Aspoň tušíte, kde sa mohla teda nakaziť?

Lenka: Keď mama ležala v nemocnici, na oddelení intenzívnej starostlivosti bol hospitalizovaný jej sused z bytového domu. Dom má päť poschodí, v spoločných priestoroch sa nevetrá, ľudia chytajú kľučky či iné plochy v spoločných priestoroch. A viem to z vlastnej skúsenosti, že keď ľudia prekročia prah činžiaka, majú pocit, že sú už doma, dajú si vo výťahu z tváre dole rúško... Ale s istotou nevieme povedať, kde sa nakazila.

Hovoríte, že mama bola inak zdravá, žila aktívne, pracovala. Kedy sa jej začal komplikovať v súvislosti s kovidom zdravotný stav?

Lucia: Deň-dva sa cítila relatívne dobre. Bola iba unavená a veľa spala. Nekašľala, nemala problémy s dýchaním. Zatiaľ sme boli s Lenkou ako-tak pokojné. Lenže po dvoch dňoch začala mať vážne tráviace problémy. Stačilo, že vypila deci vody a všetko vyvrátila. Prejavila sa u nej silná dehydratácia, vybavili sme, aby k nej prišli záchranári, dostala infúziu, ktorá jej veľmi pomohla. Stále mala dobrú saturáciu, dýchanie aj srdce boli v poriadku.

Lenka: Keďže Lucka bývala v tom istom meste ako mama, nosievala jej k dverám bytu čaje, varila všetko, na čo mala chuť a čo bola schopná zjesť, napríklad ovsené kaše. S otcom sme sa dohodli, že všetky zmeny súvisiace s jej zdravotným stavom bude zapisovať do zápisníka a všetko bude Lucke doslova hlásiť.

Kovid je nákazlivý, blízki sa preto nemôžu starať o chorého. S mamou ste mali veľmi blízky vzťah, o to ťažšie  ste to zrejme znášali.

Lenka: Je to veľmi zničujúce, že nemôžete svojho príbuzného pohladkať, podať mu šálku čaju. Keď bola mama v kritickom stave, jedna z lekárok nám povedala, že ju hladila za nás a povedala jej všetko to pekné, čo sme jej mali povedať my. Aj tak to nestačí. Návštevy pacientov v ťažkých stavoch a možnosť fyzicky sa rozlúčiť sú pre rodiny veľmi dôležité. Musí sa to zmeniť. Ďalšou veľkou slabinou v prípade kovidu je chýbajúca ambulantná starostlivosť. Ako môže rodinný príslušník bez medicínskeho vzdelania zhodnotiť zdravotný stav pacienta? Prišli sme až do takého štádia, že sme po známosti zháňali niekoho, kto by jej domov prišiel podať injekciu proti vracaniu alebo infúziu. Obrátili sme sa na agentúru pre domácu starostlivosť. Povedali nám, že robia všetky tieto úkony, ktoré my žiadame, ale majú zakázané výjazdy ku kovidovým pacientom.

Lucia: Keď sa pacient dostane do nemocnice, je tam ochotný personál, ktorý doslova okolo chorého behá. Lenže neraz je už neskoro. Nič sa nerobí pre to, aby sa ten pacient do nemocnice nedostal. Keď sme samy aktívne zháňali pomoc pre mamu, všade sme počúvali, že kovid má jednoducho takýto priebeh. Že ľudia ležia doma s vysokými telesnými teplotami aj desať dní, že to treba len vydržať. Vo facebookovej skupine máme členov, ktorých blízki zomreli doma, lekári im hovorili, že ešte deň-dva a začne sa to lámať, bude potom už len dobre. Lenže nestalo sa to.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane.