Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Na nový vírus denne zomrie na Slovensku niekoľko desiatok ľudí. Ostávajú po nich tisíce príbuzných a priateľov, ktorí bojujú so žiaľom, s pocitom zúfalstva, bezmocnosti a pýtajú sa, čo viac mohli ešte pre svojich milovaných urobiť. A bolo vôbec možné pre nich niečo spraviť? Aj na túto tému sa rozprávame s dvoma sestrami, ktoré kovid pripravil o milovanú bytosť – o mamu.

Informácia o kovide nás ochromila pred rokom v marci. V akej etape života zastihla vás?

Lenka: Žili sme normálny život, máme deti, rodinu, pracujeme. Lucka býva v Žiline, ja v Limbachu. Spozorneli sme, keď sa pre kovid zatvárali školy a museli sme pracovať z domu. Od začiatku sme brali túto situáciu veľmi vážne a rešpektovali sme všetky pandemické pravidlá. Naša mama šila rúška, zhotovila ich stovky. Doteraz mám niektoré odložené. Spočiatku sme sa nazdávali, že je to skôr problém seniorov nad 70 rokov a my robíme všetko pre to, aby sme ich ochránili pred nákazou.

Lucia: Vlani na začiatku februára som bola pracovne v Taliansku na výstave, pracujem v potravinárskom priemysle. Boli tam masy ľudí. Nikto vtedy nič v súvislosti s koronavírusom neriešil.

Zrejme ani v najhoršom sne ste nečakali, že kovid fatálne zasiahne vašu rodinu.

Lucia: Naša mama, ktorá žila v Žiline, dodržiavala všetky opatrenia, pracovala z domu, s nikým sa nestretávala, nikam nechodila, iba von so psom. V jednu sobotu sa vybrala na našu rodinnú chatu, vonku však bolo chladno, nazdávala sa, že v prírode prechladla. V pondelok cítila únavu, bolesť tela, akoby na ňu išla chrípka. Zašla k lekárke, zdravotná sestra ju ešte vonku pred ambulanciou na schodoch otestovala. Antigénové testy vyšli pozitívne. Poslali ju domov, do karantény. Neverili sme tomu, veď neudržiavala žiadne sociálne kontakty, nemala sa kde nakaziť. Objednali sme ju na PCR test, aj ten bol pozitívny.

Lenka: Mama nechodievala ani na nákupy potravín, tie jej zabezpečovala Lucka online. Mamin manžel pracuje ako vodič nákladného auta, jazdí po celom Slovensku. Nazdávali sme sa, že to on mohol doniesť domov vírus. Lenže keď sa dal testovať, bol negatívny. Nakazil sa až po týždni od našej mamy, keď sa o ňu staral. Našťastie u neho mala choroba ľahký priebeh. Mama mala 57 rokov, bola zdravá, netrpela žiadnou diagnózou, ktorá sa v prípade kovidu berie ako riziková. Nebola obézna, nemala cukrovku ani vysoký krvný tlak či problémy so srdcom. Nenavštevovala žiadnu špecializovanú lekársku ambulanciu.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane.

Aspoň tušíte, kde sa mohla teda nakaziť?

Lenka: Keď mama ležala v nemocnici, na oddelení intenzívnej starostlivosti bol hospitalizovaný jej sused z bytového domu. Dom má päť poschodí, v spoločných priestoroch sa nevetrá, ľudia chytajú kľučky či iné plochy v spoločných priestoroch. A viem to z vlastnej skúsenosti, že keď ľudia prekročia prah činžiaka, majú pocit, že sú už doma, dajú si vo výťahu z tváre dole rúško... Ale s istotou nevieme povedať, kde sa nakazila.

Hovoríte, že mama bola inak zdravá, žila aktívne, pracovala. Kedy sa jej začal komplikovať v súvislosti s kovidom zdravotný stav?

Lucia: Deň-dva sa cítila relatívne dobre. Bola iba unavená a veľa spala. Nekašľala, nemala problémy s dýchaním. Zatiaľ sme boli s Lenkou ako-tak pokojné. Lenže po dvoch dňoch začala mať vážne tráviace problémy. Stačilo, že vypila deci vody a všetko vyvrátila. Prejavila sa u nej silná dehydratácia, vybavili sme, aby k nej prišli záchranári, dostala infúziu, ktorá jej veľmi pomohla. Stále mala dobrú saturáciu, dýchanie aj srdce boli v poriadku.

Lenka: Keďže Lucka bývala v tom istom meste ako mama, nosievala jej k dverám bytu čaje, varila všetko, na čo mala chuť a čo bola schopná zjesť, napríklad ovsené kaše. S otcom sme sa dohodli, že všetky zmeny súvisiace s jej zdravotným stavom bude zapisovať do zápisníka a všetko bude Lucke doslova hlásiť.

Kovid je nákazlivý, blízki sa preto nemôžu starať o chorého. S mamou ste mali veľmi blízky vzťah, o to ťažšie&nbsp; ste to zrejme znášali.

Lenka: Je to veľmi zničujúce, že nemôžete svojho príbuzného pohladkať, podať mu šálku čaju. Keď bola mama v kritickom stave, jedna z lekárok nám povedala, že ju hladila za nás a povedala jej všetko to pekné, čo sme jej mali povedať my. Aj tak to nestačí. Návštevy pacientov v ťažkých stavoch a možnosť fyzicky sa rozlúčiť sú pre rodiny veľmi dôležité. Musí sa to zmeniť. Ďalšou veľkou slabinou v prípade kovidu je chýbajúca ambulantná starostlivosť. Ako môže rodinný príslušník bez medicínskeho vzdelania zhodnotiť zdravotný stav pacienta? Prišli sme až do takého štádia, že sme po známosti zháňali niekoho, kto by jej domov prišiel podať injekciu proti vracaniu alebo infúziu. Obrátili sme sa na agentúru pre domácu starostlivosť. Povedali nám, že robia všetky tieto úkony, ktoré my žiadame, ale majú zakázané výjazdy ku kovidovým pacientom.

Lucia: Keď sa pacient dostane do nemocnice, je tam ochotný personál, ktorý doslova okolo chorého behá. Lenže neraz je už neskoro. Nič sa nerobí pre to, aby sa ten pacient do nemocnice nedostal. Keď sme samy aktívne zháňali pomoc pre mamu, všade sme počúvali, že kovid má jednoducho takýto priebeh. Že ľudia ležia doma s vysokými telesnými teplotami aj desať dní, že to treba len vydržať. Vo facebookovej skupine máme členov, ktorých blízki zomreli doma, lekári im hovorili, že ešte deň-dva a začne sa to lámať, bude potom už len dobre. Lenže nestalo sa to.

Čo všetko ste ešte robili v zúfalej snahe pomôcť na diaľku svojej mame?

Lucia: Napríklad cez priateľov pendlerov sa nám podarilo z Rakúska dopraviť do nemocnice ivermektín. Päť dní si však lekári doslova podávali škatuľku, neexistovali žiadne inštrukcie, usmernenia. Neboli nastavené žiadne pravidlá. Potom jej síce ten liek podali, ale stratili sme päť dní.

Lenka: Keď komunikujeme s členmi našej facebookovej skupiny, sú na tom podobne. Aj oni sa pokúšali urobiť možné aj nemožné, aj po známosti, aby svojich blízkych a milovaných ľudí zachránili pred smrťou. To je tragédia a chyba nášho systému. Našu mamu sa podarilo dostať do nemocnice, a to po viac ako jednom týždni, čo doma ležala s vážnymi tráviacimi ťažkosťami a dehydrovaná. Stále sme dúfali, že je postihnutý len tráviaci trakt. Lenže v nemocnici jej diagnostikovali obojstranný zápal pľúc. V ten deň mala našťastie službu lekárka, ktorá bola veľmi profesionálna, starala sa o mamu, aj hodinu bola ochotná vysvetľovať mi do telefónu, čomu som nerozumela. Mama dostala v nemocnici kyslíkovú masku, to bola ešte v dobrom stave. Mali sme nádej, povedali nám, že do nemocnice privážajú ľudí v oveľa horšom stave.

Dostali sme sa v našom rozprávaní k hospitalizácii vašej mamy. Čo sa potom dialo?

Lenka: Stále sme dúfali. Boli sme v kontakte, rozprávali sme sa telefonicky, spájali sme sa pomocou webkamery. Lenže bola čoraz unavenejšia. Stav sa jej postupne tak zhoršil, že ju napojili na pľúcnu ventiláciu. V nemocnici bola takmer päť týždňov, z toho tri týždne sme počúvali od lekárov správy typu, že je na hrane.

Lucia: Verili sme, že sa z toho dostane, ale bolo veľmi ťažké neprepadať pochmúrnym myšlienkam. Tých päť týždňov bolo ako peklo na zemi. Nemôžete k tomu človeku prísť osobne, iba pozeráte v televízii reportáže, ako to na tých jiskách vyzerá. Keď sme jej ešte telefonovali, hľadali sme slová, čo jej povedať, aby sme jej dodali silu. Dohodli sme sa so sestrou – ty jej povieš toto, ja zase toto.

Lenka: Bolo ťažké hľadať povzbudivé slová. Poviete jej – neboj sa, keď vedľa nej práve zomreli traja ľudia? Pred koncom nás už lekári niekoľko dní pripravovali na to, že mama odíde navždy. Začali jej totiž zlyhávať obličky. Hneď na druhý deň po tom, čo mamina zomrela, som vycestovala do Žiliny s Luckou vybavovať pohreb. Záležalo nám na tom, aby rozlúčka bola v rámci možností čo najkrajšia. Našťastie mamu sme mohli obliecť, nemusela byť v patologickom vaku. Vyžehlila som jej blúzku, vybrala pekné oblečenie.

Je pochopiteľné, že stále vami lomcuje smútok a otázka keby...

Lenka: Smrť mamy je jedna z najťažších životných chvíľ. Je to ťažšie vzhľadom na spoločenskú náladu. Stretla som sa s tým, že mi niektorí hovorili – ale ona určite mala poruchu imunity, nemohla sa nakaziť, ako vy hovoríte, určite vám všetko nepovedala, s kým sa stretla. Ľudia zľahčujú situáciu, neveria. Počas toho, ako bola chorá, sme mali stále pocit, že nám uteká nejaký vlak. Mama zomrela pred mesiacom. Dnes už mohla byť zaočkovaná. Keby sa politici nehádali a keby sa neočkovali protekční, mama mohla žiť. Ťažko nám padlo, keď sme počúvali správy, že Dominika Cibulková bola prednostne zaočkovaná.

Lucia: Jedna naša príbuzná nám povedala múdru vetu: Keď stratíte mamu, stratíte domov. Presne tak to cítim. A potom sú to fázy zlosti, bezmocnosti, smútku… Pre to, akým spôsobom bola, respektíve nebola pandemická situácia riadená, umierali na kovid ľudia. Politici sa medzi sebou neustále hádali, v krajine vládol chaos, ľudia nedostali jednoznačné inštrukcie. Vinou rozhádaných politikov ľudia pristupovali s dešpektom k dodržiavaniu pravidiel.

Založili ste facebookovú skupinu pre pozostalých ľudí, ktorým zomreli na kovid ich blízki. Čo vás k tomu viedlo?

Lucia: Skupina sa volá Rodiny a priatelia obetí covidu-19 a založili sme aj facebookovú stránku Skutočné obete, ktorá je skôr pre verejnosť. Energiu z bolestivej skúsenosti chceme premeniť na pomoc iným. Sú tisíce ľudí, ktorí sú v rovnakej situácii ako my. Neviem, ako by som na tom bola, keby som nemala sestru Lenku. Niektorí ľudia sú sami a radi by sa s niekým porozprávali o svojom žiali.

Lenka: Ozvala sa mi pani, ktorá prišla o dvoch príbuzných naraz. Už to nemôže rozprávať pred kamarátkou, pretože tá ju už nevládze počúvať, keď spomenie svoj žiaľ. My sme tí, ktorí jej rozumejú. Máme v skupine aj psychologičku, je ochotná v súkromných správach pomáhať a radiť pozostalým. Založili sme skupinu, do ktorej by nikto nikdy nechcel patriť, ani my. Ale, bohužiaľ, kovid je tu.

Iniciovali ste aj výzvu, aby štát humánnejšie informoval o ľuďoch, ktorí zomreli na kovid. Čo sa vám doteraz nepozdávalo na štatistikách?

Lucia: Ľudia, ktorí zomreli, nie sú iba čísla. Každého niekto miloval, niekomu ten človek chýba. Keď štátne inštitúcie zverejňujú štatistiky, píšu, hovoria o neosobných úmrtiach, nie o počte mŕtvych ľudí. Rozposlali sme výzvy vrátane 150 poslancov národnej rady, aby zjemnili, poľudštili svoj vyjadrovací jazyk. Z poslancov reagoval iba Gábor Grendel a asistentka jedného poslanca z OĽANO. Je veľmi pozitívne, že okamžite reagovalo Národné centrum zdravotníckych informácií a zmenilo štýl vyjadrovania. Písomne sme sa im za to poďakovali. Veríme, že aj ministerstvo zdravotníctva poľudští svoju rétoriku. Na prvý pohľad a počutie sa to zdá malicherné, ale pre nás a ostatných pozostalých je to veľmi dôležité.

Lenka: Nie je to však všetko. Chceme dosiahnuť viac. Aby sa na obete kovidu o päť či desať rokov nezabudlo. Zároveň chceme pomôcť tým, ktorí majú v nemocniciach svojich príbuzných práve teraz a trpia odlúčením, tak ako sme trpeli my. Budeme žiadať zmenu.

Kovid je síce, zdá sa, na ústupe, napriek tomu – aké sú vaše skúsenosti s dodržiavaním pandemických opatrení vo vašom okolí?

Lucia: Mám pocit, že keď niekto dodržuje opatrenia, druhým je na smiech. Alebo je to prístup typu – ty si tá, ktorá sa bojí, ty si tá ovca. V týždni, keď sa konal pohreb našej mamy, sused rekonštruoval byt a po dome sa po spoločných priestoroch pohybovali robotníci bez rúšok. Upozornili sme ich na to, dostali sme odpoveď, aby sme sa starali o seba. Až majiteľ bytu nám sľúbil, že dá situáciu do poriadku. Nepodarilo sa to však ani jemu. Rúška si nasadili až po tom, ako sme im povedali, že zavoláme políciu. Bolo to veľmi nepríjemné. Ako inak sa človek môže chrániť?

Lenka: Na pohrebe sa zastavil pri cintoríne okoloidúci, čítal parte, rúško mal len tak ledabolo, nemal prekryté ústa a nos. Ako sme tam stáli a smútili, tak som ho na to upozornila. Rozčúlil sa, bol vulgárny, poslal ma niekam. Potom som si objednala tlač fotografií našich detí a mamy do medailónikov. Prišla som do predajne a nikto z troch pracovníkov nemal respirátor. Upozornila som ich na to, ale nenasadili si ich. Tak som radšej odišla.