli skvelé. Bola som spokojná, lebo sme do toho vložili maximum. Toto je však dobrá otázka pre iných. Diváci by mali povedať, či sa im to páčilo. (Úsmev.) Bola to mravčia práca, ktorú som sa snažila urobiť tak, aby som „umeleckým vdýchnutím“ do iného orchestrálneho média svojím aranžmánom neublížila, naopak, aby som známu melódiu odhalila v plnej kráse, ale vo svojom štýle.

Ako sa spracovanie známych hitov páčilo samotným elánistom?

Mojou snahou pri samotnom spracovaní ich najväčších hitov bolo akoby obliecť rock do fraku. (Úsmev.) A elánisti boli spokojní, čo ma veľmi teší.

Jožo Ráž (67) je náročnejší, takže o to lepšie, keď to odobril aj on.

Áno, to ma teší. Elán pre mňa nesie pamäť doby. Vyrastala som na jeho pesničkách, boli mi blízke, tak som vďaka nim strávila akúsi prechádzku po minulosti.

Čítala som o vás, že ste okrem iného fanúšičkou pop-music.

Trošku vás musím poopraviť: nie „fanúšičkou“, ale keď si už mám vypočuť niečo z popového žánru, nech to stojí za to. (Smiech.) Stojím si za zásadou, že keď sa už niečo robí, tak na tej najvyššej úrovni, žiadne provizóriá. Napríklad v súčasnosti máme na britskej scéne jedného geniálneho umelca Jacoba Colliera, ktorý už synergicky spája pop s džezom, dokonca i s mikrotonalitou na vysokej úrovni. Jeho koncerty sú vypredané všade po svete, je držiteľom ôsmich cien Grammy a v súkromí je to skromný a veľmi sympatický mladý chalan. Študoval na Royal Academy of Music v Londýne.

Mimochodom, máme okrem vás na Slovensku ešte nejaké ženy skladateľky?

Skladateľov a skladateliek je v dnešnej dobe veľa, nie je to už nič neobvyklé. No písať musíte nepretržite, stále. Len písaním sa cibrí hudobný jazyk. Som šťastná, že už vyše dvadsať rokov pôsobím na scéne vážnej hudby, že môžem robiť prácu, ktorá bola vždy mojím snom, „kresliť“ hudbou svoje obrazy. Tomu predchádzali štúdiá na VŠMU, teória hudby, potom skladba na VŠMU a neskôr dva roky postgraduálneho štúdia na Royal Academy of Music. Len na vysvetlenie, teória hudby je akási sondáž do anatómie hudby, ako je hudba napísaná, v akých štruktúrach kompozície najväčších majstrov skladby vlastne funguje. Komponovať sa naučiť nedá, ale ako jej adept sa môžete „prizerať do kuchyne“ konkrétneho skladateľa, aký bol špecifický v tom či onom. No ak chcete pokračovať v písaní hudby, môžete zhmotniť vlastné predstavy na notový papier, lebo skladatelia pre živé spracovanie orchestrálnych či sólových skladieb píšu svoje diela do notového záznamu a ten musí byť vypracovaný do precízneho detailu, aby hráč v symfonickom orchestri alebo operný spevák vedel prečítať a naštudovať, čo ste „napísali“.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...