Sestrička z kovidovej JIS pracuje v kuse od októbra: Vidím, ako sa dusia moji rovesníci!

Sestra z kovidovej JIS: Je ťažké vidieť mojich rovesníkov, ako sa dusia a v očiach majú strach

Spoveď sestry z kovidovej JIS-ky: Vidím, ako sa dusia moji rovesníci!

Marcela Fuknová

Čo je teraz na vašej práci najťažšie? A čo vám, naopak, pomáha ísť ďalej?

U&nbsp;nás sú pacienti na neinvazívnej ventilácii alebo na takzvanej high-flow ventilácii. Ležia vedľa spolupacientov s&nbsp;tou istou diagnózou a&nbsp;stáva sa, že ich vidia zomrieť. Pacienti okolie vnímajú veľmi intenzívne a&nbsp;majú obrovský strach. Najradšej by ste ich niekam preložili, aby dianie okolo seba nevideli, ale nemáte kam a&nbsp;ich stav to ani neumožňuje. Sú vydesení, no vy neviete, ako to s&nbsp;nimi dopadnete. Snažíte sa ich motivovať, aby vydržali, aby spolupracovali. Je vyčerpávajúce vidieť mladých ľudí vo veľmi vážnom stave. Keď príde človek vo vašom veku, ktorý sa dusí, až vás mrazí. A&nbsp;je to psychicky náročné aj pre personál. Na druhej strane sa vždy tešíme, keď je niekomu lepšie. To jediné nám pomáha ešte vydržať.

Od októbra pracujeme v&nbsp;kuse, nemohli sme čerpať dovolenku, ani na sviatky, keďže ešte stále platí núdzový stav. Snažíme sa nahrádzať choré kolegyne v&nbsp;službách. Ja som našťastie kovid nemala, ale tri štvrtiny mojich kolegýň z&nbsp;oddelenia ho prekonali. Zdravotnícki pracovníci sú unavení, vyčerpaní, no chceme to dotiahnuť do úspešného dokonca. Personál na pôvodnej JIS pracuje spolu už dvanásť rokov, vytvorili sme jednu veľkú rodinu. Všetci sa navzájom podporujeme – primár, vedúca sestra, sestry, lekári i&nbsp;sanitári.

Spomínate si na nejaké pozitívne príbehy, keď ľudia napriek zlým vyhliadkam nad vírusom vyhrali?

Naučili sme sa tešiť sa opatrne, aby sa o&nbsp;dva-tri dni niečo opäť nezomlelo. Stáva sa totiž aj opak – máme pocit, že s&nbsp;pacientom už bude len dobre, no jeho stav sa náhle zhorší a&nbsp;napokon boj o&nbsp;život prehráme. Mali sme však aj takých, ktorí boli vo veľmi vážnom stave so zlými vyhliadkami a&nbsp;polepšilo sa im naozaj výrazne. Pamätám si na paniu, ktorá bola vo veľmi vážnom stave. V&nbsp;piatok sme sa obávali, že v&nbsp;pondelok tam už nebude. No po víkende sme prišli a&nbsp;ona sedela na posteli, jedla a&nbsp;chutilo jej. Mohli sme ju preložiť na iné oddelenie a&nbsp;po čase ju prepustili domov. Bolo to taký malý zázrak.

<strong>Celý rozhovor s Vierou Szijartovou nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtka 4. marca).</strong>